Čo si má katolík myslieť o nacionalizme?

John Horvat II.
12. novembra 2019
  Politika

Recenzia knihy The Virtue of Nationalism (Cnosť nacionalizmu), autora Yorama Hazonyho.

Foto: Yoram Hazony

Pre katolíckeho pisateľa nie je ľahké hodnotiť knihu židovského autora obhajujúceho protestantský politický rámec. To je úloha katolíka čítajúceho Cnosti nacionalizmu od Yorama Hazonyho. Nedávno vydaná kniha je provokatívnym príspevkom k už aj tak zložitej diskusii o nacionalizme, ktorá v súčasnosti prebieha.

Mnohé postrehy  Dr. Hazonyho o súčasnom politickom poriadku sú veľmi cenné. S jeho analýzou problémov globalizmu možno plne súhlasiť. Pozornosť si zaslúži jeho kritické hodnotenie liberálneho štátu a osvietenského myslenia. Uznáva význam rodinných skupín a stredných medzičlánkov v spoločnosti. Je dobré, že sa vo svojej analýze zameriava na všetky tieto otázky.

Kniha je však poznačená do očí bijúcim stretom ideí. Premisy a klasifikácie, ktoré autor používa pri vymedzení predmetu svojej diskusie, sťažujú ľuďom s katolíckym pozadím, aby sa s ním stotožnili, aj keby sa o to usilovali. Nedobrovoľný konflikt je však taký silný, že napriek mnohým bodom, v ktorých je možné s autorom súhlasiť, nie je možné ho prekonať.

Tri politické rámce

Podľa autora v dejinách existujú iba tri politické rámce poriadku – dva extrémne a jeden uprostred. Prvým extrémom je systém klanov a kmeňov tvoriaci „anarchickú“ spoločnosť bez centrálnej vlády alebo štátu. Druhým extrémom je imperiálny vládny systém, ktorý je „poriadkom národov zjednotených v rámci jediného právneho poriadku promulgovaného a udržiavaného jednou nadnárodnou autoritou“. Je to napríklad Európska únia a globalizmus. A nakoniec existuje poriadok slobodných a nezávislých národných štátov, v ktorých národy vládnu s „maximálne možným kolektívnym sebaurčením“. Ako príklady sú kuriózne uvádzané Anglicko a Holandsko, hoci horekuje nad tým, že obidve krajiny mali rozsiahle koloniálne ríše.

V rámci týchto zvláštnych kategórií súčasný boj možno zjednodušene charakterizovať ako odveký zápas medzi národným štátom a ríšou. „Imperializmus a nacionalizmus sú impozantné a vzájomne protichodné idey, ktoré v minulosti boli vo vzájomnom konflikte a tento konflikt v súčasnosti obnovili.“ Ak by sa tento boj nevyriešil, jestvuje riziko pádu do anarchie kmeňovej politiky a politiky identity.

Táto dialektika zapadá do súčasného scenára globalizmu, rozkladajúceho sa liberalizmu a rastúceho populizmu. Všetko by malo poukazovať na rozumnú myšlienku návratu národného štátu.

Cirkev prijíma imperiálny model

K výraznému stretu však čoskoro príde. Na začiatku knihy autor uvádza „katolícke“ stanovisko ako problematické. Katolícka Cirkev prijala rímsky imperiálny model pre duchovnú ríšu. Cirkev nárokujúca si univerzálnu jurisdikciu sa obvykle spájala s ríšou, ako sme to videli u cisárov nemeckej Svätej rímskej ríše, alebo s univerzálnym chápaním kresťanstva.

Autor sa domnieva, že galikánsky omyl francúzskej katolíckej Cirkvi bola rozumnejším nacionalistickým prístupom než určité schizmatické sekty v Poľsku a na iných miestach. Toto hnutie, ktoré sa odvrátilo od impéria, sa neskôr plne prejavilo v protestantskej revolte „zviazanej s jedinečnými národnými tradíciami národov, ktoré sa stavali proti myšlienkam a inštitúciám, ktoré považujú za cudzie“. Preto Henrich VIII. presadzoval nezávislosť anglického národa a anglickej cirkvi (a pri tom zároveň ešte aj zbohatol). Doktrína, podľa ktorej každý si môže vykladať Písmo, mala svoje politické uplatnenie v seba-určení, ktoré rozbilo jednotu kresťanstva.

Autor sa zameriava na túto ideálnu „protestantskú konštrukciu“ nacionalizmu, ktorá vyvrcholila Vestfálskou zmluvou v roku 1648. Odmieta neskoršie vývojové trendy, ktoré zahŕňajú osvietenecké myslenie.

