Čína, naša budúcnosť?, I. časť: Obor, ktorý sa zobudil - Christianitas

Čína, naša budúcnosť?, I. časť: Obor, ktorý sa zobudil

Branislav Michalka
29. marca 2022
  História Politika


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Čína fascinovala Európanov vždy. Od čias Rímskej ríše a potom od dôb Marca Pola upierali pohľad na tajomnú krajinu, ktorá nehybne driemala za svojím múrom celé tisícročia. Uzavretá do seba a svojej domnelej dokonalosti, stáročia pravidelne tikajúca ako dobre natiahnuté hodiny, spravovaná pedantskými byrokratmi a mandarínmi, hierarchicky poukladaná do úhľadnej pagody.

Napoleon nazval Čínu „spiacim obrom“ a predpovedal, že „svet sa zatrasie“, keď tento spáč precitne. Avšak nielen Napoleon, cisár Revolúcie, uvažoval o čínskom spánku. Aj Cirkev sa po stáročia zaoberala „spiacim obrom“, avšak pod jeho „spánkom“ rozumela niečo iné ako Napoleon. Ten hovoril o spánku mocenskom a politickom, Cirkev videla spánok ducha, pohanskú temnotu, v ktorej sa táto sofistikovaná civilizácia topila celé tisícročia. A topí sa dodnes.

Zdroj: wikimedia commons

Čína a kresťanstvo

Ako prví kresťania prenikli za čínsky múr heretickí nestoriáni, ktorí sa vysťahovali z Byzantskej (Východorímskej) do Perzskej ríše, aby tam unikli základnej kresťanskej povinnosti – veriť ortodoxne. Nestratili však misijný zápal a už v 7. storočí vznikajú na území Číny ich kresťanské obce. Sám čínsky cisár im poskytol pozemok na stavbu kláštora a kresťanstvo sa postupne šírilo po celom území ríše. Tento rozvoj bol ukončený prenasledovaním v roku 845, ktoré vyvolal cisár Wu-cung (Wuzong) z dynastie Tchang.

K ďalšiemu pokusu šíriť kresťanstvo už došlo v katolíckej réžii, a hlavnými aktérmi boli františkáni počas 13. a 14. storočia. Tieto aktivity súvisia s vpádom Džingischánových Mongolov do Číny, a aj do Európy, čo pocítili naši predkovia na vlastnej koži počas tzv. tatárskych vpádov, v skutočnosti mongolských.

Mapa Číny, 17. storočie
zdroj: wikimedia commons

Za vlády Chubilaj chána (v staršej literatúre uvádzaný ako Kublaj chán, 1215 – 1294) Mongoli obsadili rozsiahle územia v Strednej Ázii a dobyli celú Čínu. Založili tam vlastnú cisársku dynastiu Jüan s hlavným mestom Chánbalyk (dnešný Peking). V roku 1286 poslal Chubilaj poslov k pápežovi Mikulášovi IV. s listom, v ktorom požadoval misionárov. Tí dorazili do hlavného mesta v roku 1294 a viedol ich františkán Giovanni da Montecorvino. Zdá sa, že nestoriánski kresťania sa z Číny úplne nevytratili, pretože okamžite protestovali proti výstavbe dvoch katolíckych kostolov v Chánbalyku. Cisár Temür (chrámové čínske meno Čcheng-cung) však bol františkánom naklonený a tak čoskoro pokrstili okolo 6000 ľudí, a zároveň preložili Nový zákon a žalmy do mongolčiny. Čo je zaujímavé, zachovali latinčinu ako bohoslužobný jazyk a nikomu to vtedy neprekážalo. Cisárovou obľúbenou zábavou bolo preto počúvanie latinských spevov 150-členného chlapčenského zboru.

Úspech františkánskej misie sa vyparil pri dynastickej výmene v roku 1368, keď začala vládnuť dynastia Ming. Problémom františkánskych misií bolo totiž zameranie sa misionárov na mongolské obyvateľstvo, ktoré v danej dobe predstavovalo vládnucu vrstvu. Pôvodné čínske obyvateľstvo zostalo misiou takmer nedotknuté.

Ďalší katolícky útok na dušu spiaceho obra sa uskutočnil v 16. a 17. storočí s rozmachom nového, jezuitského rádu. Úspech misionárov je spojený s menom o. Mattea Ricciho (1552 – 1610). Ten založil svoju stratégiu na dnes, u liberálnych teológov tak populárnej myšlienke inkulturácie, čiže prijatí niektorých domácich kultúrnych zvykov a ich zakomponovaní do katolíckeho náboženského života. V snahe získať Číňanov im jezuiti povolili kult Konfucia, kult predkov alebo stavať na oltáre pagody. Povolili Boha označovať čínskym slovom „tien“, čo bol však pôvodne výraz označujúci len „nebo“, tolerantne vynechávali niektoré obrady pri krste a poslednom pomazaní, ktoré sa Číňanom priečili, obchádzali svätenie nedelí a niektoré pôsty.

