Čo je zlé na personalizme? Katolícke a personalistické poňatie manželskej lásky
Jozef Duháček
10. októbra 2020
Cirkev
Filozofia
Personalizmus patrí medzi smery modernej filozofie a vznikol čiastočne, ako reakcia na odľudšťujúce materialistické a kolektivistické teórie, ktoré v 20. storočí umožnili vznik najsurovejších a najkrutejších ideológií a následne režimov, ktoré v mene týchto ideológií zahubili stovky miliónov ľudí. Personalizmus obviňuje osvietenstvo, panteizmus, hegeliánsky idealizmus a materialistický evolucionizmus z najväčších tragédií, ktoré postihli ľudstvo, a v spravodlivom rozhorčení zároveň odmieta “intelektualistickú téoriu poznania”, ktorú podľa personalistov stelesňuje sv. Tomáš Akvinský.
Tento etický systém však nie je úplne koherentný a podľa osobných preferencií je možné stretnúť rôzne typy personalistov, existenciálnych, fenomenologických ba dokonca aj tomistických. Môžeme rozlišovať dva základné typy personalizmu: politický a osobný. Prvý hovorí, že dobro konkrétneho človeka má prednosť pred spoločným dobrom – to je reakcia na kolektivistické systémy, ktoré jednotlivca prehliadajú a počítajú len ako kus; druhý typ je teóriou kresťanských personalistov, ktorú môžeme vyjadriť slovami, že ľudská bytosť je „osoba a nie vec“, a primerane sa s ňou dá zaobchádzať iba s láskou.
Tento typ možno pozorovať u rôznych moderných filozofov, ako je Max Scheler, Emmanuel Mounier, Gabriel Marcel, Dietrich von Hildebrand a mnoho iných, často katolíckych filozofov.
Personalizmus Maxa Schelera
Don Pietro Leone identifikuje štyri hlavné rysy Schelerovho systému:
i) Láska je formálny princíp personalizmu, inými slovami láska je princíp, ktorý určuje personalizmus ako etický systém. Je to etika lásky.
ii) Láska, o ktorej hovorí, je zažitá láska, skúsenosť lásky: v skutočnosti je to zmyslová láska (nie nutne sexuálna). To znamená, že jeho etika je fenomenologická: týka sa skúsenosti, toho, ako sú veci prežívané, ako sa javia.
iii) Láska podľa Schelera tiež zohráva epistemologickú (poznávaciu) úlohu a odhaľuje podstatu a „hodnotu“ človeka.
iv) Nakoniec má táto láska aj metafyzickú úlohu a určuje človeka ako človeka.
Na prvý pohľad vyzerá tento prístup nielen že neškodne, ale naopak, veľmi chvályhodne. Ako však hovorili Rimania, in cauda venenum a preto si tieto štyri body si zaslúžia pár poznámok.
i) Láska je formálnym princípom Schelerovej filozofie a preto je jej východiskovým bodom: Schelerova filozofia vychádza zo subjektu, teda zo skúsenosti lásky, ktorá údajne odhaľuje pravdy o ľuďoch. Personalizmus tu odhaľuje svoj mrzký pôvod a máva vlajkou otca subjektivistickej modernej filozofie, na ktorej stojí “Cogito ergo sum”. Tak skončil sympatický Descartov pokus založiť filozofiu na pevnom a nespochybniteľnom základe. Založil ju na vratkých pieskoch subjektu. Subjektivizmus okázalo ignoruje a prehliada objektívnu realitu, teda „Bytie“, tak ako je technicky známe. Filozofia bytia naopak zakladá celý svoj rozvoj na tom, čo stojí na počiatku, na Bytí.
