Časopis .týždeň tiahne do boja. Začal sa boj o definitívnu odluku Cirkvi od štátu?

Branislav Michalka
7. septembra 2020
  Revolúcia

Posledný klinec

Viaceré udalosti dávajú tušiť, že v liberálnych kruhoch na Slovensku bola situácia ohľadom definitívnej odluky Cirkvi od štátu, vyhodnotená ako vhodná na odštartovanie novej kampane. Kampane, na ktorej sa zúčastnia médiá, politici, ale aj mnohí katolícki laici a kňazi. Kampaň odštartoval v druhej polovici augusta Richard Sulík z SaS a predstavitelia katolíckej Cirkvi ju odmietli ako neaktuálnu. To však samozrejme nemusí znamenať, že diskusia sa skončila. Naopak. Liberálnejšia časť slovenskej cirkvi totiž nevidí situáciu tak jednoznačne ako cirkevní predstavitelia. Odluka Cirkvi od štátu, ako všeobecný princíp, aj ako slovenské špecifikum, im totiž nevadí. Pod odlukou si predstavujú predovšetkým odluku finančnú, čím je vlastne priznané, že k faktickej odluke: náboženskej a kultúrnej, už došlo a ich snaženie je v skutočnosti len posledným klincom do rakvy koncepcie previazanosti štátu a Cirkvi, ako ju Európa poznala od doby Konštantína Veľkého.

Najprv si teda musíme ujasniť, že k podstatnej odluke katolíckej Cirkvi od štátu došlo na našom území už v roku 1918. Vtedy prestalo byť náboženstvo katolíckej Cirkvi oficiálnym štátnym náboženstvom, ako náboženstvo vládnucej Habsburskej dynastie a nový štát, Československá republika nepovažovala žiadne náboženstvo za oficiálne a protežované. Toto je tá odluka, ktorú mali predovšetkým na mysli pápeži (Gregor XVI., bl. Pius IX., Lev XIII., sv. Pius X.) keď jej presadzovanie revolucionármi a liberálmi odsúdili v encyklikách ako blud. V podobnom duchu faktickej odluky, boli koncipované aj všetky nasledujúce štátne režimy na území Slovenska, až podnes. Vrátane I. slovenskej republiky, ktorá je trochu prehnane nazývaná „farskou“. Túto najdôležitejšiu (z pohľadu liberalizmu) odluku už teda máme za sebou. Odluka, o ktorú ide dnes sa týka len financovania Cirkvi.

Prečo práve teraz? (keď sú pri moci údajní konzervatívci?)

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že situácia nie je pre podobné snahy priaznivá. V parlamente predsa podľa médií sedí väčšie množstvo konzervatívcov než kedykoľvek predtým. To je však len zdanie. Už pri podávaní návrhov zmeny potratovej legislatívy sa ukázalo, že medzi tým čo si predstavuje pod pojmom „konzervatívnosť“ ľavicový liberálny žurnalista a realitou je veľký rozdiel. Údajní „konzervatívci“ by sa skôr dali nazvať umiernenými klasickými liberálmi.

Poslanci však v tomto zápase nie sú tou najdôležitejšou časťou liberálneho vojska, ktorá by mohla ovplyvniť nastávajúcu bitku. Hlavná sila spočíva v katolíkoch nasiaknutých liberalizmom a ich sympatizantoch. Tí sa dnes už vôbec nestarajú o nejaké dogmy a náuku. Ich postoj sa približuje protestantskému „prežívaniu“ viery, v ktorom inštitúcie, právo a formálna stránka Cirkvi nehrá podstatnú úlohu. Dôležitý je pre nich emočný „zážitok viery v srdci.“ Pre tých bude definitívna odluka Cirkvi od štátu ďalšou etapou logického vývinu, ktorý „oslobodí“ Cirkev od štátu, na ceste k oslobodeniu Cirkvi od akýchkoľvek formalít a triumfalizmu. Predstavitelia týchto síl, ktorých zvyknú posmešne nazývať „katolícka kaviareň“, sú tou zásadnou zložkou, ktorá môže ovplyvniť verejnú mienku ostatných katolíkov. Každopádne s tým už začali.

