Čo sa deje v Šanghaji? Systém sociálneho kreditu a túžba po stratenom raji - Christianitas

Čo sa deje v Šanghaji? Systém sociálneho kreditu a túžba po stratenom raji

Mikuláš Hučko
26. mája 2022
  Spoločnosť  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Dva roky po vypuknutí pandémie väčšina sveta na obmedzenia týkajúce sa covidu zabudla. Čína ide opačným smerom – čelí rastúcej vlne omikronu, zatvára stovky miliónov občanov a mení krajinu na jedno veľké covidovské väzenské centrum.

Zdroj: pixabay.com

Nahnevaní obyvatelia luxusného sídliska sa zhromažďujú pri zamknutej vstupnej bráne a kričia na policajtov, že už toho majú dosť a chcú vyjsť. Policajti v bielych kombinézach upokojujú obyvateľov, a keď to nepomáha, strieľajú pre výstrahu do vzduchu.

Obyvatelia bytového domu kričia z balkónov, že nemajú čo jesť. Prosia služby, aby im dovolili opustiť ich byty. „Umierame od hladu. Už strašne dlho sme nejedli,“ kričia obyvatelia. Jeden z nich postavil na balkón chladničku a otvoril jej dvere, aby ukázal, že je úplne prázdna. Obyvatelia vychádzajú na balkóny a trieskajú do prázdnych hrncov, aby na seba upozornili. V správach zasielaných „vzbúreným“ obyvateľom, ktorí organizujú takéto „koncerty“, ich polícia varuje, aby prestali, pretože ide údajne o protesty „organizované nepriateľskými zahraničnými silami“.

Situácia ľudí, ktorí potrebujú stálu zdravotnú starostlivosť, je obzvlášť tragická. Čínsky internet je plný príbehov chronicky chorých ľudí, ktorí nemôžu dostať pomoc kvôli lockdownu. Podľa CNN starší obyvateľ Šanghaja bol omylom vyhlásený za mŕtveho a do márnice ho previezli vo vaku na mŕtvoly. Na videozázname, ktorý natočil náhodný svedok, vidieť, ako sa niekoľko pracovníkov oblečených od hlavy po päty v ochranných odevoch zľaklo, keď si uvedomili, že muž je stále nažive. Zábery sa odvtedy šíria na čínskych sociálnych sieťach a vyvolávajú zdesenie a pobúrenie.

Zdroj: wikimedia commons

Je to jeden z mnohých prejavov nefunkčnosti v meste postihnutom epidémiou covid, v ktorom milióny ľudí zostávajú pod vládou nariadeným lockdownom.

Šanghaj, najväčšie technologické a finančné centrum Číny, možno bez preháňania nazvať srdcom hospodárstva Ríše stredu. Od konca marca však toto srdce sotva bije. V dôsledku stúpajúcej vlny omikronu boli obyvatelia Šanghaja uzamknutí vo svojich domovoch. Úrady sľúbili, že všetci budú mať dostatok potravín, ale v praxi mnohí obyvatelia dostávajú len veľmi málo jedla alebo vôbec žiadne.

Odhaduje sa, že v súčasnosti žije v lockdowne približne 400 miliónov Číňanov, čo znamená, že takmer tretina čínskej populácie je viac-menej uväznená medzi štyrmi stenami. Tisíce čínskych tovární sa zastavilo a dopravu ochromili lockdowny. Tento šialený nápad na boj proti koronavírusu bude mať vplyv aj na hospodársku situáciu v iných častiach sveta.

Ak chcete zakúsiť aspoň na diaľku niečo z atmosféry v Šanghaji, stačí kliknúť na desivé video, v ktorom hladní obyvatelia mesta zúfalo kričia zo svojich bytov, v ktorých sú uväznení.

V domácom väzení sa nachádza 26 miliónov ľudí, ktorí pomaly šalejú a neraz doslova umierajú od hladu – samozrejme, pre ich „dobro“. Veď keby vyšli von, mohli by dostať chrípku.

