Celibát a osobnosť kňaza
Mons. Josef Beran
2. októbra 2019
Cirkev
Celibát
Petazzi píše: „Sv. Tomáš z Villanovy zhrnul do krátkej ale výstižnej vety všetko, čo svätá Cirkev vždy hlásala a čo skúsenosť potvrdzovala o kňazskej čistote: – Sacerdos, qui non est sanctus, nihil est.- ( Kňaz, ktorý nie je svätý, ten nie je ničím.). Nikto nemohol lepšie vystihnúť, ako je panická čistota takmer základnou súčasťou kňazstva a jeho svätosti.“ A inde hovorí:
„Pri katolíckom kňazovi sa nedá rozlišovať súkromný život a verejný život. Naveky je zbavený všetkých svetských starostí. Je naveky ozdobený odleskom božím. Naveky je obdarený autoritou posvätnej velebnosti. Naveky je kňazom, kňazom podľa rádu Malechizedechovho, o ktorom Písmo zamlčuje všetky rodinné a pokrvné vzťahy: – sine patre, sine matre, sine genealogia – (bez otca, bez matky, bez pôvodu), ako by bol niečím, čo patrilo viac Nebu než Zemi, viac Bohu než ľuďom“. Tie slová však platia len o kňazovi, ktorý verne napĺňa povinnosť zákona o celibáte. Len taký kňaz dokáže byť všestranne obetavý.
„Kňaz je lekár,“ píše Petazzi, „ktorý musí byť pohotový pri liečení každej duchovnej choroby a uzdravovaní každej duchovnej rany. Kňaz je obhajca, ktorý musí byť vždy pripravený hovoriť na prospech duší k Ježišovi a na prospech Ježišov k dušiam. Kňaz je sudca, ktorý vždy a všade musí byť pripravený zasadnúť na stolicu spravodlivosti a milosrdenstva. Kňaz je otec, ktorý musí byť vždy pripravený objať do náručia slabého, ubiedeného, previnilého syna. Kňaz je pastier, ktorý musí vždy pohotovo hľadať ovečku. Kňaz je priateľ, ktorý musí byť vždy pripravený do svojho srdca ukryť najdôvernejšie zverené tajomstvá, utajované strasti a dlho potlačované slzy. Kňaz je všetkým a musí byť vždy pripravený zachrániť všetkých. Len panická čistota, ktorá ho robí podobného anjelom, mu dáva túto všestrannú obetavosť a ochotu slúžiť všetkým, mať pre všetkých dych nadprirodzeného života a všetkým prinášať Ježiša, ktorý je vita cordium.“
Takýto kňaz je pravým apoštolom. „Môj Spasiteľu,“ volá Petazzi, „všetky druhy apoštolskej činnosti vyžadujú u kňaza anjelskú čistotu. Tvoj kňaz musí byť anjelsky čistý, ak sa má starať o malé deti a chrániť ich nevinnosť. Musí byť anjelsky čistý, keď otvára úkryt svojho srdca slzám a strastiam skľúčených duší, ktoré si chcú od kňaza odniesť nielen prázdne slovo ľudskej sústrasti, ale aj povzbudenie anjelskej útechy. Musí byť anjelsky čistý keď má hojiť hnilobu duše a zostať sám nedotknutý – bez poškvrny. Musí byť anjelsky čistý, aby aj v najodpornejších dušiach našiel stopy utajovanej krásy a posvätenia Tvojou Najsvätejšou Krvou. Musí byť anjelsky čistý, keď požehnáva zväzku dvoch ľudských sŕdc, ktorých prirodzená láska, súc posvätená, stáva sa výrazom Tvojej veľkej lásky k Cirkvi, Tvojej neveste. Musí byť anjelsky čistý, aby vo svojom okolí vypestoval duše – ľalie, ktoré budú jedného dňa najkrajšou ozdobou Tvojich svätostánkov. Musí byť anjelsky čistý pri lôžku chorých, pri ich poslednom, smrteľnom zápase a bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktorému snáď vystavuje svoj život …“
Celibát však nie je prázdnym mysticizmom, ktorý by podobne ako iné obyčajné formality neznamenal nič pre osobu kňaza. Petazzi hovorí: „Pokiaľ mysticizmom rozumieme každú myšlienku, ktorá sa povznáša nad pud telesnosti – ó, áno – , potom dôvody kňazského panictva sú mysticizmom. Je to svätý mysticizmus, pretože pramení v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, ktorá je mysterium fidei, tajomstvom viery. (…) Pokiaľ sa však mysticizmom nazýva niečo, čo v skutočnosti neexistuje, ale je len výplodom obrazotvornosti, potom nie je nič také pochybné ako nazývať mysticizmom aj odôvodnenie pre kňazské panictvo, pretože dôvody kňazského panictva spočívajú na vieroučných pravdách, ktoré sú nie menej skutočné ako sú vznešené.“
Celibát nie je možné porovnávať so staromládenectvom. F.X. Novák píše: „Medzi celibátom, ako ho pozná Cirkev a predpisuje svojim vyvoleným a medzi celibátom „starých mládencov“, aké sa v istých svetských kruhoch stále viac ujíma, je priepasť aj čo do cieľa aj čo do spôsobu zachovávania. Celibát v bežnom slova zmysle sveta pozná len jediný zákon a ten je bez akéhokoľvek životného obsahu, je čisto negatívny: vyhýbaj sa legitímnemu manželstvu. Avšak cirkevný celibát vychádza z pozitívnej cnosti, takej bohatej na vznešené motívy, na veľkolepé životné úlohy, ako je bohatá čistota zasvätená Bohu. Zmysel cirkevného celibátu je: buď dokonale čistý, aby si mohol byť dokonale Božím. Svetský celibát sa uspokojuje s legálnym povrchom a nevylučuje nijako možnosti skrz naskrz vášňami prežraného vnútra.
