Chorobou je kríza Viery a terapiou návrat k Bohu

Michele M. Ippolito
28. júna 2019
  Cirkev

Monsignor Nicola Bux, sedemdesiatdvaročný vatikánsky teológ a liturgista, poradca emeritného pápeža Benedikta XVI., konzultor Kongregácie pre kauzy svätých (predtým konzultor v Kongregácii pre náuku viery, pre Boží kult a disciplínu sviatostí) poskytol rozhovor talianskemu portálu La Fede Quotidiana. Z neho vyberáme hlavné myšlienky.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Choroba, ktorá zasiahla aj taliansku cirkev, sa nazýva kríza viery a terapiou je návrat k Bohu a plnenie Jeho vôle, ako nás to učí Sväté písmo. Ako Benedikt XVI.  napísal 11. apríla tohto roku: „Dnes je Cirkev vnímaná len ako akýsi druh politického aparátu. Keď sa o nej hovorí, používajú sa iba politické kategórie. Platí to aj pre biskupov, ktorí o svojej predstave ohľadom Cirkvi zajtrajška hovoria takmer výlučne v politických termínoch.

„…Cirkev, ktorú my takto budujeme, však nemôže predstavovať nijakú nádej. Pád viery spôsobil, že Cirkev je krehká a náchylná prijímať svetské ideológie a zvyky. Ba radšej sa ani “nehovorí o Bohu, pretože je to téma, ktorá je z praktického hľadiska zdanlivo neužitočná. Preto jedna žena, pracujúca vo farnosti Mugello, raz povedala kňazovi: „ste veľmi svetský a málo kňazský”.

Nehovorí sa o hriechu, o milosti a večnom živote – aby sa vysvetlilo, prečo svet ide zlým smerom a ľuďom sa ukázalo riešenie: všetko sa zužuje iba na “podporu integrálneho ľudského rozvoja” v tomto svete: chýba tomu duša a druhý svet. Neposlal azda náš Pán Cirkev do celého sveta predovšetkým preto, aby krstila všetky národy a robila všetko ostatné, čo tejto sviatosti predchádza a čo za ňou nasleduje? Môže existovať nejaký iný integrálny rozvoj človeka? 

Čo nás najviac zaráža pri počúvaní mnohých biskupov je to, že nehovoria ako biskupi. A keď nehovoria ako biskupi, veriaci ich nepočúvajú. Čo znamená hovoriť ako biskup? Svätý Pavol uvádza príklad: „Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6,12); a keď hovorí Titovi, oznamuje mu Milosť, nositeľku spásy: Ježiša Krista. Pretože milosť a hriech vedú človeka k tomu, aby si položil otázku: mám žiť na tomto svete tak, že budem milovať Boha a tiež sa báť Jeho súdu, najmä po smrti?

Je možné povedať, že sa Cirkev priveľmi angažuje v politike?

„Čo máme robiť“? – pýta sa Benedikt XVI. – „Mali by sme vytvoriť druhú Cirkev, aby sa veci dali do poriadku? Pokus o takýto experiment už tu bol, avšak zlyhal”.

Napriek tomu sa biskupi nerozumne ženú za protestantizmom; alebo za synodálnosťou, ktorá, ako to dobre poznajú pravoslávni, paralyzuje a môže zničiť Cirkev. Ak by sa biskupi viac zamerali na hriech, ktorý ťaží a utláča ako jarmo, a na milosť, ktorá prináša spásu, nedopúšťali by sa týchto banálnych chýb typických pre politiku, čiže pre oblasť, v ktorej sú navyše neskúsení.

„Predstava akejsi lepšej Cirkvi, ktorú by sme sami vytvorili“ – hovorí Benedikt XVI. – „je naozaj návrhom diabla, ktorým nás chce vzdialiť od živého Boha, pričom používa falošnú logiku, na ktorú príliš ľahko naletíme“. Typickou črtou našej doby, od roku 1968, je búranie všetkých obmedzení: a toho sa teraz dožadujú aj pastieri Cirkvi. Naproti tomu „prvou úlohou uprostred morálnych otrasov našej doby je opäť začať žiť z Boha, obrátiť sa k Nemu a poslúchať Ho.

Z lásky k Bohu sa odvíja láska k blížnemu, ktorý – ako učí svätý Tomáš – je „blízky“: pre Taliana je to predovšetkým chudobný Talian. V opačnom prípade to bude vyzerať, že robíme politiku. Súhlasím so Stefanom Fontanom, že: „prvé ponaučenie, ktoré pre biskupov vyplýva z týchto volieb, by malo byť dobre poznať sociálnu náuku Cirkvi a správne ju učiť. Druhým ponaučením je učiť jasne a obsah správne hierarchizovať. Rozvíjať demokraciu v Európe nie je také dôležité ako chrániť život a rodinu. Pravda o Bohu, človeku a svete je princíp, o ktorom sa nediskutuje, je to základ poriadku a spoločenského dobra. Takto poznávame Boha, takto Ho milujeme a takto Mu slúžime. Musíme sa naďalej spájať, hoci je nás len málo, aby sme živili, uchovávali a umožňovali odovzdávanie tohto ohňa“.