A je tu ešte jeden dôležitý detail: všetko nasvedčuje tomu, že na budúci rok sa v sčítaní ľudu môže ukázať pokles občanov hlásiacich sa ku katolíckej Cirkvi. Sčítanie bude po prvý krát elektronické a môžeme rátať jednak s chybovosťou, ale možno aj s rôznymi prechmatmi. Každopádne, situácia po sčítaní už nemusí byť rovnaká ako pred sčítaním. Sila katolíckej populácie môže klesnúť a úmerne k tomu rásť odvaha liberálov. Súčasná verbálna ofenzíva môže byť prípravnou paľbou pred väčším útokom.

Časopis .týždeň tiahne do boja

Ako prvý batalión z kaviarenskej armády vyrazil do útoku časopis .týždeň. Ten vo svojom vydaní z 31. augusta urobil z odluky Cirkvi od štátu nosnú tému celého čísla. Nie je to pre nich otázka vyvolávajúca dilemu. Majú v tom dokonale jasno. Titulný nápis hlása: Odlúčme Cirkev a štát. Otáznik tam nie je a preto to môže byť zo strany časopisu len výzva, nie námet na diskusiu. Diskusia už je vopred rozhodnutá – odluka je dobrá.

Úvodník Štefana Hríba nakoniec nenecháva nikoho na pochybách. On už len vysvetľuje „prečo sme za odluku Cirkvi a štátu“. Keďže nie je dôvod aby používal vo vzťahu k svojej osobe plural maiestaticus, tak môžeme usudzovať, že pod tým množným číslom myslí redakciu a svojich početných kamarátov.

V prvej časti sa dozvedáme s príznačnou úprimnosťou filozofickej nevinnosti, že: „Tento časopis je od svojho založenia priestorom dialógu medzi konzervatívcami a liberálmi. Nemyslíme si, že prví či druhí musia nakoniec vyhrať, skôr sa toho triumfu obávame.“ Avšak už tento výrok, aký by nevymyslel ani Donoso Cortés a Carl Schmitt dohromady, je dokonalým víťazstvom liberalizmu v myslení. Tu sa skutočne dúfa v nekonečný dialóg bez výsledku a konečného rozhodnutia. Mentalita kaviarenského „nekonečna“ nemohla byť vyjadrená lepšie. Donekonečna diskutovať bez nutnosti vykonať rozhodnutie o tom, kto má pravdu.

Za touto prvou liberálnou kľúčovou kanonádou (dialóg, diskusia) nasleduje druhá (sloboda): „Na to aby, mohla Cirkev plniť svoju kľúčovú úlohu, musí byť slobodná.“ Zaiste, lenže túto slobodu Cirkvi odluka neprináša, ako môžeme pozorovať napríklad vo Francúzsku alebo v Mexiku od začiatku 20. storočia. Skôr naopak. Cirkev ako inštitúcia nárokujúca si výlučnosť držania Pravdy a upierajúca ju iným náboženstvám, môže dosiahnuť stav keď ju štát rešpektuje len vtedy, ak s ňou a len s ňou, jedná ako rovný s rovným. A to zaiste nie je situácia liberálneho a sekulárneho štátu.

Po liberálnom vyznaní zahýbame so Štefanom Hríbom prudko doľava: „A aby bola slobodná, nesmie mať ambície moci a majetku.“ Tu už sa ocitáme na pôde klasického jakobinizmu a zároveň klasického sektárskeho blúznenia, ktorý popísal Eric Voegelin ako základ ľavicových utópií. Od stredoveku rôzni bludári operovali práve takýmito, od reality odtrhnutými frázami, aby ich samých následne likvidovalo ešte aj umiernené krídlo vo vlastnom tábore, pochopiac, že toto je cesta do anarchie a bláznovstva.

Protestanti ako vzor

Séria článkov, ktoré nasledujú po úvodníku dáva tušiť, že autori sú ochotní prihliadnuť k čomukoľvek, len nie k cirkevnej dogmatike a vierouke. Oháňajú sa ekonómiou a všeobecnými frázami o slobode, ale to, že odluka Cirkvi od štátu je z pozície učenia katolíckej Cirkvi možná len trpne, nie aktívne, to ich nezaujíma.