Rozlišovanie

Sociálne učenie Cirkvi môže obohatiť debatu vyvolanú autorom navrhovanou dialektikou. Môže objasniť zmätené predstavy o tom, čo tvorí spoločnosť, národ, štát a vládu. Je potrebné rozlišovať štyri veci.

Ako správne uvádza Dr. Hazony, spoločnosť začína neformálnymi zoskupeniami jednotlivcov, rodín, klanov, kmeňov a stredných medzičlánkov, ktoré sa zväčša venujú presadzovaniu svojich spoločných záujmov. Tieto neformálne a nedokonalé spoločenské jednotky však nemožno porovnávať s národmi ani so štátom. Okrem primitívnych prostredí kmene a klany nemôžu existovať mimo širšieho politického rámca nejakého štátu.

Keď sa sociálne jednotky spoja do osobitého celku, vznikne národ. Národ tvorí kultúrnu, sociálnu, ekonomickú a politickú jednotu, ktorú nemožno začleniť do žiadnej inej jednoty. Ani národ však netvorí politický poriadok.

Poriadok vznikne vtedy, keď sa zrodí štát a ľuďom treba vládnuť. Podľa katolíckej politickej filozofie koreňom štátu je ľudská prirodzenosť. Človek ako spoločenská a politická bytosť na dosiahnutie týchto cieľov potrebuje zodpovedajúci poriadok. Štát je politická organizácia a poriadok národa. Je to prirodzené združenie jednotlivcov, rodín a skupín. Štát existuje na to, aby chránil spoločné dobro a uľahčoval čnostný život v spoločnosti. Predpokladá ľud, stredné články – združenia, územie a organizovanú politickú moc. Štát vytvára vládu, ktorá je politickým systémom a inštitúcie, ktorými je štát spravovaný a regulovaný.

Štát sa prejavuje v úžasnej rozmanitosti, ktorá sa vyskytuje v národoch. Vďaka nespočetným spôsobom organizovania štátu je každý z nich individuálny a odlišný. Štát môže na danom území nadobudnúť formu jedného národa. Existujú tiež federalizované štáty, ako napríklad Švajčiarsko, ktoré sa prejavujú vo svojej bohatej rozmanitosti. Slabí a nechránení ľudia mohli nájsť ochranu v impériách, akou bola Svätá rímska ríša, ktorá združovala stovky národov a suverénnych štátov. Niektoré štáty majú taký zjednocujúci a robustný charakter, že môžu tvoriť obrovské sociálne jednotky s mnohými silnými pridruženými zložkami, ktoré sú úplne integrované do celku. Napríklad cár Mikuláš II. bol nazývaný cárom všetkých Rusov.

Pokiaľ teda tieto inštitúcie chránia spoločné dobro, obhajujú právny štát a dodržiavajú prírodné právo, sú dobré a prospešné. Keď sa niektorá z nich zvrhne na tyraniu, praktizuje nespravodlivosť a pohŕda morálnym zákonom, stane sa škodlivou. Národný štát a impérium nemusia byť v konflikte.

Dva konfliktné pohľady

V konflikte sú však u Dr. Hazonyho. Tu vychádzajú najavo nedostatky jeho definícií, ktoré sťažujú diskusiu. Trvá na tom, že všetky „univerzalistické“ politické štruktúry, ktoré navrhujú veľkolepé riešenia, sú svojou povahou despotické.

Preto spája všetky impériá s modernými nadnárodnými konštrukciami, racionalistickými modelmi a totalitnými ideológiami, ktoré naozaj vo svete spôsobili spúšť. Tieto moderné protikresťanské konštrukcie treba odsúdiť.

Inštitúcie ako katolícka Cirkev a konštrukty ako kresťanstvo však majú svoju úlohu pri zjednocovaní národov, vytváraní vysokých morálnych štandardov a harmonizácii úsilia o spoločné dobro. Pozitívne prínosy týchto vplyvov pre svet si zasluhujú uznanie.

Je skutočne znepokojujúce naraziť na autora, ktorý tvrdí, že podobne ako islam, aj kresťanstvo bolo väčšinu svojej histórie univerzalistické a nenávistné, pripomínajúce „komunizmus a nacizmus, ktoré sa rovnako snažili ustanoviť vládu jedinej ríše na zemi“.

Pritom autor ustavične vyhlasuje, že „najlepšou formou politického poriadku je poriadok slobodných a nezávislých národných štátov“, a to, že si protirečí, ho zrejme vôbec netrápi.

Hľadanie vytúženej jednoty

Cieľom politického konania je čoraz väčšie zjednotenie, aby spoločné dobro mohlo napredovať a rozvíjať sa. Predtým, ako sa na scéne v modernej dobe objavil nacionalizmus, v politickom myslení dominovalo presadzovanie všeobecných a univerzálnych princípov, ktoré viedli k vytúženej jednote.