Celibát v cirkevnom zmysle zahŕňa celého človeka, dovnútra aj navonok. (…) Vzťahuje sa nielen na skutky verejné, ale aj na tie, ktorých jediným svedkom je Boh, nielen na vzťahy pred svetom, ale aj na konanie vo svätyni srdca, až do poslednej myšlienky, až po najtajnejšiu túžbu. (…) Áno, práve táto skrytá, jedine Bohu známa cnosť je predpokladom cirkevného celibátu, je priem jeho dušou. Svetský celibát, pokiaľ je dobrovoľným hľadaním, je vstupenkou a bránou do krajiny sebectva, pohodlnosti, ak nie dokonca tajných hriechov. Cirkevný celibát je bránou k sebazapieraniu, posväteniu, najvyššiemu hrdinstvu, akého je schopná slabá ľudská prirodzenosť. Svetský celibát je vlastne len unikaním pred vyššou povinnosťou voči sebe a voči ľudstvu. Celibát cirkevný je povinnosť vynesená skoro až na stupeň heroizmu.“
Avšak Novák s bystrým postrehom dobre dodáva: „Ten, kto sa tu (v otázke pohlavnej) osvedčil ako hrdina, sotva si inde bude počínať zbabelo. Ten kto bol tu porazený na hlavu, sotva sa ešte inde rozvinie k plnému životu. Ten kto tieto problémy riešil jednostranne, zakrpatene, malicherne, pri tom sa musíme obávať, aby si neodniesol životný smer malicherný jednostranný, nemorálny a plného človeka nehodný. Riešiť otázku celibátu z pohľadu čisto negatívneho, len ako protiklad (odpor) k pohlavnému pudu, to je riešenie jednostranné, nezodpovedajúce pravde ani plnej ľudskej prirodzenosti.”
Možno sa tým aj vysvetľuje, že aj medzi kňazmi a to kňazmi pohlavne bezúhonnými môžeme nájsť tak „dokonale“ vyvinuté smutné príklady priam abnormálnych sklonov a náchylností k labužníctvu, pýche, panovačnosti, k lenivosti a predovšetkým k onej povestnej hnusnej kňazskej lakomosti a hrabivosti. Sú to starí mládenci, so všetkými odpornými stránkami staromládeneckého egoizmu, zakrpatenia, zlého humoru, s onou duševnou nehybnosťou, malicherným mamonárstvom …, ale nie kňazi, akých si praje mať svätá Cirkev, akí jej slúžia na česť, ako by sa dalo očakávať po živote tak bohatom nielen na obeť, ale aj na príležitosti všetkého dobrého, vznešeného a nebeského. Zachovali celibát, ale k vyššej idei, k jeho vlastnému cieľu sa nepovzniesli. Nezveľadili svojim celibátom Pánovu vinicu, na ktorú ich postavila Cirkev, ale snáď len spustošili.“
Oproti tomu celibát naplno chápaný a zachovávaný vtláča vernému kňazovi charakter celej osobnosti. Montalambert krásne hovorí: „Život zasvätený Bohu (…) vlieva do srdca pravého kňaza (…) zdroje rozumného súcitu, nekonečnej nehy, sladkosti bez zmäknutia, trpezlivosti bez únavy (…) dáva do daru nevypovedateľný pôvab dieťaťa s jeho nevinnou a ľúbeznou čistotou. A dojatý zrak pozoruje v ich tvárach onú prostú krásu, onú prívetivú silu, ktoré sú najkrajšou ozdobou ľudí cnostných a geniálnych.“
Nemôžem lepšie zakončiť túto kapitolu než výstižnými slovami Tomáša Kempenského: „Ó aký vznešený a ctihodný je úrad kňazov, ktorým je dopriate, aby Pána Božskej velebnosti posväcovali svätými slovami, perami svojimi velebili, v rukách ho držali, ústami požívali a iným podávali. Ó, aké čisté majú byť tie ruky, aké čisté ústa, aké sväté telo, aké nepoškvrnené má byť srdce kňaza, ku ktorému tak často vchádza Pôvodca čistoty. Z kňazových úst nemá vychádza iné slovo, len sväté, počestné a prospešné, keď tak často prijíma sviatosť Kristovu. Jeho oči, tak často hľadiace na Telo Kristovo, nech sú prosté a cudné, ruky nech sú čisté a k Nebu pozdvihnuté k modlitbe, pretože sa často dotýkajú Stvoriteľa Neba i Zeme. Pre kňazov platí obzvlášť to čo prikazuje Zákon: – Buďte svätí, pretože ja, Hospodin, váš Boh, som svätý. – “
Prevzaté z knihy Kňazský celibát, Praha 1941