ii) Skúsenosť lásky
Pri identifikácii lásky so zážitkom lásky ignoruje Scheler iný dôležitý druh lásky, ktorá vo svojej podstate vôbec nie je skúsenostná. Je to cnosť lásky, ako ju definuje katolícka náuka (tzn. láska ako úkon vôle riadenej rozumom, ktorá miluje a je zameraná na objektívne Dobro) – To je forma lásky, s ktorou musí pracovať každá seriózna etika lásky. Toto je forma lásky, ktorá, keď je milosťou pozdvihnutá, aby sa stala nadprirodzenou kresťanskou láskou, je láska, ktorú od nás Boh žiada, a podľa ktorej budeme súdení v posledný deň. Tu vystrkuje hlavu had fenomenológie, ktorý odvádza našu pozornosť od podstaty vecí, ale tvrdohlavo zostáva len pri fenoménoch, pri tom, ako sa veci javia.
iii) Láska vo svojom epistemologickom aspekte
Scheler považuje zmyslovú lásku za epistemologický princíp a sprievodcu poznávaním osoby. Takáto láska ale nemôže byť primeraným sprievodcom poznaním, pretože:
a) zážitková láska je rozptýlená a nekoncentrovaná v tom zmysle, že neodhaľuje zreteľne svoj predmet, neodhaľuje ani jeho prirodzenosť ani pôvod tej „hodnoty“, o ktorej hovorí Scheler. To, čo vidím v druhom človeku, je v ňom naozaj, alebo len do neho premietam niečo zo seba? Okrem toho, skúsenosť lásky, ako empirický akt, nemôže už z princípu poznávať realitu milovaného subjektu v celej šírke. Prinajlepšom kontaktuje všetky empirické zložky milovaného subjektu, ale nemôže povedať nič o tých neempirických. A pokiaľ je ľudská bytosť skutočne osobou, ako hovoria personalisti, má aj neempirické komponenty, ktoré môžu byť a sú pre poznanie osoby mimoriadne dôležité. Teda láska ako skúsenosť o ľudskej osobe nevypovedá to, čo je naozaj podstatné.
b) ľudská schopnosť poznávať nespočíva v zmyslovej láske, ba ani v láske vôle, ale v intelekte, v rozume. Tvrdenie – láska odhaľuje povahu osoby – znamená, že treba uprednostniť lásku pred poznaním, ale v skutočnosti sa to deje naopak: skôr, ako milujem, musím poznať osobu alebo vec, ktorú milujem. Procedúra je taká, že rozum najskôr niečo poznáva ako dobré a milovania hodné a vôľa poučená rozumom, hoci by sa ten aj mýlil, čo sa stáva, to potom miluje. Nemožno milovať to čo poznávam ako zlo a nemožno milovať to čo nepoznávam vôbec. Milovaný subjekt pred vôľu, ktorá miluje, vždy kladie rozum.
iv) Láska vo svojom aktívnom aspekte
Scheler si myslí, že človek sám seba definuje, určuje skrze lásku. Nepovažuje osobu za substanciu, ale za aktívny princíp; nie za bytie, ale za stávanie sa. To má z Heideggera. Táto teória je antirealistická, lebo odsúva podstatu a bytie a nahrádza ho hegeliánskym dynamizmom.
Práve tento subjektivizmus je základným problémom personalizmu. Je veľmi subjektivistické uprednostňovať lásku ako skúsenosť, pred láskou, ktorá je vôľou zameranou na cieľ – Dobro; dať láske prednosť pred poznaním; vzdať sa od podstaty a bytia. Filozofia bytia, esencializmus, vychádza z objektívnej reality; predstavuje koherentnú a presnú víziu toho, čo je táto realita, čo sa nachádza v našej oblasti skúmania, čo je osoba, aká je jej hodnota, čo je láska.
Katolícky personalizmus
Podľa Dona Leoneho sa najznámejší katolícky personalista K. Wojtyla usiluje založiť personalizmus vo viere a tomizme, čo je rozhodne ušľachtilý zámer. Hoci ho Scheler veľmi silno ovplyvnil, na rozdiel od neho, rozlišuje skúsenostnú lásku od „pravej lásky“, ktorá podriaďuje naše zmysly skutočnému dobru druhej osoby a realizuje sa v darovaní. Tu sa samozrejme odvoláva na lásku vôle, ktorej dokonalý prejav nachádza v Kristovej láske a povzbudzuje nás, aby sme túto lásku napodobňovali v našej láske k blížnym. Ďalej akceptuje tomistickú definíciu osoby, ako „individuálnej substancie rozumovej prirodzenosti“.
