Čo je to „antependium“? Tajomný význam oltárneho rúcha

Lucia Laudoniu
31. augusta 2021   Kultúra

Vtáka poznáš po perí, a človeka? Po meči aj po reči (podľa toho, kto ako mečí). Entrée na humornú nôtu (latinské maskulínum humor má význam vlhkej substancie, kvapaliny, humor teda má byť zdravou rosou, nie ničivou búrkou) vystrieda úvaha na vážnejšiu tému. Nemo potest nudo vestimenta detrahere. Nik nemôže vyzliecť nahého. Ľudský odev má okrem ochrannej a okrasnej funkcie aj mystický význam, ktorý sa v súčasnosti degraduje na egoistický páví chvost z pierok rebélie, gýča a pudových emócií z najtemnejších kútov pivnice psyché. Odev už nie je sceptrum dignitatis, žezlom dôstojnosti. Čierna ruka simplifikácie a konzumu bohužiaľ špiní aj sakrálny priestor.

Predstava, podľa ktorej liturgickým odevom a chrámovému mobiliáru v paleokresťanských dobách chýbala noblesa, dekoratívnosť a vznešenosť, je deravým myšlienkovým člnom, ktorý to má namierené ku dnu, len veslár o tom ešte nevie. Mantra primitívnej umeleckej jednoduchosti nie je ničím viac, než evolučnou teóriou zabalenou do metodologického pozlátka. Pozlátka, ktoré vietor hlbšieho výskumu poľahky odveje preč. Dajú sa vari nazvať jednoduchými kompozične a farebne vyspelé rupestrálne maľby z Altamiry či šperkárske umenie archaických ľudí s prísnym zmyslom pre detail? Človek po vyhnaní z raja ustavične túžil po kráse s lampášom umení a vied v dlaniach, s lampášom, ktorý osvetľoval nočné tenebrae, no slnkom ešte nebol.

Vnútorné zrkadlo mystičky Anny Kataríny Emmerichovej uzrelo Bohorodičku, ako in medio Ecclesiarum vyšívala bohato zdobené ornáty určené apoštolom. Palladius sa zmieňuje o bohatých rímskych dámach, ktoré sa dobrovoľne zriekali drahých a luxusných šiat. Darovali ich chrámom, aby sa z nich mohli šiť oltárne paramenta. Súčasná prax budovania nahých (či len v bielych plienkach odetých) oltárov vo svete, v ktorom sa nahota cení viac, než rozum a rozum viac, než srdce, je cestou ad pauperitatem, k duševnej a duchovnej chudobe in nomine pauperitatis, v mene chudoby, akoby Božiu pokladnicu krásy vykradol diabol. A nabral si do večne deravého rohu hojnosti to, čo mu nepatrí a nikdy patriť nebude.

Človek si prostredníctvom odevu symbolicky oblieka sám seba – materializuje svoje myšlienky a predstavy o tom, kým chce byť. Keď si však oblečieme príliš veľa pýchy, stávame sa karikatúrou svojho skutočného ja. Krstom si dokonca obliekame samého Krista: „Omnes, qui in Christo baptizati estis, Christum induistis.“ Našou krstnou košieľkou je Boh. Krstom si ho obliekame, hriechom trháme nebeský šat.

Teológia oltárneho rubáša sa rodila v prostredí vyspelej antickej estetiky o nemej reči odevu. Jej doktrinálny význam v 9. storočí zhrnul Amalarius z Mét v severovýchodnom Francúzsku (Metz). Oltár podľa mienky tohto franského učenca personifikuje Pána Ježiša a oltárne rúcha (vestimenta) jeho svätých.

