Časopis .týždeň – od zastretého liberalizmu až k blasfemickej hlúposti -

Časopis .týždeň – od zastretého liberalizmu až k blasfemickej hlúposti

Branislav Michalka
15. septembra 2021
  Spoločnosť

Zdroj: TASR

Keby niekto chcel vymyslieť najadekvátnejší symbol pseudo-konzervatívnych kruhov na Slovensku, ťažko by hľadal niečo príhodnejšie ako časopis .týždeň. Táto ideová a personálna liaheň liberalizmu, ktorá sa pred 15 rokmi maskovala trápnym a nekritickým proamerickým neokonzervativizmom, splodeným v hlavách bývalých amerických trockistov z 50. rokov, sa postupne s nárastom liberálnej moci prestala pretvarovať a odkopla aj posledné zvyšky pseudokonzervatívnych kulís, na ktoré lákali rýchlokvasených slovenských intelektuálov.

Ideoví odchovanci tohto periodika medzičasom zaplnili rôzne redakcie, mimovládne organizácie a politické posty, aby pokračovali v dobre začatej práci, prezentujúcej hranatú guľu – čiže: liberalizmus ako konzervativizmus. Postupom rokov sa stali v týchto kruhoch všetky témy, ktoré reálni konzervatívci vždy vnímali ako tabu: inštitucionalizovaná homosexualita, feminizmus, umelé potraty, islam, multikulturalizmus, náboženský liberalizmus a pod., témami bežnej diskusie.

A teda, keď témami diskusie, tak aj niečím, čo nie je z náboženského a konzervatívne-politického hľadiska pevne stanovené. „Salámová“ metóda známa z neomarxistických poučiek Antonia Gramsciho, zaodetá do nálepky „konzervativizmus“, postupne pripravila bežného slovenského kresťanského „truhlíka“ na to, aby namiesto striktného odmietnutia, začal o týchto tabuizovaných témach tolerantne diskutovať.

Diskusia je zábavná vec, ako vedeli už Sokrates a Platón, avšak len vtedy, keď ju vedú rovní s rovnými, je pri nej dostatok vína a účastníci „sympózia“ sa nadránom rozídu bez toho, aby diskusia nejako zmenila svet, v ktorom žijú. Akonáhle diskutuje v kúte učupený konzervatívec s ideologickou mocou, ktorá momentálne ťahá všetky nitky svetovej politiky, tak to nie je diskusia, je to hlúposť.

Slovenskí pseudokonzervatívci sa však v tejto hlúposti natoľko pohodlne ubytovali, že už im ani nepríde, ako sa stali paródiou na konzervativizmus a pre väčšinu obyvateľstva už len priehľadnou návnadou liberálnych elít na predvolebného kapra, onoho kedysi kresťanského, slovenského obyvateľstva. Prečo priehľadnou? Tento kapor totiž napriek svojmu vajataniu, poľahky dokáže sedliackym rozumom rozpoznať liberála od konzervatívca a ani stohy popísaného kriedového papiera ho nedokážu presvedčiť, že ten kto chce diskutovať o homosexuálnych partnerstvách a genderovej vyváženosti, je konzervatívec. Jediný, kto to ešte nepochopil, je slovenský hermafrodit – „liberálny-konzervatívec“, ktorý svoje neúspechy u bežných kresťanov s nárekom interpretuje ako populizmus, extrémizmus a rigidnosť.

Nič nemôže byť lepším dôkazom o liberálnosti kloaky, z ktorej sa vyvalili pseudokonzervatívni leštiči liberálnych topánok, ako aktuálne posledná obálka časopisu .týždeň. Ten v záchvate nadšenia nad príchodom pápeža Františka, ku ktorému pociťuje zrejmú afinitu, uverejnil na titulnej strane štylizovanú variáciu barokovej olejomaľby. Pôvodná olejomaľba zobrazuje Svätú rodinu, čiže Pannu Máriu a svätého Jozefa s malým Ježiškom.