Čínski komunisti majú spôsob ovládania ľudí naozaj vedecky rozpracovaný a ustavične ho zdokonaľujú. Sloboda ich poddaných je bezohľadne vydaná na milosť a nemilosť kontrole všemocného štátu, a to vďaka stále neobmedzenejším možnostiam technických prostriedkov.

Systém sociálneho kreditu = systém monitorovania obyvateľov

V minulosti existoval systém sociálneho kreditu len vo svete vedeckej fantastiky. V súčasnosti sa stáva realitou v Číne. Čo by sme o ňom mali vedieť?

Pej Li (Pei Li), čerstvý emigrant z Číny, žijúci v Cincinnati v Spojených štátoch vysvetľuje na videu PragerU, že podľa všetkých indícií toto je budúcnosť krajiny. A môže to byť aj naša budúcnosť. On – ako zdôrazňuje – z Číny odišiel, aby sa dostal preč od vševidiaceho oka čínskej vlády. Utiekol na Západ za slobodou, teraz však vidí znepokojujúce znamenia, ktoré mu pripomínajú to, čo zanechal.

Čínsky systém sociálneho kreditu vznikal celé desaťročia. Spočiatku to vyzeralo celkom normálne. V priebehu 90. rokov 20. storočia čínske banky vytvorili programy finančného ratingu – podobné tým, ktoré sú v Amerike či v Európe, aby zvýšili objem úverov vo vidieckych oblastiach.

Vládni úradníci si však čoskoro uvedomili, že podobné programy by sa dali vytvoriť aj na zhromažďovanie iných informácií o správaní svojich občanov. Do roku 2014 nové technológie umožnili štátu monitorovať, čo ľudia hovoria, robia, kupujú, čítajú a vyhľadávajú na internete.

Prečo? Pretože viac údajov znamená väčšiu kontrolu. V tom roku Štátna rada, najvyšší čínsky správny orgán, vydala plán prvej fázy systému sociálneho kreditu.

Ústredná vláda potom zaviedla pilotné programy v 43 mestách po celej krajine. V jednom z týchto miest, Žung-čcheng (Rongcheng), miestni úradníci označili určité správanie za prijateľné alebo neprijateľné. Každému dospelému bolo pridelených 1000 bodov sociálneho kreditu. Body získavali alebo strácali v závislosti od toho, ako ich verejný a súkromný život zodpovedal vládnym normám.

Napríklad kupovať plienky bolo v poriadku: staráte sa o svoju rodinu. Hranie videohier: sporné, pretože štát to považuje za prejav lenivosti. A diskutovanie o náboženstve alebo reptanie na štátnu politiku: neprijateľné. Stratíte príliš veľa bodov a môžete prísť o privilégiá, ako sú bankové pôžičky, rýchlejší internet a letenky.

Objavujú sa názory, že systém sociálneho kreditu je dobrá vec, pretože podporuje dobré správanie a rieši všetko od kriminality až po zlé šoférovanie a finančnú delikvenciu. Tým sa však systém zďaleka nekončí. Čínskym úradom netrvalo dlho, aby vypracovali rozsiahle čierne zoznamy osôb, ktoré považujú za „neprijateľné“. Podľa anglického denníka The Guardian je na týchto zoznamoch 23 miliónov Číňanov. A ich počet stále rastie. Jeden z nich, Liou Chu (Liu Hu), je novinár, ktorý uverejnil články odhaľujúce korupciu a cenzúru zo strany vlády. Systém mu zakázal lietať, cestovať vlakom, kupovať nehnuteľnosti a brať si pôžičky bez akéhokoľvek riadneho procesu.

To, čo sa deje v Šanghaji, nie je šialená zdravotnícka politika ani politický trik. Je to experiment. Je to model. Je to „veda“.