Anglikán Cyril Edward Pocknee sa v diele The Christian Altar in History and Today zamýšľa nad včerajškom a dneškom trónu Hospodina, ktorým oltár nesporne je. Kým mala alta ara kubický tvar, na jej vrchnú časť (oltárna menza) sa kládla palla corporalis na spôsob obrusu, ako to možno vidieť i dnes v chrámoch byzantského obradu. Najmä v západnej časti Rímskeho impéria sa často objavovali obdĺžnikové oltáre, pôvodná palla corporalis sa preto rozdelila na dve základné partes: ľanový pás prekrývajúci menzu a visiaci po oboch bočných stranách oltára plus bohato dekorovaná frontálna časť, ktorá dostala latinské meno antependium.

Fúziou predložky ante a verba pendere vzniklo latinské neutrum, ktoré sa dá voľne preložiť ako „visieť pred“ alebo „prevísajúce vpredu“. Pojem antependium ako terminus technicus z liturgickej kuchyne prijali za svoje mnohé európske jazykové rodiny. V praxi sa môžeme stretnúť so synonymným latinizmom pallium altaris či z neho odvodeným talianskym paliotto.

Raní kresťania hľadali v oltári symboliku životodarného Božieho hrobu a zároveň kráľovského prestolu Pána. Tieto dva koncepty sa nevylučujú, Kristus nestráca nič zo svojej Božskej a kráľovskej veľkosti ani v pohrebnom rubáši. Celá svätyňa sa považovala za mystický ekvivalent Kristovej hrobky a predsieň raja. Bariéry typu plutea, perguly a neskôr ikonostasu preto predstavovali skalu Spasiteľovho hrobu, vojenskú stráž a pečať, ktorú Redemptor rozlamuje dokonalým liturgickým aktom ako nebeský Herkules.

Vrchné, najčastejšie biele oltárne plátno je v liturgickej dráme pohrebným súknom umučeného Ježiša, kým antependium zastupuje cisársku tógu vzkrieseného Víťaza. V duchu chalcedónskej dogmy o dvojitej prirodzenosti Bohočloveka biele vestimentum demonštruje Kristovu ľudskú identitu a frontálne pallium altaris je oslavou jeho božstva v symfónii stúh, látok a nití.

Voľne visiace antependium je závojom tajomstva. V prvom miléniu kresťanstva bývali pod antependiom deponované relikvie mučeníkov a textilné velum im malo zabezpečiť intimitu.

Dejiny kresťanského sacrum sú bohaté na antependiá rôzneho druhu. Popri štandardných textíliách (často orientálneho pôvodu) sa uplatňovalo použitie drahých kovov, mramoru a slonoviny. Antependiá tepané zo vzácnych kovov v 8. a 9. storočí zdobili otonské a karolínske svätyne. Precízne dekorované kovové antependium môžeme obdivovať tiež v milánskej ambroziánskej bazilike. Keď na gondole času priplávame do slávnej Baziliky svätého Marka v meste na lagúne, očarí nás zlatistá byzantsko-románska Pala d’oro. Dnes má funkciu oltárneho retabula (stena za oltárnym stolom s obrazmi a sochami, ktorá máva tvar edikuly a v hispánskych krajoch sa jej hovorí reredos), forma a charakter benátskej paly však prezrádza, že pôvodne uzrela svetlo sveta ako antependium. Osobitnú kapitolu píšu portugalské antependiá, na ktorých sa lesknú tradičné kachličky azulejos.

Zlatou baňou textilných antependií bola gotika. Oltáre s vyšívanými obrazmi Krista a Bohorodičky dokladá napríklad už Liber pontificalis, ale v gotickom období k týmto motívom pribúda heraldika. Na frontálnych plátnach oltára rozkvitali erby biskupov a vládcov duchovne zošité zlatými niťami viery.

Typickou črtou románskych a gotických textilných antependií sú vertikálne pásy nazývané orphrey (iná výslovnosť znie orfray alebo orfrey). Vyskytovali sa na odevoch kléru (kňazské kazuly z 12. storočia) a svoj domov našli aj na oltároch. Názov orfreis je starofrancúzskou variantou latinského auriphrygium, ergo látka s frýgickým zlatom. Staroveký východný národ Frýgov sa preslávil odevmi prepletenými žiarivými zlatými stuhami, na ktoré s obdivom hľadel nejeden Riman.