Ale zmyslová láska zohráva v jeho personalizme veľmi dôležitú úlohu, a to najmä v jeho chápaní manželskej lásky a jednoty. Tu sa výslovne dištancuje od tomizmu a uvádza, že svätý Tomáš nehovorí o „prežitých osobných skúsenostiach“.
V obšírnej encyklike Familiaris Consortio, ktorá sa týka predovšetkým lásky, lásku vôbec nedefinuje. Opisuje ju pojmom „darovanie sa“, alebo ešte presnejšie ako „úplne darovanie sa“. Keď teda hovorí o „láske“ všeobecne a najmä v súvislosti s manželstvom, zdá sa, že ju chápe ako zážitkovú lásku, zmyselnú lásku. V každom prípade to pôsobí tak, že chápe lásku rovnako, ako ju chápe priemerný, nepoučený čitateľ, a kvôli chýbajúcej jasnej definícií tak nakoniec jeho učenie o láske končí, ako učenie o zážitkovej láske.
Nedokáže dobre spojiť personalistickú a tomistickú doktrínu lásky, nespája dobre ani tomistickú a personalistickú doktrínu o osobe. Často hovorí o tvorivej úlohe lásky v živote osoby (pre seba aj pre druhého), ale nevysvetľuje, čo touto tvorivou úlohou mieni: je morálna alebo metafyzická?
V dôsledku toho sa teda zdá, že tento pojem chápe v prvoplánovom, personalistickom zmysle, ktorý sme skúmali vyššie. To isté platí pre iné dôležité pojmy, ako je hodnota a sloboda. Nikde ich nedefinuje a preto sa predpokladá, že ich chápe v tom najočividejšom zmysle, aký z textu plynie: „hodnotu“vníma ako hodnotu, ktorú pripisujeme veciam; „Sloboda“ je sloboda robiť to, čo chceme: v obidvoch prípadoch sa ako prvý ponúka personalistický, subjektivistický zmysel a v texte chýba niečo, čo by tejto interpretácií, pokiaľ sa líši od jeho zámeru, zabránilo.
Pokus postaviť personalizmus na katolícky metafyzický základ nedopadol šťastne a pri celkovom porovnaní sa tento personalizmus odlišuje od Schelerovho len málo: Okrem základnej zásady personalizmu (že ľudská bytosť je osoba, s ktorou sa má zaobchádzať s láskou, a nie vec):
a) berie lásku za východiskový bod svojej filozofie;
b) chápe lásku (prinajmenšom manželskú lásku) ako lásku zažívanú, empirickú, skúsenostnú;
c) má za to, že láska odhaľuje hodnotu osoby;
d) zastáva názor, že láska robí z človeka osobu.
Tam, kde participuje na Schelerovom personalizme, tam sa stáva sa obeťou jeho základnej chyby, ktorou je subjektivizmus. A presne za to ho kritizoval vedúci jeho dizertačnej práce v Ríme, pravdepodobne najväčší tomistický teológ 20. storočia, otec Reginald Garrigou-Lagrange OP.
Prvý princíp personalizmu: že ľudská bytosť je osoba a nie vec, a že sa s ňou musí zaobchádzať s láskou je v zásade správny, hoci je dôležité špecifikovať náležitú formu lásky. Forma lásky, ktorá je tu relevantná, je láska vôle: hľadanie dobra druhého, postoj dobrej vôle voči celému ľudstvu.
Personalizmus je v rozpore s aristotelsko-scholastickou antropológiou svätého Tomáša. Tá je súčasťou filozofie bytia a ako taká má objektívny charakter. Nazerá na človeka vo svetle jeho prirodzenosti, ľudskej prirodzenosti a jeho posledného cieľa, teda objektívne, zatiaľ čo personalizmus je subjektivistický.
