Čas hrdinov – psychopatov
Tomasz Figura
2. marca 2020
Spoločnosť
Kedysi sa popkultúra nadchýnala superhrdinami, ktorí rázne bojovali proti nebezpečným zločincom. Kto by si bol vtedy pomyslel, že čoskoro sa bude svet nadchýnať tými druhými – netvormi v ľudskej koži.
Film „Joker“ bol považovaný za majstrovské dielo, brilantný obraz interpretovaný rôznymi spôsobmi. V skutočnosti: je to znamenite vyrozprávaný príbeh duševne chorého človeka, ktorý sa z lúzra a totálneho outsidera nestane iba krutým zločincom, ale modlou utláčaných más. Odhrňme však oponu mlčania nad ďalšou produkciou, v ktorej filmoví tvorcovia veľmi primitívnym spôsobom liečia svoje komplexy na občanoch západných krajín, ktorí sa často búria proti všemocným elitám. Toto nie je téma, ktorá by stála za analýzu. Avšak je veľmi zaujímavé pozrieť sa na to, akým zvráteným spôsobom – nie prvýkrát – nás popkultúra núti nadchýnať sa zvrhlíkmi.
Očarenie, ale čím?
Veľké príbehy popkultúry o superhrdinoch už dávno zmenili svoj charakter. Zamračeného, ale tvrdého ako skala, Batmana Tima Burtona, nahradil emotívny a citlivý človek – netopier s krehkou psychikou, ktorý sa, vymaňujúc z depresie, vysporadúva s vlastnou minulosťou. Je to superhrdina šitý na mieru modernej doby. Rovnako ako James Bond hraný Danielom Craigom alebo Superman Hanryho Cavilla. Tieto konvencie sú trochu zrozumiteľné a určite fascinujúce z hľadiska filmového fanúšika, hoci akurát humanizovaný mimozemšťan Superman sa aspoň priemerne vydaril.
Hviezdy amerického zábavného filmu však po čase prišli k riskantným záverom: čo tak vtiahnuť diváka do oveľa temnejšej hry s psychopatmi, ktorí doteraz boli známi predovšetkým ako tí, ktorí rozosievali zmätok, či dokonca chaos, aby po niekoľkých desiatkach minút opájania sa nadvládou padli rukami obhajcu utláčaných? Možno stojí za to konečne sa pozrieť na to, čo sa odohráva v hlave šialenca? Herci hrajúci darebákov radi zdôrazňujú, že zlo je oveľa fascinujúcejšie než dobro.
Toto presvedčenie o fascinujúcej krutosti možno vidieť dokonca aj v takých televíznych produkciách ako je „Mindhunter“, ktorého tvorcovia urobili z krvilačných psychopatov skutočne fascinujúce osobnosti. Nie, nie dobré, ale do špiku kosti zlé a práve preto príťažlivé. Zaujímavá snaha, nie? Druhým extrémom je nadchýnanie sa satanom, ktorý sa v seriáli Lucifer stal novým superhrdinom z pekla. Démon zodpovedný za zlo tohto sveta v roli nového hrdinu… Koľko veľa sa toho zmenilo od čias, keď pragmatický pán Twardowski zapredal svoju dušu diablovi, aby mu potom, keď mu hrozilo večné zatratenie, prešiel cez rozum.
Na veľkej obrazovke nám svoju fascináciu zlom prezentujú tvorcovia ďalšej časti filmu „Čarodejnica“, v ktorom sa rozprávková záporná postava náhle stane zatratenou ženou, ktorá je navyše – a tento film to neskrýva – jednoducho diablicou obklopenou bandou z pekla.
Kým čarodejnica v osobe Angeliny Jolie zvádza na obrazovke deti, dospelí idú na „Jokera“ a dostávajú vynikajúci, ale tiež hrozne temný obraz brilantne vyrozprávaný s vynikajúcim – naozaj vynikajúcim – Jaoqulinom Pheonixom v hlavnej roli. Keď už naše prvé emócie po poslednej šokujúcej scéne vychladnú, keď sa v kine nesmelo rozsvietia bledožlté svetlá a my sa nadchýname nad hercom, ktorý stvárnil titulnú rolu a predviedol úžasnú show, neveriacky krútime hlavou, ako geniálne bol tento príbeh spracovaný, ako dobre bol hrdina vedený, či ako dokonale režisér dávkoval napätie, naťahoval dialógy, aby po chvíli obrátil celú zápletku hore nohami, ako miatol stopy, menil motívy krutých vrážd a nakoniec ako obratne pracoval s realizmom a grotesknosťou…
Napokon sa však vynorí znepokojujúca otázka: ale na čo je to všetko dobré? To naozaj potrebujeme prenikať do chorej mysle psychopata? Samozrejme, kino je zábava, ale je to aj kultúrna hodnota, materiálny výtvor človeka našej doby. Ako sa budú nasledujúce generácie pozerať na našu dobu cez prizmu „Jokera“? Je to skutočne obraz, ktorý stojí za to nechať pre potomkov?
Je dobro nudné?
Nuž, dobro je nudné… tieto slová často počujeme z úst tých istých hercov, ktorí sa nadchýnajú možnosťou hrať temné postavy. Sú to tiež slová Adama Darského, speváka hlásiaceho sa k satanizmu, ktorý rád zdôrazňuje, akou znamenitou „umeleckou postavou“ je Satan.
Áno, zlo fascinuje. Keby tomu tak nebolo, satanské ľsti by nezaberali. Zlo nám dáva skreslený obraz slobody chápanej ako právo robiť všetko, právo rúcať bariéry. Pre každého človeka je to lákavá perspektíva. Práve preto sa Raskoľnikov stal vrahom, aby rozšíril hranice slobody, povzniesol sa nad priemernosťou, udelil si právo byť kýmsi viac než iba obyčajným smrteľníkom.
V tomto kontexte je zločin, samozrejme, konečným riešením. Rúcaním bariér je však aj množstvo iných pokleskov v každodennom živote, súvisiacich predovšetkým s odmietaním zodpovednosti za druhého človeka, so spochybňovaním povinností, jedným slovom s oslobodením sa od „zaťažujúcich“ morálnych zásad. Je v tom určitý globálny zámer: „oslobodený“ človek sa stáva ideálnym konzumentom popkultúrneho braku. Istým spôsobom to vidíme aj v “Jokerovi”.
Posledným aktom triumfu zločinca bolo pozvanie na televíznu show na výslovnú žiadosť divákov, ktorí ním boli fascinovaní. Eskalácia emócií, vzrušujúce túžby, konzum poskytujúci ilúziu uspokojenia. A potom ďalšia túžba a chuť po jej uspokojení… Bariéry sú zbúrané. V tomto šialenom zhone, znudení dobrom a fascinovaní zlom však zabúdame, že keďže je to zločin, musí prísť aj trest. Ak však filmových tvorcov dobro nudí, trest ich už vôbec nezaujíma. Aj v tom spočíva bieda súčasného človeka.