Potrebné sú univerzálne myšlienky, pretože ľudská podstata je u každého rovnaká. Katolícka spoločnosť uznáva určité univerzálne spoločenské, politické a náboženské pravdy platné pre všetky časy, národy a miesta. To má politické následky, ktoré vytvárajú jednotu – ktorú Dr. Hazony mylne považuje za impérium.

Napríklad univerzálna predstava hudobnej stupnice vytvára základ pre nekonečnú škálu hudobných diel. Podobne sa žiarivá jednota kresťanskej pravdy prejavuje v úžasnej rozmanitosti a slobode uplatňovať tieto pravdy v praxi. Jednota vedie k rozmanitosti. Preto kresťanstvo vyprodukovalo mimoriadne kultúrne bohatstvo vnútri zdravého a živého regionalizmu.

Zameranie sa na detaily

Nacionalizmus zastáva opačný názor, pretože sa zameriava na osobitné a provinčné záujmy umožňujúce každému človeku sledovať to, čo považuje za pravdu „ako ju on chápe“, ako aj „rozmanitosť ústavných a náboženských hľadísk“. Dr. Hazony cituje anglického právnika Johna Seldena (1584-1654), ktorý tvrdil, že „ľudský rozum je schopný dospieť prakticky k akýmkoľvek záverom a nikdy v histórii nebol schopný dospieť k jedinej politickej pravde, na ktorej by sa všetci mohli dohodnúť“.

Predmetom tejto nacionalistickej perspektívy teda nie je jednota, ale rozbíjanie pravdy. Každý národný štát prijíma „odlišný súbor cieľov a je organizovaný spôsobom, ktorý sa líši od ostatných“. Ak neexistuje známa pravda, budúcnosť sa musí vybudovať bolestivým procesom pokusov a omylov. Jedinou istotou je idealizovaný národnostne vymedzený štát.

Podľa tohto protestantského pohľadu, keďže nie je možné rozlíšiť univerzálne politické pravdy, každý národ sa môže slobodne dopúšťať množstva chýb. Autor sa skutočne domnieva, že z chaosu experimentovania pri hľadaní riešení akosi vzíde poriadok. Rozšírením hudobnej metafory na svet, v ktorom majú svoje vlastné hudobné stupnice, konečným výsledkom nebude symfónia, ale kakofónia.

Naturalistický pohľad

A nakoniec, aj nacionalistický pohľad trpí obmedzeniami všetkých naturalistických spoločenských teórií, ktoré vylučujú Boha, Jeho morálny zákon alebo padlú prirodzenosť človeka. Autor pripúšťa potrebu biblického minimálneho morálneho poriadku ako technického prostriedku na udržanie poriadku. Neexistuje však morálny imperatív, ktorý vychádza z ľudskej prirodzenosti.

Namiesto toho je všetko definované ako „putá vzájomnej lojality“, ktoré nadobúdajú takmer mystický charakter ako sociálne lepidlo, ktoré udržuje spoločnosť pohromade. Tieto putá lojality dnes sotva existujú, pretože individualizmus ich nahradil okovami osobného uspokojenia.

Bez teleologického chápania človeka táto naturalistická perspektíva vychádza z nedôvery, že by ľudia mohli v spoločnosti žiť pre spoločné dobro alebo obetovať sa pre Božiu lásku. Potrebné je zredukovať všetko na boj o moc, lojalitu a sebecký záujem. Nacionalista preto musí vytvoriť konkurenčné a kompenzačné systémy na udržanie rovnováhy prirodzených túžob.

Aký je to len rozdiel oproti pokladom katolíckeho sociálneho učenia! Cirkev sa nebojí ísť na koreň ľudskej duše či skúmať nadprirodzené výšiny plánov Prozreteľnosti týkajúcich sa človeka. V jej magistériu človek nájde jednotu zmyslu a doktríny, ktorá preklenuje veky. Svätý Tomáš Akvinský pozdvihol Aristotelovo chápanie prirodzeného poriadku do nových výšin. Sociálne encykliky Leva XIII. preukázali hlboké a univerzálne pochopenie spoločenského poriadku a predstavovali výzvu pre industrializovaný svet. Škoda, že s krízou vnútri Cirkvi sa v modernej dobe objavuje menej solídnych dokumentov, ale dôsledná ochrana života a manželstva je stále jasná.

Medzi víziou nacionalizmu a katolíckym sociálnym učením je teda výrazný konflikt. To nie je nič nové. Cirkev vždycky existovala v atmosfére veľkolepých konfliktov so svetom, ktorý ju obklopoval.