Na prvý pohľad má personalizmus viac spoločného s predchádzajúcou tradíciou, pretože pre svätého Augustína (cirkevného otca, ktorého najviac ovplyvnil Platón), je láska veľmi významná. Pripomíname jeho platónsku náuku o erose a frázu svätého Augustína: „Miluj a rob, čo chceš – dilige et quod vis fac.”
Ale pre Platóna a svätého Augustína je láska zakorenená v objektívnej realite. Pre Platóna je láska (eros) dvojakého druhu: láska zmyselná (láska zážitková) a láska k pravde. Jeho opis výstupu duše k Bohu (Dialóg Sympózium) mapuje premenu nižšej lásky na vyššiu. Nezaujíma sa primárne o cit, ale o vôľu a Pravdu (preto ten výstup nazýva „Dialektikou“). Pre svätého Augustína má srdce svoj vlastný Zákon a nesie v sebe nezmazateľne vpísané „Zákony Dobra“.
Platón aj svätý Augustín sa zaujímajú najmä o premenu pozemskej lásky na lásku k Bohu: odlúčenie od všetkého dobrého a krásneho na tomto svete, či už ľudí alebo vecí, s cieľom priľnúť k nemennej a večnej podstate všetkého dobra a krásy, ktorou je Boh. U Platóna je táto vízia spojená s metafyzickým princípom „ideí“, u svätého Augustína je to spojené s jeho hlbokou vierou a svätosťou.
Personalistická filozofia bola prehnanou reakciou na brutálnu depersonalizáciu materialistických a etatistických ideológií minulého storočia. Marxistický komunizmus nazerá na ľudskú bytosť nie ako na osobu, ale ako na „jednotlivca“ bez akejkoľvek intrinzickej hodnoty a totalitné režimy vo všeobecnosti považujú človeka len za nie veľmi významnú vec. Totalitné pozadie minulého storočia bolo a je výzvou pre nás všetkých, aby sme vážne rozjímali o láske a dôstojnosti človeka. Dnes nás k tomu rozjímaniu vyzýva to, čo sa deje v Číne a v slobodomurárskej Európskej únii, ich vízie človeka ako veci a ich podpora všemožných zvráteností a masového zabíjania nenarodených, ale aj starých a chorých.
Aby sme chápali tieto skutočnosti nemusíme vypracovávať žiadne nové filozofické teórie. Viera spolu s teológiou, patristikou a filozofiou perenis nám poskytujú to najhlbšie poznanie o človeku, jeho dôstojnosti a láske, aké kedy existovalo. Pojednania K. Wojtylu o personalizme možno nájsť najmä v tom, čo publikoval pred zvolením na Petrov stolec a neskôr v kázňach, ktoré mával po modlitbe Anjel Pána medzi rokmi 1979 a 1984. Jeho koncept etiky sexuáleho života je potrebné vnímať ako súčasť konceptu manželskej etiky a tú ako súčasť systému osobnej etiky, ktorou je „personalizmus“. Jeho Teológia tela a manželská etika, sú personalistické myšlienkové systémy. Oba majú za svoj formálny princíp lásku – sexuálna láska definuje sexuálnu etiku a manželská láska zasa manželskú etiku. V dokumente Familiaris Consortio (č. 11) popisuje tieto dve formy lásky ako: „úplné telesné darovanie sa, znak a ovocie celkového osobného darovania“.
Katolícke nazeranie na manželskú lásku
Tento etický koncept je v niektorých bodoch v nezhode s katolíckou tradíciou. Don Pietro Leone z nich za najdôležitejšie považuje tieto:
i) Prvý bod, ktorý kontrastuje s katolíckou tradíciou, je ten, že láska sa považuje za formálny princíp, že sa tvrdí, že láska určuje etiku. Tradícia ale hovorí opak, že etika určuje lásku. O tom, ako má človek milovať, rozhoduje objektívna realita ľudskej prirodzenosti a sexuality s ich finalitami vyjadrenými v prirodzenom zákone. Poznanie logicky predchádza lásku: poznanie objektívnej reality, Pravdy, nám ukazuje, čo máme milovať a ako to milovať.