Bolí ma, keď vidím, ako sú pastieri ustarostení problémami, ktoré vôbec nesúvisia s ich poslaním. Migranti? Môžu sa nimi zaoberať iba vtedy, keď chcú splniť mandát, ktorý dostali od Krista, aby ich evanjelizovali. Ekológia? Môžu sa ňou zaoberať iba vtedy, keď budú ohlasovať, že Boh je stvoriteľ sveta a určite ho nenechá zahynúť. Korupcia? Proti nej možno bojovať iba kázaním o nutnosti obrátenia, nie o dodržiavaní svetských zákonov. Kristus zomrel medzi dvomi zlodejmi! O týchto veciach hovoríme a píšeme, ale neohlasujeme Krista, jediného, kto dáva životu zmysel a ktorý nám dáva milosť, aby sme žili naplno.

Odpoveďou na všetky zvrátenosti, ktoré charakterizujú túto modernú dobu, nie je v prvom rade obviňovanie, ale ohlasovanie Ježiša. Ak som tým, čím som, je to len vďaka stretnutiu s Ježišom.  Sv. Gregor Naziánsky si položil otázku:  „aký je rozdiel medzi zvieraťom a mnou? Nijaký: narodili sme sa ako zvieratá, rastieme ako zvieratá, jeme ako zvieratá, trpíme viac ako zvieratá a nakoniec umierame ako zvieratá. Keby som nebol tvoj, môj Kriste, bol by som konečným tvorom“.

Preto v tomto odkresťančenom svete bez Ježiša, bez Boha, je obrana „hodnôt“  nanič, pretože hodnoty pochádzajú zo stretnutia s Kristom. Dostojevskij povedal, že ak Boha niet, všetko je dovolené. Neexistuje etika bez ontológie, bez Krista neexistujú hodnoty – sú len ako vianočné ozdoby bez stromu – a dnes sa Cirkev, ako povedal don Giussani, „hanbí za Krista“.

Výsledky volieb v Taliansku a v Európe.

„Novinár Galli della Loggia napísal, že katolíci hlasovali proti antifašizmu a migrácii.  Aj keď človek nie je expertom na analýzu údajov a volebné výsledky, možno predpokladať, že mnohí katolíci hlasovali za určité strany preto, lebo v nich našli dôležité hodnoty katolíckej tradície; sú však aj katolíci, ktorí v menšej miere hlasovali za strany, ktoré sa nehlásia k týmto hodnotám: robili to buď preto, že sú zmätení, alebo preto, že sú presvedčení, že to už nie sú hodnoty. Veď v situácii, keď sa už ozajstný katechizmus desaťročia neohlasuje, by svätý Pavol povedal:  „Ako uveria, keď im nikto neohlasoval pravdu?  Pastieri sú stále presvedčení, že sú pastieri, hoci človeku neponúkajú „potravu“, ktorú by mu mali dať: Ježiša Krista, cestu, pravdu a život. 

Cirkev mala v dobe keď sa zakladala Európa nesmiernu morálnu autoritu, ktorú spontánne akceptovalo mnoho občanov, mala vysoko hodnotnú náuku, ktorej sa doteraz nijaký iný filozofický systém nevyrovnal … až do pontifikátu Jána Pavla II., ktorý vyhlásil Cyrila a Metoda za patrónov Európy a potom k nim pripojil Brigitu, Katarínu a Tereziu z Kríža, podobne ako to pred ním urobil Pavol VI. so svätým Benediktom.

Dnes je už iná situácia. Katolík už necíti, že ho vzadu niekto podopiera, keď počuje svojich pastierov hovoriť: „súhlas s podstatou viery, ale nie so spôsobom“, alebo: „netreba sa modliť za seba“. Ale či azda žalmista neprosil za svoje potreby?

Zdroj: wikipedia.com

Ľudia sa však radšej identifikujú s človekom, ktorý sa zverí Panne Márii a vzýva patrónov, ktorí sa nazývajú patrónmi preto, lebo sú otcami, ktorí chránia polis, mesto, ľudí, a  teda aj politiku. Alebo si pastieri myslia, že západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej je Boh vo verejnej sfére neprítomný a nemá jej čo povedať? Európa dnes otvorene bojuje proti kresťanskej identite a presadzuje relativizmus a sekularizmus, indiferentizmus, islamofíliu , pacifizmus a ďalšie smrtiace drogy. Toto ohrozuje Európu, ktorá vďaka tomu stratila dušu. Multikulturalizmus netreba zamieňať s univerzálnou láskou: „Láska nie je popretím seba. Spočíva v tom, že tomu druhému ponúkne to najlepšie, čo má a čím je. To najlepšie, čo Európa môže ponúknuť svetu, je jeho identita, hlboko kresťanská civilizácia“ (R. Sarah, Le soir approche e déjà le jour baisse). Bez tejto viery nemožno prekonať kultúrne a historické rozdiely, a už vôbec nie národné sebectvo.