Ako prvý apoštol odluky prichádza český autor Tomáš Němeček a prináša  Český príbeh. V Česku síce Cirkev ešte tiež nie je oficiálne odlúčená (a ak sa bude držať učenia tak dobrovoľne ani nikdy nebude) ale už je natoľko vďaka ateizácii národa zatlačená do kúta, že Tomáš Nemeček hovorí o postupnom procese odlúčenia. Je to však už len odlúčenie ekonomické a finančné a autor už iné aspekty odluky ani nerieši. Celá realita zdecimovaného katolicizmu v Česku sa mu scvrkla na úspešné alebo neúspešné financovanie. To, či by sa mal štát riadiť napr. kresťanskou morálkou nerieši. Každopádne však predkladá katolíckej Cirkvi v názve jedného odstavca vzor – protestantov: „Česká katolícka cirkev sa túto otvorenosť potrebuje naučiť od evanjelikov …“

Kooperácia so štátom ako zlo

Tvrdší kaliber vytiahol Šimon Jaseňák. Medzititulok jedného odstavca v jeho článku, hovorí jasne prečo treba Cirkev odlúčiť od štátu: Cirkev založená na neprávostiach. Kooperácia Cirkvi a štátu je vnímaná ako principiálne zlo (ako príklad je uvádzané stretnutie arcibiskupa Zvolenského s premiérom Robertom Ficom!) a zároveň zavádzajúco datovaná na našom území až od osvietenského absolutizmu Márie Terézie a nie od Pribinu, Svätopluka a Štefana I. Uhorského. Máme tu teda klasický protestantský formát, ktorý vzájomnú previazanosť Cirkvi a štátu považuje principiálne za zlú. Protestanti datovali toto zlo od Konštantína Veľkého. Od tohto bodu rôzne sekty datujú zánik tej „pravej“ Cirkvi bez majetku a moci, ktorá bola údajne obnovená až protestantskými sektami.

Ako príklad katolíckej „kontroverznosti“ štáto-cirkevného myslenia uvádza Jaseňák prejav Jána Chryzostoma kardinála Korca, v ktorom sa kardinál vyslovil proti odluke Cirkvi od štátu, dovolávajúc sa sv. Cyrila a Metoda, Bernoláka, Hollého a ďalších katolíkov. Jaseňák obviňuje kardinála Korca z demagógie, pretože predsa títo dejatelia zostanú súčasťou národnej kultúry tak či tak,  a pritom sám nechápe, alebo nechce chápať, čo má Korec na mysli: nie finančnú odluku ale kultúrnu, tú ktorá je už fakticky zakotvená v ústave a proti ktorej Korec len pozdvihol hlas. Korcovi nešlo o to či bude Hollý a Bernolák v čítankách, v rámci „národnej identity“, ale či bude kresťanská kultúra, myslenie a morálka integrálnou súčasťou štátu. Nešlo mu primárne o to ako bude Cirkev financovaná, ale o to, aby sa štát riadil kresťanskými hodnotami, morálkou a kultúrou.

Ak by štát ukotvil kultúrnu a náboženskú väzbu na Cirkev v oficiálnych ústavných dokumentoch, otázka financovania, ako druhotná, by bola určite ukradnutá mnohým katolíkom. Práve tu sa ukazuje liberálne a kvázi protestantské nepochopenie toho, čo katolícka Cirkev pod odlukou skutočne chápala a chápe. Aby sme to povedali úplne bez obalu: katolícka Cirkev si vždy nárokovala, aby štát prijal jej náuku o morálke a viere ako záväznú.

Katolíci budú platiť a nekatolíci nie?