ii) Druhým bodom, ktorý je v kontraste s Tradíciou, je, že lásku samotných manželov zásadne vidí bez lásky medzi rodičmi a deťmi, ako niečo separátne. To predstavuje rozchod s predchádzajúcim učením Magistéria, ktoré manželskú lásku vždy chápalo ako dva neoddeliteľne spojené druhy lásky: medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi.
iii) Ďalším problémom je cieľ (ciele) manželstva. Keďže táto manželská a sexuálna etika je etikou lásky, stáva sa manželská láska najvyšším a jedinečným cieľom manželstva a sexuality. To však prinajmenšom minimalizuje cieľ, ktorý Stvoriteľ ustanovil pre manželstvo a sexualitu, a to plodenie. Scholastici by povedali, že tu finis operantis (cieľ toho, kto koná) vylučuje, alebo aspoň minimalizuje finis operis (cieľ úkonu). A to sa dostáva do konfliktu s učením Cirkvi o hierarchii cieľov manželstva. Toto učenie tvrdí, že prvým cieľom manželstva je plodenie (výchova) detí, druhým je láska manželov a tretím je liek proti žiadostivosti. Pápež Pius XII. obhajoval tradičnú doktrínu a výslovne odsúdil prevrátenie poradia cieľov manželstva v de Finibus Matrimonii z roku 1944 a aj v „prejave k pôrodným asistentkám“ z roku 1951. Odmieta teóriu, podľa ktorej by sa „vzájomná láska a manželský zväzok“ mali rozvíjať a zdokonaľovať telesným a duchovným sebadarovaním a dodáva, že „také myšlienky a postoje sú v rozpore s jasným, hlbokým a vážnym kresťanským myslením“.
Názor odsúdený Piom XII., tak ako mnoho iných heterodoxných pozícií, sa neskôr prostredníctvom II. vatikánskeho koncilu začlenil do Magistéria. Potom sa dostal do nového kódexu kánonického práva, nového katechizmu a rôznych encyklík a doposiaľ najostrejšie vyjadrenie našiel v Amoris Laetitia.
iv) Ak sa manželská láska považuje za jedinečný cieľ manželstva a sexuality a ignoruje sa, prípadne odsúva do úzadia plodenie potomkov, potom sa obaja manželia v manželstve stávajú absolútne rovnocennými. Takúto pozíciu bráni Familiaris Consortio, čo je v rozpore s učením Cirkvi, podľa ktorého je manžel hlavou manželky a rodiny.
v) Ďalší bod, ktorý sa odlišuje od katolíckej tradície, je typ lásky, ktorá sa neprestajne spomína – personalistická láska „úplného darovania sa“.
Katolícka tradícia nevníma manželskú a sexuálnu lásku takýmto spôsobom. Manželskú lásku chápe skôr ako lásku vôle a najmä ako lásku priateľskú, partnerskú, ktorá obsahuje vzájomné pomáhanie si až po obetovanie seba samého (Kristus povedal, že najväčšiu lásku má ten, kto položí život za priateľov). Táto môže, ale nemusí obsahovať sexuálnu lásku. Tradícia chápe sexuálnu lásku ako lásku zmyslovú, ktorá je narušeným Prvotným hriechom, a ktorá musí byť primerane usmerňovaná láskou vôle a podľa možnosti byť do nej zahrnutá. Milosť musí obidve formy lásky ku kresťanom pozdvihnúť na nadprirodzenú milosrdnú lásku – caritas.
Existujú dva dôvody, prečo Tradícia nemôže považovať manželskú alebo sexuálnu lásku za úplné darovanie sa v riadnom zmysle slova. Prvý je metafyzický a spočíva v nekomunikovateľnosti ľudskej osoby: je nemožné, aby sa jedna ľudská osoba úplne darovala druhej; druhý dôvod je morálny a spočíva v prikázaní milovať Boha nadovšetko, to znamená celým srdcom a celou dušou atď., ale blížneho iba v menšej miere, konkrétne ako seba samého.