Sme v mariánskom mesiaci (a v mesiaci ramadánu pre moslimov). Ako sa pozeráte na zasvätenie Talianska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré navrhol Salvini, osobnú účasť brazílskeho prezidenta Bolsonara na zasvätení krajiny tomuto Nepoškvrnenému Srdcu a na pokusy určitých „katolíckych“, kruhov nahradiť májovú úctu k Panne Márii ekumenickým prehodnotením islamského pôstu?

Podľa Jeana Daniélou SJ: „Všetky pokusy o internacionalizmus založený na vede alebo na tzv. náboženstve ľudstva Boh odsúdil už v Babylone a majú charakter modlárstva.  Zo strany človeka ide o odmietnutie podmienky, ktorú mu stanovil Boh; je to snaha budovať na vlastnú päsť jednotu, ktorá môže prísť len od Boha. Vedie to len k vykoreneniu a zničeniu “(Esej o tajomstve dejín, Morcelliana, Brescia 2012, s. 70). Ako napísal Guido Vignelli, predlohou súčasného globalizmu je Babylonská veža nazývaná OSN a EÚ. Budovať kráľovstvo nie na poslušnosti Božiemu zákonu, ako bola Noemova zmluva, ale na obyčajnej spoločenskej zmluve, ktorá sa opäť vynorila v Abú Dhabi ako „univerzálne bratstvo“.

Babylon bol prvým pokusom o vytvorenie nového svetového poriadku, budovaním multietnickej, multikultúrnej a multináboženskej spoločnosti založenej na konsenze so svetskou ideológiou a legislatívou. Bol to útok na Nebesia, pokus o vzchopenie sa a znovuzískanie nadprirodzených síl stratených po prvotnom hriechu, aby sa realizoval nový pozemský raj. Obyvatelia Babylonu nechceli, aby k nim Boh zostúpil, ale oni chceli k Nemu vystúpiť; nedúfali, že budú spasení vtelením Boha, ale namýšľali si, že sa sami spasia, keď sa pozdvihnú na božskú úroveň, pravdepodobne pomocou mágie a démonických vplyvov. Bolo to opakovanie hriechu pýchy našich prarodičov. Bolo to delírium všemohúcnosti a Boh zasiahol, aby zmaril tento ničomný projekt. Zmiatol mysle a jazyky, a oni už sa už nedokázali pochopiť a dohodnúť medzi sebou. Začali sa medzi sebou hádať a rozdeľovať, takže stavbu už nedokončili, celé mesto sa rozkmotrilo, až nakoniec z neho zostali trosky.

Táto politická stavba namiesto všeobecného porozumenia, zjednotenia a pokoja vyvolala nedorozumenia, nedôveru a  nenávisť, ktoré sú stále príčinou ľudských konfliktov. Od tej doby až do Turíc sa ľudská rasa už nedokázala zjednotiť a spoločne konať, pretože “ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú ” (Žalm 127, 1). Babylon nechcel spájať ľudí v pravde a bratskej láske, ale zotročiť ich v omyle a nespravodlivosti budujúc nie raj, ale peklo na zemi. Tento pokus sa v priebehu storočí niekoľkokrát opakoval (pozri Dan 2, 31-43), avšak nakoniec vždycky padol, pretože mu chýbal náboženský a morálny základ. Veď si len vezmime katastrofálne projekty utopických politických hnutí v moderných dejinách“.

V čom spočíva ozajstné obrátenie ku Kristovi?

„Ak uvažujeme o tom, čo robiť, – hovorí Benedikt XVI. – je jasné, že nepotrebujeme ďalšiu Cirkev, ktorú si sami vymyslíme. Je potrebné obnoviť vieru v reálnosť Ježiša Krista, ktorá nám bola darovaná vo sviatosti“.

Dôkazom toho, že sa na to zabúda, ba sa proti tomu bojuje, sú deformácie, zneužívania a zločiny páchané proti sviatostiam a proti liturgii. Keď sa ničí liturgia, ktorá svojou povahou je dielom vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha vďaka kňazskému úradu Ježiša Krista (pozri Sacrosanctum Concilium, č. 5 a 7), značná časť Cirkvi sa ocitá v kríze. Iba živá Cirkev, ktorá do centra liturgie stavia Boha a nie človeka– a preto je posvätná – je pre svet silou, ktoré ho drží v boji proti hriechu. Riešením krízy Cirkvi a následne aj sveta je: „ohlasovať a prijať Ježiša Krista, vykupiteľa človeka, centrum vesmíru a dejín“, ako pripomenul Ján Pavol II. v roku 1978: „prostredníctvom evanjelizácie a sviatostí, bez ktorých nie je možný morálny život.“

Zdroj: http://www.lafedequotidiana.it/esclusivo-mons-bux-i-vescovi-rincorrono-il-protestantesimo-e-la-sinodalita-puo-distruggere-la-chiesa/