Nacisti vedeli, čo robili. Ich najväčšou nočnou morou bola kolektívna vzbura, povstanie mnohých proti niekoľkým, ozbrojeným a živeným, ako títo niekoľkí boli. Neboli by to dokázali zvládnuť. Zdokonalili však vedu o manipulácii a ovládaní obrovských más ľudí pomocou malého počtu autorít.

Bohatí a mocní, volení aj nevolení, odvtedy túto vedu naďalej zdokonaľujú. Je to najväčšia posadnutosť každého svetového vodcu – ako manipulovať a ovládať masy.

Zdroj: wikimedia commons

Šanghaj, peklo tých, ktorí chcú raj na zemi?

Talianska publicistka Luisella Scrosatiová v tejto súvislosti prináša zaujímavý pohľad tvrdiac, že čínsku „politiku“ v Šanghaji založenú na ideológii a zameranú na dosiahnutie „zero covid“ stavu treba chápať nie kultúrne ani politicky, ale teologicky.Podľa nej majú kontúry diania v Číne ani nie tak ideologické ako utopické črty, ktoré odhaľujú, čo sa v „Ríši stredu“ skutočne deje.

V čom je tá utópia? Ľudia stále nostalgicky spomínajú na pozemský Raj, ktorý je navždy stratený. Nechcú uznať, že cherubíni s plamennými mečmi im bránia v prístupe k nemu; nechcú pripustiť, že tento zákaz po prvotnom hriechu je pre človeka dobrom; napriek tomu nechce nasmerovať svoj život v tomto slzavom údolí k pravej a jedinej vlasti, k nebu. Človek, navádzaný diablom, má pocit, že mu Boh ublížil, a cíti v sebe akúsi povinnosť emancipovať sa od neho a vybudovať si nový pozemský Raj sám, opičiac sa za archetypom.

Problém je v tom, že človek zabúda, že nie je Bohom. Čo však toto zabúdanie vlastne znamená? Nejde len o nevyhnutnú nedokonalosť ľudského snaženia, ktorú ľudia stále popierajú, ale o to, že keď sa človek hrá na Boha, najviac na to doplatí ľudská sloboda, ktorá je nakoniec nevyhnutne potláčaná. Toto nie je otázka morálna, ale metafyzická.

Práve naša skúsenosť s tými, ktorí sa považujú za „všemocných“, nám ukazuje, že skôr či neskôr bude sloboda iných výrazne obmedzená alebo potlačená.

Vráťme sa na začiatok: keď vidíme ľudí zavretých vo vlastných domoch a bytoch, často bez základných potrieb na prežitie; keď vidíme zúfalých mužov skákať z 20. poschodia mrakodrapu, keď vidíme, ako sa „púšťajú z reťaze“ robotické psy, aby udržiavali tento neľudský poriadok, a to z „dôvodu“, že treba zlikvidovať vírus, znamená to, že nad nimi sú ľudia, ktorí majú moc nad ich životmi, považujú sa za všemocných a „vedecky“ chcú riadiť spoločnosť na základe prognóz, predpokladov, hypotéz, algoritmov a dogiem rôzneho druhu. Sú to ľudia, ktorí sa považujú za Boha a chcú vytvoriť nové stvorenie. Samozrejme, že toho nie sú schopní, ale apelujú na nostalgiu za rajom na Zemi, ktorá je v každom človeku, a klamú ho, že ho dokážu znovu vybudovať. Svet bez chorôb, bez smrti, bez nerovnosti, bez následkov hriechu, ale založený na radikálnom hriechu, keď chceme byť ako Boh bez Boha.

Východisko? Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že si musíme vziať späť svoju slobodu, než skončíme ako Šanghaj. To však nebude možné, ak si najprv „nevezmeme späť“ Boha, ak sa nevrátime k uctievaniu Boha a neprestaneme uctievať modly vedy, techniky a pokroku. Ak sa nevrátime k poslušnosti Bohu a neprestaneme dodržiavať zákony, ktoré sú v rozpore s Božou vôľou. Ak opäť našu slobodu nezaložíme na Bohu, ktorý je jediným Dobrom a jediným Všemohúcim.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!