Existuje ešte ďalší dôvod, prečo Tradícia nemôže považovať najmä sexuálnu lásku za úplné sebadarovanie a to, že sexuálna láska obsahuje nielen dávanie, ale aj branie: zmocnenie sa druhej osoby a užívanie rozkoše – bez čoho by bol tento akt lásky reálne nemožný.
vi) Úplná sebadarujúca láska nie je adekvátny formálny princíp manželskej a sexuálnej etiky, pretože má príliš široký rozsah, napríklad pripúšťa aj antikoncepciu, ako aj vzťahy medzi nezosobášenými pármi, alebo pármi rovnakého pohlavia. Pápež síce hovorí, že totalita lásky vylučuje antikoncepciu, ale zjavne takáto láska nemôže vylúčiť všetky ďalšie hriechy nečistoty, ako napríklad mimomanželské spolužitie. A to sa v plnej šírke ukázalo v Amoris Laetitia, synodách o rodine a pokusoch ospravedlniť konkubinát, cudzoložné a homosexuálne zväzky láskou. Na preukázanie nesprávnosti činov, ktoré sú v rozpore so šiestym a deviatym prikázaním, sa treba uchýliť k iným doktrínam – doktríne o plodení ako hlavnom cieli manželstva, o manželskom zväzku a sviatostiach.
vii) Iným konkrétnym dôsledkom toho, že sa manželská a sexuálna láska považuje za „úplné darovanie sa“, je jej “zbožštenie”, pozdvihnutie na úroveň lásky človeka k Bohu. Totálna láska, ktorá dáva seba samého, je láska, ktorú nám náš Pán prikazuje praktizovať smerom k Nemu. Tu sa teda odvážne stmeľujú dva druhy lásky, ktoré sú podľa Tradície úplne odlišné: láska zmyselná a láska božská.
viii) Výsledkom tejto idealizácie manželskej a sexuálnej lásky je, že ich už nemožno koherentne považovať za nedokonalé – v žiadnom ohľade. To vysvetľuje skutočnosť, že žiadostivosť, ktorá je esenciálne inherentnou súčasťou sexuálnej lásky – je to porucha, ktorá je dôsledkom prvého hriechu – sa tu vôbec neberie do úvahy, ba niekedy sa dokonca hovorí o „pôvodnej nevinnosti“ ako o stave, do ktorého je možné sa vrátiť.
ix) Idealizácia manželskej a sexuálnej lásky tiež vysvetľuje, prečo sa stav manželský a stav života v celibate kladú na rovnakú úroveň (napríklad v Familiaris Consortio a v Novom katechizme), čo je v rozpore s cirkevnou tradíciou (porov. Tridentský koncil s. 24, kán. 10). Cirkev vždy učila, že celibátny stav je jediný stav, ktorý umožňuje mužovi alebo žene, milovať s úplnou sebadarujúcou láskou, ale ak manželstvo ponúka rovnakú možnosť, potom sú tieto spôsoby života rovnocenné.
x) Existujú ďalšie dva spôsoby, ktorými sa manželská láska “zbožšťuje” a to prezentácia sexuálnej lásky ako obrazu Božej lásky k človeku (lásky Krista k Cirkvi) a ako obrazu lásky Boha k sebe samému v rámci Najsvätejšej Trojice.
Tento čisto prirodzený ľudský čin sa až príliš líši od nadprirodzenej Božej lásky k človeku, nehovoriac o láske Boha k sebe samému. Povyšovanie takýchto skutkov na nadprirodzenú úroveň je katolíckemu mysleniu úplne cudzie. Fyzické plodenie na čisto prirodzenej úrovni prináša to najväčšie ľudské dobro, teda zachovanie ľudského druhu, na nadprirodzenej úrovni ale podlieha smrti, fyzickej i duchovnej (ak sa potomok nenarodí ešte raz krstom a neskončí svoj život v stave z milosti). Preto povyšovanie takýchto skutkov do nadprirdozenej sféry nepatrí do katolíckej, ale skôr do gnostickej teológie, ktorá sa prejavuje najmä v slobodomurárskej tradícii a symbolike.
Identifikáciou úplnej sebadarovacej lásky, lásky v ráde prirodzenosti s formálnym princípom manželskej a sexuálnej etiky, sa dáva do zátvorky nadprirodzený poriadok a danosti viery.