Jezuita Matteo Ricci, vľavo
zdroj: wikimedia commons

Nemalú rolu v jezuitskom nadšení pre všetko čínske hrala aj mimoriadna technická a kultúrna vyspelosť Číny, ako aj jej organizácia a disciplinovanosť, ktorá jezuitov priam fascinovala. Našťastie Cirkev v tej dobe nemala pre podobné inovácie pochopenie. Františkáni a dominikáni v Číne rýchlo rozpoznali nebezpečenstvo a prešli do útoku. Hlavná zásluha na odhalení jezuitských prechmatov patrí františkánovi o. Antoniovi da Santa Maria, ktorý dokonale ovládal mandarínčinu a osobne zložil skúšku na mandarína, takže presne poznal význam, kontext a zmysel jednotlivých čínskych pojmov.

Pápežský legát Touron po prešetrení zakázal tzv. „čínske obrady“ pod trestom exkomunikácie. Jezuiti namiesto toho, aby poslúchli (vždy však pritom stavali na obdiv svoju deklarovanú poslušnosť voči pápežovi) svojvoľne ďalej tieto obrady vykonávali. Definitívne sa podvolili až na zásah pápeža Benedikta XIV.

Následkom pápežského zásahu sa tiež preukázalo, že množstvo konverzií sa uskutočnilo len vďaka týmto bludným kompromisom a viera Číňanov bola nestála. Nastal postupný odpad od viery, ktorý sa v 18. storočí ešte urýchlil zrušením jezuitskej rehole. V 19. storočí sa nachádzalo v ľudnatej Číne už len asi 200 000 katolíckych kresťanov.

Čína na ceste k pokroku

Mocenský úpadok Číny v 19. storočí priniesol jej závislosť na európskych veľmociach. Čína sa stala objektom obchodných a politických záujmov a postupne sa európske vlády udomácnili v Číne, ako vo svojej polokoloniálnej dŕžave. Spolu s európskymi diplomatmi, obchodníkmi a vojakmi prichádzali opäť aj misionári a snažili sa šíriť vieru. Kresťanstvo však nebolo jediné duchovno, ktoré si so sebou cudzie mocnosti priniesli. Duše Európanov už ani zďaleka nevyzerali tak ako v 14. alebo 17. storočí. Revolučné myšlienky liberalizmu a socializmu, deštruktívny a koristnícky vplyv industriálneho kapitalizmu, darwinistické teórie aplikované na sociálne inžinierstvo, to všetko si Európania priniesli so sebou, a čo bolo horšie, to všetko sa od nich Číňania aj naučili. Obzvlášť Číňania študujúci na európskych univerzitách.

Generalissimus Čankajšek s americkým prezidentom F. D. Roosevelltom a britským premiérom W. Churchillom
zdroj: wikimedia commons

Cirkev teda pri svojom misijnom ťažení zápasila na dvoch frontoch: s tradičným čínskym pohanstvom a zároveň s novým európskym pohanstvom. Popritom sa snažila zmierňovať sociálne živorenie čínskeho obyvateľstva, ktoré sa stalo hračkou v rukách európskych obchodných záujmov. Čínska inteligencia mala však už vo svojich hlavách úplne iné idey. Očarená európskou technikou a priemyslom, podobne ako väčšina ázijských elít, sa rozhodla pridať k pokrokovým myšlienkam.

V 20. storočí sa Čína stala loptou v rukách ideológií. Rôzne typy pologangsterských živlov – domácich i zahraničných – hospodárili v Číne s viac či menej brutálnymi metódami, a to až do doby, keď po vyhnaní japonských okupantov vyznávajúcich šintoistické pohanstvo, vystriedalo konečne staré pôvodné pohanstvo, pohanstvo nové – sekulárne. Táto veľká výmena na seba zobrala podobu súboja medzi nacionalistickým hnutím Kuomintang a Komunistickou stranou Číny. Nebol to však žiadny boj medzi revolúciou a kontrarevolúciou. Obe strany boli v skutočnosti odnožami socializmu a len to, že vodca Kuomintangu, generál Čankajšek, spolupracoval s Američanmi a nebol rigidný komunista, z neho spravilo v očiach liberálov ten lepší variant víťaza. Mao Ce-tung sa spojil so Sovietskym zväzom a karty čiernobieleho dobra a zla, boli rozdané.

