Čo sa skrýva za oponou liberálnej „otvorenosti“ a „kritickosti“?

Roman Cardal
25. apríla 2022   Spoločnosť

Otvorenosť je jedna z najcennejších hodnôt modernej doby. Tí, ktorí sa nezúčastňujú na jej uctievaní, riskujú, že budú vylúčení zo slušnej spoločnosti ľudí milujúcich slobodu. Otvorenosť sa už akosi sama ponúka, aby bola vľúdne prijatá. Ak by sme si mali vybrať, či sa chceme priateliť s otvoreným alebo uzavretým človekom, nepochybne by sme uprednostnili prvú možnosť. Ten, kto je uzavretý, alebo to, čo je uzavreté, nevzbudzuje veľkú dôveru. Preto je vyhlásenie o príslušnosti k skupine otvorených jednotlivcov automaticky prijímané ako prejav psychickej normality.

O prijatie a zavedenie tejto hodnoty do života dnešnej spoločnosti sa zvláštnym spôsobom zaslúžil rakúsky mysliteľ Karl Popper. Trochu zjednodušene a v skratke možno povedať, že základnou myšlienkou jeho slávnej knihy Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia je kritika všetkých postojov, ktoré sú založené na nemenných princípoch a zásadách. Popper bol pôvodne fyzik a dobre poznal dynamiku moderného vedeckého poznania. Nie je tajomstvo, že odmietal myšlienku definitívne zabezpečeného poznania. Podľa neho nemožno nikdy dospieť k žiadnemu záveru, ktorý by bol raz a navždy platný, pretože ľudské poznanie je historické, a teda z definície stále obnoviteľné a nekonečne revidovateľné. Otvorenú spoločnosť teda tvoria ľudia, ktorí si uvedomujú nemožnosť uplatňovania absolútnych nárokov vo svojom myslení a konaní. Ide teda o spoločnosť relativistov, ktorí sú vždy pripravení opustiť svoje staré pozície a nahradiť ich tými, ktoré sa v danej situácii zdajú prijateľnejšie.

Poppera k tejto koncepcii viedli úvahy o povahe moderného vedeckého poznania. Dospel k presvedčeniu, že takzvaná exaktná veda nemôže nikdy nič natrvalo overiť, a preto by mala svoje úsilie zamerať predovšetkým na neustále pokusy falzifikovať existujúce riešenia. Tento prístup, ktorý je vlastný modernej vede, by sa mal rozšíriť na ľudské myslenie v celom jeho rozsahu. Až potom podľa Poppera začne fungovať v režime autentickej kritickosti. Kritickosť je podľa neho totožná s odmietnutím akéhokoľvek nároku na absolútnu pravdu v akejkoľvek oblasti ľudského života. Kto niečo také tvrdí, stáva sa nepriateľom otvorenej spoločnosti a nebezpečným spiatočníkom s totalitnými sklonmi. Otvorenosť teda Popper chápe ako synonymum pokroku. Je totiž presvedčený, že ak by človek dospel k absolútne platnej pravde v akejkoľvek oblasti, musel by sa vzdať ďalšieho rozvoja vo svojom myslení. Musel by zostať stáť pri objavenej pravde, čo však považuje za čosi nezlučiteľné s povahou konečnej ľudskej inteligencie.

Týmto spôsobom sa aj k Popperovmu odkazu pristupuje. Z otvorenosti, ktorá vo svojom pôvodnom psychologickom význame vždy označovala pozitívnu priamosť v komunikácii a konaní, sa stal neúprosný postoj namierený proti každej istote a pravde, ktoré nie sú ochotné pripustiť svoju dočasnosť a konečnú neospravedlniteľnosť. Keď teda konzervatívni myslitelia počujú hovoriť o „otvorenosti“, vedia, že sú tým automaticky vystavovaní tvrdej kritike za svoje „uzavreté“ názory. Môžeme len tak mimochodom poznamenať, že Sorosova Open Society a jej politika stojí práve na týchto „základoch“.