Tento teologický experiment ignoruje väčšinu cirkevnej náuky o manželstve a to filozofickej aj teologickej: podstatu manželskej lásky; skutočnosť, že nezahŕňa iba lásku medzi manželmi, ale aj ich lásku k deťom; skutočnosť, že je povolaná stať sa nadprirodzenou milosrdnou láskou; duchovné manželské puto; sviatosť manželstva; ciele manželstva v ich tradičnom poradí, teda plodenie, vzájomná pomoc a liek proti žiadostivosti; náuku o žiadostivosti a jej pôvode v Prvotnom hriechu; rolu muža ako hlavy manželky a rodiny; skutočnosť, že nadprirodzená dôstojnosť človeka pochádza z uplatňovania milosrdnej lásky (caritas). Tento experiment nástojí na čisto prirodzenej dôstojnosti človeka, ktorá prenikla všeobecnejšie aj do Nového katechizmu. Naturalizmus je evidentný nielen v zanedbávaní nadprirodzeného poriadku, ale aj v pokuse o naturalizáciu nadprirodzených doktrín, predovšetkým v najsvätejšej Trojici. Naturalizmus je hrubou teologickou chybou.
Personalizmus tohto systému manželskej a sexuálnej etiky pramení zo subjektu – láska je jeho formálny princíp: láska k dobru, namiesto poznania pravdy; oddeľuje sa tak od objektívnej reality, konkrétne od katolíckej filozofickej a teologickej tradície: absorbuje do seba náuku o najsvätejšej Trojici v naturalizujúcom zmysle. Je to v podstate len manželská láska, už nie láska primárne zameraná na deti; vyznačuje sa skúsenosťou, oceňovaním hodnoty druhého a slobodou, ktoré sa obidve, pri absencii jasných definícií, chápu v subjektívnom zmysle. Sexuálnu lásku tu charakterizuje najmä rozkoš a táto láska je zbožštená. To je hrubá filozofická chyba.
V historickom kontexte môžeme povedať, že tento systém sa pokúša transponovať prvky svetskej lásky do katolíckeho kontextu, aby ich očistil, no neúspešne. Stále zostáva príliš svetská a sebecká. Podobný postoj sa ukazuje aj v Humanae Vitae, ktoré síce chvályhodne odsudzuje antikoncepciu, ale explicitne hovorí o „personalistickom“ a „subjektívnom“ hodnotení manželstva a zároveň predkladá „zodpovedné rodičovstvo“ ako nový ideál. Zodpovedným rodičovstvom sa dnes nemyslí dôsledná a náročná výchova detí v prísne katolíckom duchu, ale obmedzenie ich počtu.
V tomto etickom systéme sa dokonca aj ľudské telo chápe ako súčasť obrazu Boha. To stojí v opozícii proti celej katolíckej tradícii, ktorá učí, že človek bol stvorený podľa obrazu a podoby Boha, preto, že má nesmrteľnú dušu (pozri napríklad sv. Tomáš Summa, I. otázka 93). Ani manželské spojenie nie je obrazom Boha. Svätý Tomáš tu vidí radosť z vlastnenia dobra zdieľaného so spoločníkom (I Q. 39) (toto eminentne platí pre manželskú lásku) a zo samotného plodenia (I Q. 93) a nevidím v tom obraz Boží, ale len stopy – vestigia – Najsvätejšej Trojice.
Na záver je treba nahlas povedať, že Cirkev má už dávno svoj systém manželskej a sexuálnej etiky: ak je verne žitý, tak prináša šťastie a radosť. Ak o tom niekto pochybuje, nech skúsi podľa neho dôsledne žiť. Pre katolíkov, brutálne napádaných prebiehajúcou a stále sa zhoršujúcou sexuálnou revolúciou, nie je personalizmus riešením. Riešením je čistota, zdržanlivosť a cudnosť v manželstve, ale najmä v zasvätenom živote: tá je mocným svedkom, ktorý vrhá svetlo do temnoty padlého sveta.
