Čas je Kristova krv. Tajomstvo prežívania každého okamihu

Chiara Chiessi
13. júla 2022   Cirkev Spoločnosť

Začala letná sezóna, ktorá je pre mnohých časom dovoleniek a prázdnin. Kladieme si však vôbec niekedy otázku, koľko dní, hodín, minút v živote premárnime? Svätci nám pomáhajú zamyslieť sa nad tým, ako využívame svoj čas, ale predovšetkým nám odhaľujú tajomstvo svätého prežívania každého okamihu.

Hovorí sa, že čas sú peniaze. Na druhej strane my, katolíci, hovoríme, že je rovnako cenný ako Ježišova krv, pretože naše vykúpenie sa uskutočnilo v čase. Svätý Maximilián M. Kolbe (1894 – 1941), poľský svätec umučený v Osvienčime, vysvetľuje dôležitosť posväcovania prítomného okamihu. „Musíme sa posväcovať v každom okamihu, pretože nevieme, či nám bude dopriate viac času. Musíme sa stať svätými teraz, pretože nemáme istotu, že sa dožijeme večera. Každý deň by sme mali žiť tak, akoby bol náš posledný, a sústrediť sa máme len na prítomný okamih. Okamih, ktorý máme pred sebou, sa už nikdy nevráti: ak bol prežitý dobre, zostane pre večnosť a nemožno ho zmeniť. Na druhej strane, ak bol prežitý zle, prinesie so sebou všetky dôsledky na zemi i na onom svete.“

Svätý Maximilián ďalej vysvetľuje: „Ako často na to zabúdame a namiesto toho sa viac sústreďujeme na všetko to, čo je už minulosťou? „Tento mi urobil toto, tento, čo si o mne pomyslí…“, alebo sa nadmerne obávame toho, čo príde: „Kto vie, či to dobre skončí a pod.“

Svätý Maximilián nám tiež pripomína, že ovocie prítomného okamihu nezávisí od toho, čo robíme, ale od toho, ako to robíme: či pre Boha, alebo pre seba. Čím lepšie budeme plniť svoje povinnosti, tým viac budeme vzdávať Bohu slávu a tým viac budeme v súlade s vôľou Nepoškvrnenej.

Je teraz mojou povinnosťou študovať? Ak to robím z lásky k Bohu, aj keď ma to stojí obetu, vzdám mu tým slávu a posvätím prítomný okamih. To isté sa dá povedať aj o všetkých ostatných každodenných povinnostiach. Aký dôležitý je teda prítomný okamih a aké dôležité je neustále si pripomínať, že sa musíme posväcovať práve teraz! Ako sa nám to doteraz darilo? V týchto letných mesiacoch máme určite viac času ako po zvyšok roka. Zamyslime sa však: mať viac času je určite milosť, ale je to aj zodpovednosť, tzn. vyžaduje si to naše nasadenie, našu odpoveď. Na Božom súde budeme musieť odpovedať, ako sme využili čas, ktorý sme dostali. A my, katolíci, bez ohľadu na stav a spoločenské postavenie, musíme pamätať na to, že naším prvým záväzkom je posväcovať sa, teda sväto využívať čas, ktorý nám Boh dal.

Koľko hodín, minút, sekúnd premárnime zbytočnými myšlienkami, slovami, rečami, reptaním, posudzovaním alebo jednoducho činnosťami, ktoré neprinášajú nič dobré, ako je napríklad neustále pozeranie do mobilu, dokonca aj na veci, ktoré nepotrebujeme, alebo časté navštevovanie sociálnych sietí, sledovanie Facebooku, teda veci, ktoré samé osebe nie sú škodlivé (samozrejme, do istej miery), ale ktoré sú iba stratou času?

Zamýšľame sa niekedy nad tým, že čas je Kristovou krvou a že od toho, či ho dobre prežijeme na tejto zemi, bude závisieť naša večnosť a večnosť mnohých iných duší, ktoré nám boli zverené? Možno nie každý vie, že svätý Maximilián si pred spánkom zvykol odložiť okuliare a hodinky k nohám sochy Nepoškvrnenej. Prečo? Odpovedal: „Okuliare sú symbolom mojich očí, hodinky môjho času: moje oči a môj čas som jej úplne zasvätil. Keď duša začne dobre využívať prítomný čas,“ vysvetľuje ďalej svätec, „zvýši svoje nasadenie o svoju prácu a začne objavovať nové poklady myslenia a nové osobné nedokonalosti, o ktorých predtým nevedela.“

Posväcovanie prítomného okamihu je mimoriadne dôležité: bolo by zbytočné poznať všetky metódy duchovnosti a potom zanedbávať prítomný okamih. Práve preto nám prichádza na pomoc učenie svätého Františka Saleského, ženevského biskupa. Na otázku, aký je najvhodnejší okamih na úplné odovzdanie sa Bohu, múdro odpovedal, že týmto okamihom je prítomnosť, pretože minulosť už nemáme k dispozícii a budúcnosť ešte nie je v našej moci. Preto musíme verne využívať prítomný okamih, ktorý nám Boh dáva.

Niekoľko príkladov zo života svätých: blahoslavený Contardo Ferrini (1859 – 1902), univerzitný profesor, ktorého pápež Pius XII. označil za „vzor moderného katolíka“. Počas celého života sa napriek tomu, že mal málo času kvôli svojim akademickým povinnostiam, angažoval v charitatívnej činnosti a štyri roky bol aj členom mestskej rady v Miláne, kde bojoval za zachovanie vyučovania náboženstva na základných školách.

Blahoslavení Luigi Beltrame Quattrocchi a Mária Corsiniová sú v tomto smere tiež vynikajúcim príkladom: nezakladali kongregácie, nevydávali sa ako misionári do vzdialených krajín, nerobili mimoriadne veci, ale jednoducho žili svoje manželstvo posväcujúc prítomný okamih podľa Božej vôle.Ich deň bol neustále pretkávaný modlitbou: svätá omša, každodenný ruženec, nočná eucharistická adorácia. Alebo si spomeňme na mladého pätnásťročného blahoslaveného Carla Acutisa, ktorý trávil svoj voľný čas tvorbou výstavy o eucharistických zázrakoch, ktorá je dnes známa po celom svete, pomáhal svojim spolužiakom so školskými úlohami a dával katechézu najmenším.

Každý z nás sa môže rozhodnúť, ako bude tráviť svoj čas. V čase môžeme nadprirodzene rásť alebo hrešiť. Modlitbou a vernosťou každodenným povinnostiam môžeme zachraňovať duše, alebo sa môžeme zatratiť. Záleží len na našej vôli, ako sa rozhodneme odpovedať na milosť, ktorú dostávame v každom okamihu. Je na nás, aby sme sa rozhodli, či dáme času hodnotu, ktorú má Kristova krv vyliata za naše vykúpenie, a staneme sa tak svätými, alebo budeme otáľať na ceste, ktorá nás vedie do neba.

Preklad z lanuovabq.it

PDF (formát pre tlač)