Čo povedal Pius XII. o demokracii?

Jacek Bartyzel
4. februára 2021
  Revolúcia

Už viac ako sto rokov na katolícke sociálne učenie vrhá tieň tzv. kresťanská demokracia, ktorá ako huba prilepená k stromu vysáva z neho miazgu. A to napriek tomu, že sám pápež Lev XIII. výslovne zakázal (v encyklike Graves de communi z roku 1901) používať tento pojem v politickom zmysle, ktorý by popieral potrebu hierarchie v štáte a spoločnosti a ponechal mu iba etický a sociálny význam: ako akciu podniknutú prirodzenými elitami na zlepšenie stavu chudobných vrstiev.

Tvorcovia kresťanskej demokracie v sociálnej náuke Cirkvi sa však nevzdávajú a vytrvalo vyhlasujú, že demokracia je politický systém, ktorý Cirkev nielenže odporúča, ale dokonca ho preferuje. Pri hľadaní – pre väčšiu dôveryhodnosť – potvrdenia tejto tézy v „predkoncilovom“ učení sa zvyčajne odvolávajú na posolstvo pápeža Pia XII. prednesené vo vatikánskom rozhlase na Štedrý večer roku 1944 tvrdiac, že pápež tam akceptoval a výslovne odporúčal demokraciu ako ten najlepší systém. Možno o tom nájsť množstvo informácií, zväčša sú však skreslené a toto posolstvo nikto presne necituje. Poľský (ani slovenský) preklad zatiaľ nejestvuje. Preto som sa rozhodol siahnuť do zbierky cirkevných dokumentov na webovej stránke Svätej stolice a preložiť jej kľúčové fragmenty, aby som dal čitateľom možnosť konfrontácie s talianskym originálom.

Čo skutočne povedal Pius XII. v tomto posolstve všetkým národom (al popoli del mondo interno) nazvanom Benignitas et humanista, v ktorom – čo je podstatné už z prvých slov – uvažuje, aké zásady musí (demokracia) dodržiavať, aby bolo možné uznať, že je skutočná a zdravá (quali norme deve essere regolata, per potersi dire una vera e sana democrazia)?

Predovšetkým je potrebné uznať, hovorí pápež, že demokracia chápaná v širokom zmysle slova, má rôzne formy a je možné ju realizovať v monarchiách i v republikách (intesa in senso largo, ammette varie forme e può attuarsi così nelle monarchie come nelle repubbliche). Pápežovo rozlišovanie medzi ľuďmi (popolo) a masou (massa), čiže beztvarým davom (moltitudine amorpha), ktorý je úhlavným nepriateľom opravdivej demokracie a jej ideálu slobody a rovnosti (è la nemica capitale della vera Democrazia e del suo ideale di libertà e di uguaglianza), pretože základná sila masy môže byť iba nástrojom v službe štátu, ktorý ju šikovne využíva (della forza elementare della massa, abilmente maneggiata ed usata, può pure servirsi lo Stato). Demokratický štát vydaný napospas svojvoľným rozmarom más (lasciato all’arbitrio della massa) by bol preto poľutovaniahodným divadlom (spettacolo). Sloboda, ktorú treba chápať ako morálnu povinnosť človeka (dovere morale della persona), sa mení na tyranský nárok na ventilovanie ľudských impulzov a túžob na úkor ostatných (si trasforma in una pretensione tirannica di dare libero sfogo agl’impulsi e agli appetiti umani a danno degli altri), pričom rovnosť sa zvrháva na mechanickú nivelizáciu do jednofarebnej uniformity (degenera in un livellamento meccanico, in una uniformità monocroma); zmysel pre ozajstnú česť, osobná aktivita, rešpekt k tradícii, dôstojnosť – jedným slovom všetko, čo dáva životu hodnotu, krok za krokom sa zhoršuje a hynie (sentimento del vero onore, attività personale, rispetto della tradizione, dignità, in una parola, tutto quanto dà alla vita il suo valore, a poco a poco, sprofonda e dispare). Toto sú účinky „tyranie väčšiny, či slepého davu“!

Preto, aby bola demokracia prijateľná pre katolícku spoločenskú vedu, musí rešpektovať objektívne a večné princípy hierarchického usporiadania sveta, ktoré ustanovil sám Stvoriteľ. V prvom rade demokratický štát, či už monarchistický alebo republikánsky, musí, ako každá forma vlády, mať moc opravdivo a účinne vládnuť (Lo Stato democratico, sia esso monarchico o repubblicano, deve, come qualsiasi altra forma di governo, essere investito del potere di comandare con una autorità vera ed effettiva), pričom osobná sloboda (libertà personale) nemôže negovať závislosť od vyššej autority, ktorú musí poslúchať (negassero ogni dipendenza da una superiore autorità munita del diritto di coazione). Absolútny poriadok bytostí a cieľov (ordine assoluto degli esseri e dei fini) ukazuje síce človeka ako autonómnu osobu (persona autonoma) a subjekt povinností a nespochybniteľných práv (soggetto di doveri e di diritti inviolabili), ale ten istý poriadok zahŕňa aj štát, ako potrebné spoločenstvo obdarené autoritou (abbraccia anche lo Stato come società necessaria, rivestita dell’autorità) a navyše tento poriadok nemôže mať vo svetle zdravého rozumu (sana raggione) a ešte väčšmi kresťanskej viery (fede cristiana) iný pôvod, než v osobnom Bohu, našom Stvoriteľovi (altra origine che in un Dio personale, nostro Creatore).

Z toho vyplýva, že dôstojnosť politickej moci je dôstojnosťou jej účasti na Božej autorite (la dignità dell’autorità politica la dignità della sua partecipazione all’autorità di Dio) a nijaká štátna forma nemôže ignorovať tento intímny a nerozlučiteľný vzťah (nessuna forma di Stato può non tener conto di questa intima e indissolubile connessione) – a najmenej zo všetkých ho môže ignorovať demokracia (meno di ogni altra la democrazia)! Ak teda demokracia nebude spĺňať vyššie uvedené podmienky – predovšetkým ak nebude rešpektovať nedotknuteľné princípy prirodzeného práva a zjavených právd (immutabili principi della legge naturale e delle verità rivelate) – potom aj demokratický systém sa stane čistým a obyčajným absolutistickým systémom (puro e semplice sistema di assolutismo), čiže štát bude mať zákonodarnú moc bez obmedzení a hraníc (un potere senza freni né limiti); v skutočnosti to bude totalitná demokracia.

Preto by malo byť zrejmé, že „skutočnú zdravú demokraciu treba chápať v tomistickom zmysle, v ktorom demokracia v pravom zmysle slova je odmietaná ako skazený systém, zatiaľ čo je prípustný, ba žiadúci ľudový prvok v štátnom zriadení nazvanom komplexný alebo zmiešaný režim (regimen commixtum) pozostávajúcom z troch systémov: monarchistického, aristokratického a ľudového, ktorý je považovaný za najlepší a ktorý ustanovili starší spolu s obyvateľstvom (STh t. 13 kv. 95, čl. 4); potrebu tohto demokratického prvku zdôvodňuje sv. Tomáš Akvinský imperatívom spravodlivosti, ktorý požaduje určitý podiel na moci pre každú spoločenskú skupinu, pretože každá sa pričiňuje určitým (aj keď nerovným) spôsobom k spoločnému dobru.

Jacek Bartyzel – profesor na Univerzite Mikuláša Kopernika v Toruni, historik politického myslenia, novinár. Člen kapitoly literárnej ceny Józefa Mackiewicza.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!