Autorovi, aj keď je katolík, zároveň vadí, že sa na katolícku Cirkev musia skladať aj nekatolíci. Vadí Jaseňákovi aj to, že sa katolíci skladajú na zdravotníctvo, ktoré vykonáva potraty, na kultúru, ktorá prezentuje sexuálnu zvrátenosť, na školstvo, ktoré presadzuje sexuálnu výchovu? Nech to dá nahlas najavo, keď chce byť principiálny. Ak súcití s úbohými nekatolíkmi, tak snáď aj so svojimi bratmi katolíkmi. Aj katolíci, ktorých je v SR ešte stále väčšina, musia platiť dane. Keď je taký liberál a demokrat, nech iniciuje referendum o tom, na čo chce kto platiť dane a možno bude prekvapený.

Irena Biháriová zase vo svojom príspevku vyťahuje na katolíkov lákavú udičku údajnej slobody. Tá sa má dostaviť definitívnym odlúčením od štátu. Cirkev bude obyčajná organizácia ako každá druhá a bude sa slobodne rozvíjať. Lenže realita nás učí, že liberálny štát práve takéto „slobodné“ organizácie veľmi rád šikanuje a zakazuje ich. Navyše koncepcia slobody pre všetky náboženstvá bez ohľadu na ich možnú zvrátenosť, je v príkrom rozpore s cirkevným učením. Biháriová chce „férovú súťaž ideí“. Nech sa páči. Tú zažívame už tri desaťročia a vďaka tejto „férovej“ súťaži dostali napomenutie Rady RTVS kňaz Kuffa a arcibiskup Orosch, rôzni aktivisti sú prenasledovaní za svoje postoje a názory a niektoré názory sú dokonca trestné. Pani Biháriová má zrejme na myslí tie správne ľavicové a liberálne idey. Tie spolu budú nakoniec férovo súťažiť a Cirkev sa bude krčiť v katakombách.

Nesklamal ani Michal Olách. Aj on považuje za hlavnú devízu „slobodu“: „Sloboda, nie peniaze, je jediný legitímny dôvod potreby odluky štátu od cirkví.“ Debatu o financiách považuje za vulgarizáciu témy. Avšak čo iné, ako už len tie  financie, zostalo reálne zo vzťahu Cirkvi a štátu? Čo iné by sa ešte dalo odlúčiť? Štát má dnes právo a moc ignorovať všetko čo Cirkev hlása. Už sa potreboval zbaviť len toho financovania a 1700 rokov cirkevných dejín bolo zmetených zo stola.

Čoho je dokladom debata o odluke?

Táto debata je dokladom o tom, že aj katolíci, ktorí v nej vystupujú už chápu Cirkev rovnako ako protestanti. Ako jednu z mnohých cirkví, ktorá sa uchádza o priazeň davu vo „férovej súťaži ideí“, ako povedala Irena Biháriová. Odhliadnuc od toho, že nikdy žiadna „férová súťaž ideí“ v dejinách ľudstva nebola a ani byť nemôže, pretože to nedovoľuje povaha ľudského spoločenstva a človeka ako takého, tak táto koncepcia „súťaženia“ zároveň popiera celé dejiny Cirkvi. Cirkev nesúťaží, Cirkev ohlasuje pravdu. Jedinú, večnú a nemennú. Nemá s kým súťažiť, pretože nemá rovnocenného partnera.

Cirkev vždy chcela spolupracovať so svetskou mocou a to aj v čase prenasledovania. To rímsky pohanský štát nechcel spolupracovať s ňou. Preto fikcie o tzv. „pravej“ predkonštantínovskej Cirkvi nemajú oporu v realite. Sú len túžbou sektárov neskorého stredoveku.  Kresťania od počiatku nasledovali svojho Spasiteľa, ktorý povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie.“ K cisárovmu právu a povinnosti patrí aj budovanie štátu na základe kresťanskej viery a morálky, ako jedinej pravej viery a morálky. Cirkev z princípu musela so štátom spolupracovať, pretože vedela, že na spáse duší nemá podiel len to, či Cirkev hlása evanjelium, ale aj to či svetská moc a spoločnosť zavádzajú kresťanskú morálku a vieru do štátneho a spoločenského života. Pokiaľ by na tento prvok rezignovala, ako si to želá „katolícka kaviareň“, tak by poprela samú seba.