Zo slova „otvorenosť“ sa postupne vyvinulo bojové heslo, ktoré slúži na selekciu prijateľných a neprijateľných názorov a stanovísk. Tým, že sa oblieklo do rúcha kritickosti a premenilo sa na jej meradlo, uniklo kritickému skúmaniu vo svojom pojmovom rozmere. Prakticky nikto z tých, ktorí sa oháňajú „kritickou otvorenosťou“, nikdy nepripúšťa, že by táto ich „kritickosť“ mohla byť sama o sebe podrobená konzistentnej kritike. Keby títo ľudia boli naozaj takí, ako o sebe tvrdia, nemali by s týmto pokusom o „sebakritiku“ nijaký problém. V skutočnosti ho však majú, pretože im spochybňovanie ich ostentatívneho spochybňovania „všetkého“ ani len na um nepríde.

Staré tradície sú pre nich iba nepoužiteľné haraburdie, ale ich pohŕdanie názormi našich predkov sa v nich mohlo zrodiť len preto, že sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Ak by tak urobili, s prekvapením by zistili, že kritickosť nie je žiaden moderný objav. To, čo moderna s veľkou triumfálnosťou objavila, je naopak pseudokritickosť, ktorá má s autentickou kritickosťou spoločné iba meno. Ak chceme tento starý a silný liek proti modernému „kritickému“ opojeniu podávať v malých dávkach, môžeme začať Platónom a Aristotelom. Obaja títo myslitelia si jasne uvedomovali, že žiadna veda, ktorá nemá celostný záber, nemôže si nárokovať na definitívne zaručenú platnosť svojich záverov. Kto tomu neverí, môže si prečítať šiestu knihu Platónovej Ústavy a štvrtú knihu Aristotelovej Metafyziky. Títo filozofi tiež dokázali uviesť dôvod, prečo je to tak. Spočíva v tom, že žiadna špeciálna veda, matematiku nevynímajúc, nie je schopná dokázať platnosť základných princípov ľudského myslenia (napríklad princíp protirečenia, princíp identity a pod.), ale iba ich používa ako axiómy, ktorých platnosť bez akéhokoľvek dôkazu predpokladá.

Epistemická nezaloženosť axióm vied teda nie je žiaden novodobý objav. Problém však spočíva v tom, že na rozdiel od starých filozofických majstrov moderní autori tento nezaložený spôsob ľudského poznania absolutizovali a urobili z neho záväzný model pre ľudské myslenie ako také. Spomínaným antickým filozofom by nič také ani len na um nezišlo nie preto, žeby boli nekritickí, ale naopak, preto, že na tom boli s kritickosťou oveľa lepšie než moderní intelektuáli.

Je to samozrejme prekvapujúce, ale jasné fakty hovoria v prospech historicky odpísaných bádateľov. Nemusíme tu čitateľa zaťažovať žiadnymi zložitými dôkazmi. Na pochopenie tejto problematiky stačí uviesť niekoľko základných poznámok. Ak by moderná kritickosť bola autentická, musela by dôsledne trvať na tom, že nijaký produkt ľudského myslenia nie je spojený s definitívnou pravdou a istotou. Naopak, takéto tvrdenie treba podrobiť tvrdej kritike, pretože je pre otvorenú spoločnosť nebezpečné a otvára brány totalitarizmu. To sa však týka aj samotných myšlienkových úkonov Poppera a jeho nasledovníkov, aspoň pokiaľ chcú byť hodnotené ako kritické.

Ich vymedzovanie toho, čo je to kritickosť, čo je to otvorená spoločnosť, čo je to totalitarizmus a pod., nemožno považovať za definitívne platné, takže aj všetky ich závery, vyvodené v súlade s ich základnými koncepciami, sú vo svojej podstate neisté a pochybné. Tomuto zdrvujúcemu súdu neuniknú ani ich neustále útoky na konzervatívne názory, pretože na ne vrhajú kritiku, ktorá podľa ich vlastného kréda nemá nijaké spoľahlivé a definitívne isté základy. Kritické dobiedzanie zo strany progresívcov a „otvorených“ mysliteľov je preto kolosálny omyl, trápne predstavenie pred driemajúcim publikom, ktoré už nie je ochotné premýšľať o obsahu inscenovanej tragikomédie.

Keď teda počujeme našich angažovaných liberálov odvolávať sa na „otvorenosť“ a „kritickosť“, uvedomme si, že väčšinou ide iba o pohodlný ideový obušok, ktorým sa oháňajú proti oponentom, s ktorými nedokážu viesť skutočne otvorenú a kritickú diskusiu.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)