Určité rozdiely však, samozrejme, v prospech Čankajška predsa len boli. Kresťania ho podporovali už z toho dôvodu, že k nim čínski komunisti pristupovali automaticky ako k nepriateľom, čo nakoniec vyplývalo z ich ideológie, nepriateľskej voči všetkým náboženstvám. V súboji dvoch socializmov nakoniec zvíťazili komunisti, a osud Cirkvi v Číne bol spečatený. Od víťazstva komunistov v roku 1949 sa katolícka Cirkev ocitla v Číne na veľmi neistej pôde.

Mao Ce-tung si pripíja s Čankajškom
zdroj: wikimedia commons

Vlastenecká“ cirkev

Krátko po Mao Ce-tungovom víťazstve boli z Číny vyhnaní zahraniční misionári a biskupi. Zatvárali sa kostoly a s kostolmi aj kresťania a ich kňazi. Komunistický režim vytvoril vo vládnom aparáte nový Úrad pre náboženské záležitosti, ktorého úlohou bola, podobne ako vo všetkých komunistických štátoch, snaha o likvidáciu náboženstva ako takého. Čisto reštriktívna inštitúcia úradu, ktorý by v konečnom dôsledku mohol viesť (a aj viedol) k nebezpečnému martýrstvu (pre režim), prinášajúcemu Cirkvi nových veriacich, bola preto doplnená komunistami o rafinovanejšiu formu deštrukcie a manipulácie Cirkvi – Vlastenecké združenie čínskych katolíkov. V ňom boli a dodnes sú organizovaní katolíci, ktorí boli a sú lojálni voči komunistickému režimu a odmietali zasahovanie Svätej stolice do interných čínskych právomocí, pod ktorými rozumeli napríklad aj menovanie biskupov.

Neblahé dedičstvo konfuciánstva, ktoré uhranulo jezuitov v 17. storočí, sa prejavilo naplno aj v súčasnosti. Pre tradične zmýšľajúceho Číňana je predstava odporu voči štátnej, a hlavne čínskej štátnej moci, zradou. Už v 19. storočí Číňania verili, že ten, kto konvertuje na kresťanstvo, prestáva byť Číňanom. Keďže metafyzika hrala v Konfuciovom myslení nulovú rolu, upínal sa duchovný život radového Číňana k štátu, cisárovi a kultu predkov. Štát, jeho poriadok a byrokracia, boli stelesnením usporiadania vesmíru. Odpor voči štátu sa rovnal odporu voči vesmíru a zrade predkov. Preto bolo pre mnohých Číňanov priam nemožné konvertovať, lebo by zradili štát a predkov, aj tým, že by nemohli konať príslušné tradičné obrady. Jezuitským riešením tohto problému bolo zakryť oči a tváriť sa, že nič zlé sa pri starých obradoch vlastne nedeje.

Mao Ce-tung so svojou štvrtou manželkou Ťiang Čching (Jiang Qing)
zdroj: wikimedia commons

Podobnú taktiku prinieslo aj Vlastenecké združenie. Jeho členovia uznávali kňazov, ktorých vysvätili Cirkvou neschválení biskupi, uznávali komunistický režim a angažovali sa v ňom, kolaborovali s režimom pri potláčaní tzv. „podzemnej cirkvi“ čiže autentickej katolíckej Cirkvi v Číne a zároveň boli o sebe presvedčení, že sú dobrými katolíkmi. Konfuciánska myšlienková príprava spôsobila úspech toho, čo v iných komunistických krajinách skrachovalo. V Číne sa, tzv. oficiálna, štátom protežovaná cirkev, tešila značnej priazni čínskych katolíkov.

K nárastu teroru voči Cirkvi došlo počas tzv. „Kultúrnej revolúcie“ v rokoch 1966 – 1976 a jeho terčom sa stali aj katolíci lojálni k režimu. Krajina prešla desaťročím dokonalého ľavicového šialenstva, keď bol podozrivý takmer každý, kto nosil na nose okuliare a bol tým pádom potenciálnym intelektuálom. To už sa však začal v diaľke črtať nový vývoj, ktorý bol jednak zavŕšením roztržky medzi maoistickým Pekingom a „zburžoáznelou“ Moskvou, a zároveň znamenal počiatok na prvý pohľad schizoidnej fúzie komunistického totalitarizmu a všetkými liberálmi uctievaného trhového hospodárstva.

Čína sa začala prikláňať k Západu, americkí prezidenti si podávali ruky s čínskymi vodcami a západný svet jasal nad víťazstvom skalopevného zákona trhu. Od tých čias môžeme datovať definitívne prebudenie čínskeho obra.

dokončenie v II. časti


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!