Majú tieto stuhy aj duchovný význam? Zbožnej fantázii sa medze nekladú. Potoky krvi Vykupiteľa, dážď ľudských kajúcnych sĺz, rieka krstnej vody (a s ňou súvisiaci spev vidi aquam) či prúdy atramentu, ktorým cirkevní otcovia utvrdzovali náuku – aj to sú orfreis. Nesmieme zabúdať ani na pramene krvi martýrov mysticky prítomných na červených a purpurových antependiách.

Zaujímavosťou je, že podobné „potoky“ stúh sa vyskytujú na byzantskej mantii. Súčasťou východného biskupského plášťa sú horizontálne vedené pruhy, v ktorých exegéti spoznávajú pramene Božieho slova vylievajúce sa na celú zem. Duchovný vodopád pravého učenia, ktorého strážcom má byť eparchiálny biskup. V gréckej a rumunskej tradícii sú pruhy na mantii zlaté, ruská kultúra dáva prednosť kombinácii červenej a bielej. Duchovné príbuzenstvo medzi potokmi na mantii východných vladykov a tými na latinskom antependiu nie je preskúmané, je však vhodné o ňom aspoň uvažovať.

Význam textilných antependií v baroku značne poklesol, pretože ich nahradili oltáre v tvare mučeníckej rakvy z mramorového bloku. Liturgickou pamiatkou na zašlú slávu antependií je starobylý obrad snímania paramentov z oltára na Zelený štvrtok počas kantilácie žalmu Deus, Deus meus (Žalm 22 podľa číslovania Vulgaty). Rubriky predpisovali abláciu textilného antependia z oltárneho frontálu (čelnej steny) ako rozlúčku s odevmi Spasiteľa a prípravu na slávnosť jeho umučenia.

Čierne antependiá bývali nemým svedkom smútočných omší. Prečo je práve čierna farba asociovaná s Rekviem? Zvyk nariekať v čiernej sme prijali od starých Rimanov, ktorí in tempore lacrimarum nosievali tmavú tógu (toga pulla). Latinský vokabulár ďalej obsahuje pojem ater (veľmi sýta, hlboká čierna) a fuscus (niečo medzi čiernou a hnedou). Meno zamatovo lesklej černe (niger, nigra, nigrum) môže súvisieť so substantívom nox (noc), ktorá je odvekým symbolom spánku mŕtvych a očakávania rána plného nádeje.

V Rumunskej ortodoxnej Cirkvi, ktorá zjednocuje latinského ducha s krásou byzantského rituálu, je čierna farbou pokánia a pôstu. Počas Quadragesimy (veľkého štyridsaťdňového pôstu pred Paschou) sa rumunské chrámy obliekajú do čiernej (vrátane látok na analogiách a proskynitáriách, ergo na podstavcoch s ikonami). Platí to aj pre oltárne vestimenta. Východ a Západ spoločne zakazujú zdobiť funerálne oltárne rúcha lebkami a kosťami. Čierne antependium sa neodporúča ani v prípade, ak sa v tabernákule uchováva Najsvätejšia sviatosť. Farba antependia zvykne variovať podľa farieb liturgického roka či dorzálneho vela (závesu, velum za oltárom obvyklé v gotickom umení najmä Francúzska a Britských ostrovov).

Dozvedeli sme sa, že odev zahaľuje, a predsa odhaľuje. Šaty chránia intimitu tela a zároveň jedinečným spôsobom odhaľujú mentalitu svojho nositeľa. Oltárne „šaty“, ktoré na latinskom Západe reprezentuje najmä antependium, sú povolané osláviť umučeného a vzkrieseného Spasiteľa a možno v nich čítať ako v otvorenej knihe.

PDF (formát pre tlač)