Táto olejomaľba je na obálke .týždňa prerobená tak, že Panna Mária má hlavu prezidentky Čaputovej a svätý Jozef hlavu emeritného arcibiskupa Bezáka. Za nimi stojí usmiaty a evidentne spokojný pápež František. Nejakým nedopatrením redakcie bola postava malého Pána Ježiša ponechaná bez duchaplnej úpravy, aj keď sa zaiste ponúkalo viacero možností: od malého rómskeho jednotkára z Luníka IX, až po malého imigranta z viedenského predmestia.

Ťažko povedať, čo je tu iritujúcejšie. Či miera blasfemickej drzosti, ktorá sa odvažuje prirovnať Matku Božiu k ultraliberálnej prezidentke, podporujúcej umelé potraty, homosexuálne zväzky a feminizmus a bývalého arcibiskupa s veľmi pochybným pozadím, ktoré odhalil prof. Dariusz Oko vo svojej knihe Levanduľová mafia, k svätému Jozefovi, alebo miera ľudskej hlúposti, ktorá si neuvedomuje, že takýmto činom nie je urazená len kresťanská viera Slovákov, ale predovšetkým Všemohúci Boh, ktorého svätí sú na obraze ponížení na neakceptovateľnú úroveň.

Aby ani na sekundu čitatelia nezapochybovali, prečo rastie opovážlivosť slovenských liberálov a aké očakávania majú, vzhľadom na návštevu pápeža Františka, tak blasfemickú obálku dopĺňajú vo vnútri rozkokošené komentáre, plné prorockého liberálneho nadšenia. Šéfredaktor Štefan Hríb, známa postava liberálneho provincionalizmu, sa v úvodníku teší z krízy v Cirkvi, „keď to prestane fungovať“ a očakáva od nej zrušenie predstavy trestajúceho Boha, nočnej mory všetkých liberálov:

Asi najhorším dôsledkom mocenského kresťanstva je však obraz, ktorý to postupne vytvorilo o samotnom Bohu. Nebadane to prestával byť milosrdný Stvoriteľ, ktorý svoje hriešne stvorenstvo nadovšetko miluje, a začal to byť panovník, ktorý ho z pozície moci odmeňuje alebo trestá. Bolo ľahšie prispôsobiť Boha sebe, než prispôsobiť seba Bohu. Lenže z kresťanstva ako slobodného vzťahu sa tým stala Mocnárom vynucovaná povinnosť. Buď – alebo, nebo alebo peklo.

Bolo len otázkou času, keď to prestane fungovať. Našťastie už prestalo, akokoľvek sa hierarchie bránia.

Pápež František je darom z nebies.“

O tom, že je vzťah medzi Bohom a človekom niečím voľným a slobodným, o tom zrejme žiaden kresťan, okrem moderných a liberálnych nikdy nepočul. Načo by potom Boh dával ľuďom prikázania, ktoré mali pod trestom dodržiavať? Hríb dokonca píše o Bohu ako o „občas bezmocnom“, čo je skutočne teologický výkon, o akom sa nesnívalo v dejinách žiadnemu heretikovi, pretože všetci boli akosi zajedno v tom, že Boh je Všemohúci, a to aj myslitelia nekresťanského, pohanského a filozofického monoteizmu.

Nie je to však prekvapivé z pohľadu liberála. Ten sa utešuje tým, že Boží hnev neexistuje a že všetky urážky, ktorých sa liberál dopustí voči jeho Majestátu, budú prehliadnuté, či už preto, že Boh je vlastne taký veselý kamarát, alebo preto, že sa dokonca liberál spolieha na jeho „občasnú bezmocnosť“. Najhoršie prekvapenia však bývajú tie, ktoré prinášajú katastrofu. Na druhom brehu rieky Styx také môžu čakať.

Avšak sú na druhej strane veci, ktoré sú katastrofálne, ale neprekvapia. Jednou z nich je aj obálka posledného čísla časopisu .týždeň. Tento časopis teraz len urobil bodku, tentoraz na opačnom, záverečnom konci svojej pseudokonzervatívnej kamufláže a potvrdil definitívne to, čo už o ňom väčšina kresťanov dávno vedela.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT