Čakanie na slušného Godota – 30 rokov ľudovej zábavy v slovenskej demokratickej politike. Naplnili sa očakávania z roku 1989 o kultivovanej nekomunistickej elite?
Branislav Michalka
23. novembra 2020
Spoločnosť
A je po voľbách…
Keď už odzneli všetky zakazované popsongy zo 60. rokov, všetci herci a bývalí komunisti sa už vystriedali na tribúnach a dramatik sa stal prezidentom, došlo v roku 1990 aj na prvé poprevratové voľby. Očakávania boli veľké. Po primitívoch z robotníckych rýchlokurzov geniality, vyškolených v 50. rokoch, mala prísť nová demokratická elita, tí najlepší z najlepších. Slušní, poctiví, kultivovaní a distingvovaní. S pravdou a láskou na perách, aj v srdci. Avšak neúprosná realita naliehala a nedala pokoja.
Už v staroveku ľudia prišli na to, že do snemu sa voľbami často nedostávajú tí najlepší, ale omnoho častejšie, ak nie najčastejšie, sa tam dostávajú hulváti, chamtivci, vulgárni zbohatlíci a občania mdlého rozumu. Aristofanes v komédii Jazdci, takto opísal vládu Paflagona, miláčika Ľudu, ním zvoleného:
„Máme pána, zlostného a hrubých mravov, čo brucho napchá si rád. Je to pán Ľud. Pochádza z Parlamentova a je hluchý, ten starec hundravý. Ten na minulom trhu otroka si kúpil, Paflagona – kožkára. A ten spoznal slabé stránky dedka, tá kožka paflagonská, k pánovi sa votrel, k nemu sa mal, líškal sa a pochleboval, krajcami z koží ho podvádzal … Však pred tým chlapom nič sa ukryť nedá. On všetko vidí! Jednu nohu má až v Pyle, druhú, tú má v Parlamente a tak rozkročený, má zadok kdesi v Epidiere, ruky v Chmatase a celou mysľou svojou prebýva v Lakómsku.“
A tak sa aj do slovenského parlamentu dostalo kadečo. Spočiatku bol ich primitivizmus, hulvátstva a nedostatky v etikete brzdené a prikrývané duchom všeobjímajúceho nadšenia z nadobudnutej politickej slobody. Čoskoro sa však začali prejavovať v sporoch, hádkach a aj v bežnom živote.
Prvé pochybnosti o novej „elite“ sa začali objavovať po správach od nižších úradníkov diplomatického zboru, ktorí museli absolvovať náročné zahraničné cesty s novými poslancami. Popis jednej úradníčky, ako si nemenovaný poslanec Slovenskej národnej rady (vtedy ešte takto pomenovanej) na parkovisku pred zahraničným palácom, plným svetových politikov, stiahol okno na limuzíne, pričom z okna začali vyletovať šupy z cibule, okraje klobásy a iné lahôdky, zneistel nadšených demokratov. Mladá úradníčka sa priznala, že zapochybovala už tam a utiekla, červená ako ružička, ukryť sa do budovy.
Čoskoro sa však skryté poklady ducha slovenských politikov začali predierať na povrch v širšom spektre. Dali by sa rozdeliť do štyroch kategórii: insitné prejavy, vulgárnosť a hulvátstvo, alkoholické excesy a fyzické potýčky.
Insitnosť, alebo tiež slovenské naivné umenie
Najčastejšie, najľahšie predvídateľné a najmenej zarážajúce, boli trápne a insitné prejavy. Pod slovom „insitné“ rozumie slovník cudzích slov: neškolené, laické, neodborné či naivné. V súvislosti so slovenskými politickými reprezentantami však môžeme pomýšľať, okrem toho, ešte aj na spojitosť so slovenským naivným umením. Slovenským poslancom, tak ako mnohým ľudovým umelcom, nechýbala dobrá snaha. Avšak kombinácia naivity, neutíchajúcej kŕčovitej bodrosti a radosti z toho, že boli zvolení, ich viedla k chovaniu pripomínajúcemu Candida z rovnomenného Voltaireovho románu. Navyše, bez utlmujúceho peľu nevinnosti.
Prvým priekopníkom insitných prejavov, ešte v mýtických dobách federálneho parlamentu, sa stal František Mikloško. Keď sa počas tzv. pomlčkovej vojny naklonil v pražskom parlamente k mikrofónu a s nadšením pioniera zo základnej školy zahlaholil, od radosti že bol dosiahnutý kompromis ohľadom názvu federácie: „A teraz pozývam všetkých poslancov a poslankyne na bryndzové halušky“, asi mnoho Slovákov so zmyslom pre hrdosť a civilný odstup stuhlo následkom tele-paralýzy. Podobný osud zrejme stihol aj českých poslancov, ktorí nejavili žiadne známky nadšenia.
S insitnými prejavmi sa časom v slovenskej politike roztrhlo vrece. Spomeňme len tie najexemplárnejšie.
Známym šampiónom v tejto oblasti bol Ján Ľupták, predseda Združenia robotníkov Slovenska. Niektoré jeho bonmoty potešia ešte i dnes: „Keď som raz išiel autom okolo jednej budovy a bolo tam napísané – Mečiar, Ľupták, Slota, sú naša istota – veľmi ma to potešilo. Ale ešte viac, keď som tade prechádzal asi o mesiac a ostalo tam len moje meno…“, „Trváme na tom, aby do bánk išla kontrola. Ak sa koalícia rozpadne, otvorene poviem o podvodoch a o tom, kto je za nimi.“, „Ľud si v budúcnosti vyberie, koho má voliť. Ľud je nezaslepený. Má oči otvorené, je dnes už bystrý, vzdelaný a otvorí si oči v budúcich voľbách...“ Pripomeňme ešte jeho nehynúcu kelňu, do ktorej dal vyvŕtať otvory, vsunul do nich poldecáky s pálenkou a tak obchádzal potenciálnych voličov.
Avšak nielen predstaviteľ stavu robotníckeho, ale aj pokroková liberálna umelkyňa Magda Vášáryová predviedla pri kandidatúre na prezidentku skutočnú vernisáž naivného umenia. Na predvolebnom spote oznamovala s vytreštenými očami takú mieru ctenia si voličov, že sa im chcela až pokloniť. A skutočne sa im pred kamerou aj poklonila. Už jej snaživá kŕčovitosť v kampani mnohých vystrašila, avšak to, čo predviedla pri slávnej televíznej debate, v ktorej sa chovala ako urazená najkrajšia školáčka z triedy, ktorej odmietli chlapci odniesť tašku, to zobralo ilúzie asi všetkým ctiteľom filmu Postřižiny. Herci sú skrátka len herci; a bez scenára sú stratení.
Ďalším významným predstaviteľom slovenskej politickej insitnosti bol prezident Rudolf Schuster. Už jeho minulosť autora socialistických detektívok pojednávajúcich o rozkrádaní národného majetku, ho predurčovala v ľudovej politickej tvorbe k excelovaniu, avšak prax sa ukázala ešte zábavnejšou. Ako bývalý komunista sa dušoval, že si bude vo funkcii prezidenta variť na dvojplatničke a nebude spávať v paláci, ale v dvojgarzónke. Nakoniec sa však predsa len podvolil protokolu. Nie však úplne. Zahraničné návštevy vítal „drienkovicou“ v štamprlíkoch položených na lopári. Keď sa mu návštevníci vydali napospas, tak pre nich vymyslel ďalšie lahôdky, ako napríklad sadenie „lipky svornosti“ v záhrade prezidentského paláca. Hostia sa museli chopiť rýľa a dlabať do zeme. Jedine španielsky kráľ Juan Carlos I. to odmietol, čo Rudolf Schuster zjavne nepochopil a snažil sa ho presvedčiť, že by mal predsa len lipku zasadiť. Keď ten opakovane a rezolútne odmietal, pán prezident bol sklamaný.
Najkrajšie veci sa však prevalili po jeho odchode z funkcie. Vysvitlo, že z vlastnej iniciatívy nahral videokazetu, na ktorej spieval ľudové pesničky a hot-dance songy Františka K. Veselého, na pozadí vrtiacich sa ružovolícich krásavíc v krojoch a žblnkajúceho potôčika. Túto kazetu dával pri rozlúčke každému zahraničnému návštevníkovi, ktorý zaiste ani len netušil, aký poklad dostáva do rúk.
Do zlatého fondu politickej insitnosti je možné zaradiť aj gýčovú predvolebnú pieseň HZDS Vivat Slovakia! či pieseň Vladimíra Mečiara na rozlúčku: Idem od vás. Potešil tiež Radovan Procházka s titulom „gazda pravice“ a predvolebnou fotografiou v štýle manželov Kennedyovcov na bratislavskom trávniku. Z novších premiantov spomeňme aspoň nádejného predsedu Progresívneho Slovenska, Michala Trubana, ktorý natočil predvolebný spot o policajnej kontrole na diaľnici, v ktorom ho policajt bodro ubezpečuje, aby sa nedal znechutiť aférou s propagovaním drog.
Táto téma, tak široká a podnetná, čaká však na spracovanie skutočným Herkulom, vzhľadom na svoj gigantický objem a niekoľko strán tak nemôže ani len načrtnúť celý labyrint slovenskej politickej insitnosti.
Vulgárnosť a hulvátstvo
S príchodom niektorých „drsných chlapov“ sa začala krátko po prevrate presadzovať v politike aj vulgárnosť a hulvátstvo. Nešlo primárne len o vulgárny slovník, ale všeobecne o prejavy nevychovanosti kombinovanej s arogantnou pýchou, prípadne mdlým rozumom.
Pri vulgárnosti sa v slovenskej politike vždy uplatňoval dvojaký mediálny meter: keď bol hulvátom neliberálny politik, tak ho médiá prezentovali ako stelesnenie „buranstva“ a pokiaľ sa ako hulvát choval politik pro-európsky, tak sa o tom mlčalo, prípadne sa len poznamenalo, že tak by sa chovať nemal, lebo to diskredituje dobrú myšlienku.
Klasickým predstaviteľom hulvátstva bol Vladimír Mečiar, ktorého k tomu predurčoval už jeho temperament, dikcia a boxerská minulosť. Svojich oponentov nazval „gágaji, táraji a prďúsi“ a na slávnych mítingoch v hale na Pasienkoch rád rozprával „paprikované“ prvoplánové vtipy, pri ktorých staršie dámy ujúkali od smiechu. Rád sa prezentoval ako drsný slovenský bača s vyhrnutými rukávmi, ktorý vie „opáčiť“ krvo-mliečnu gazdinku. Známym sa stal jeho zákrok proti novinárovi, ktorý sa ho pýtal na vilu Elektru: „Počúvaj, ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti j…m, že sa nespamätáš!“ Do dejín slovenského parlamentarizmu vošiel aj budúci prezident Ivan Gašparovič, ktorý o svojom predchodcovi Michalovi Kováčovi povedal omylom do mikrofónu, že je „starý ch…j“, pričom neskôr tvrdil, že povedal slovo „ujo“.
Skutočnou studnicou vulgárnosti bol Ján Slota, ktorý vďaka tomu slúžil dlhodobo ako lacný fackovací panák liberálnych médií. Nie všetko, čo o ňom napísali, však bola pravda. Údajné močenie z balkóna mu museli zaplatiť aj s úrokmi. Slávnym sa stal napríklad jeho verbálny útok na Františka Mikloška: „Pán Mikloško, vieš čo, ty si jeden diablov syn, hnusný odporný, ale všetko to berieme s rezervou, pretože Ťa berieme jak mentálne retardovaného, čiže všetko ti to prepáčime.“ Poslanca Pála Csákyho označil za „zvratok a zhnité lajno“. Svoju súperku v SNS, Annu Malíkovú nazval „starou dievkou“ a „šialenou kravou“.
Kým excesy nepriateľov pokroku boli široko medializované, tak napríklad vulgárnosť poslanca Petra Ďuračku z dobrej strany SDK (neskôr SDKU), s ktorou vyzval príslušníkov polície, slovami ktoré papier neznesie, aby s ním mali istý druh pohlavného styku, sa nestala predmetom neustáleho recyklovania a upadla do zabudnutia.
Na počudovanie a v rozpore s deklarovaným pokrokom, nastupujúca generácia politikov po roku 2010 a už odchovaná na demokratickej ideológii, nezdvihla latku kultúry v politike vyššie, ale naopak, z excesov urobila štandard.
Súčasný premiér Igor Matovič, vďaka svojej psychickej originalite a flexibilite, bol od začiatku svojej politickej kariéry vnímaný ako garant vulgárnosti a prízemného hulvátstva. Jeho obľúbené sociálne siete sú tribúnou, z ktorej môže urážať svojich oponentov aj občanov, nehodných jeho obetavosti. Jeho generácia sa už neobťažovala ani s mečiarovskými „prďúsmi“, ale prešla priamo na najtvrdšie vulgarizmy. Stačí si spomenúť na jeho spor s poslancom Hrnčiarom, v ktorom nakoniec došlo na slová expresívne popisujúce pohlavné orgány. Poslanca Blahu dokonca nepriamo obvinil, že mal pohlavný kontakt s baranom a poslankyňu Jankovskú označil za „mafiánsku štetku“. Pre porovnanie: ak by takéto vulgarizmy používal v 90. rokoch v parlamente Mečiar alebo Slota, tak by liberálni novinári odpadávali od morálneho rozhorčenia do mdlôb.
Správanie poslancov ako Boris Kollár, ktorý verejne deklaruje svoju promiskuitu pomocou vulgárnych vtipov a škandalóznymi vzťahmi, či Alojza Hlinu, ktorý dostal v diskusii s Marianom Kotlebom cholerický záchvat vulgárnosti a chrlil zo seba nadávky ako posadnutý, svedčí o tom, že demokracia nie je garantom kultivácie, skôr naopak. A tento stav, sa neustále zhoršuje. Súčasné prejavy hulvátstva a vulgarizmu by boli ešte pred rokom 2000 nemysliteľné. Aj tu sa ukazuje, že vysnívaná slušnosť, s ktorou sa neustále oháňajú niektoré liberálne kruhy, je buď len krycím názvom pre politickú korektnosť alebo je to sen o niečom, čo generácia politikov odchovaná na primitivizme moderných médií, sociálnych vzťahov a celkovej degenerácii nedokáže naplniť.
Alkohol
Láska k „ohnivej vode“ rozšírená v slovenskom pospolitom ľude, večná to výčitka obrodeneckých kňazov národu, sa stala osudnou aj slovenským politikom. A opäť podľa odlišného metra – alkoholické excesy nepriateľov demokracie sa zveličovali, a tých správnych zľahčovali.
Zábery na opitého Jána Slotu pozná celé Slovensko, avšak keď bol spoločensky unavený vtedajší prezident Rudolf Schuster na Trenčianskom hrade, stačilo prísť k novinárom a povedať: „Pán prezident je dnes indisponovaný, poprosím vás, aby ste sa o tom nešírili.“ A napodiv, strážni psi demokracie – novinári, poslúchli. Na opitom poslancovi Cuperovi a na jeho „orešanskom“ sa dodnes zabáva celé Slovensko, pričom bola práca pohotovo zavolaných novinárov vysoko cenená, ale keď novinári odfotografovali Mikuláša Dzurindu s ofačovanou lebkou, po tom ako spadol, výrazne potúžený z oslavovania osemdesiatky Rudolfa Schustera, na hlavu, bolo to označené ako „hyenizmus“! Veselý príchod a pobyt Pavla Hrušovského z KDH, počas návštevy detí v parlamente, ktorú im spestril odpovedaním na otázky, ktoré boli položené iným, vyrušovaním a nakoniec sladkým zadriemaním, upadli do tolerantného zabudnutia, podobne ako opití – už spomínaný poslanec SDK Ďuračka, kým menšia šarža z KDH, liberálnymi médiami neobľúbený poslanec Muránsky, ktorého odchytili novinári počas bieleho dňa posilneného a napriek tomu rozkolísaného, je dodnes predmetom zábavy na Youtube. Jeden z najčerstvejších prípadov zásahu metlou ľudstva postretol ministra životného prostredia Lászla Sólymosa v ázijskej reštaurácii. Ten však preukázal toľko cti, že po incidente odstúpil z funkcie.
Problémom politikov nie je ani tak požívanie alkoholu. Problémom je, že politici chcú napriek všetkému pôsobiť ako morálne veličiny, prípadne obviňovať druhých z nemorálnosti. Inak by im nejakú tú fľaštičku voliči pokojne prepáčili. Navyše, keď sa vnucuje otázka, v akom stave narobia politici viac škody, či ako triezvi alebo ako opití? Názor, že podriemkavajúci poslanec, naložený do alkoholických výparov, ktorý zároveň nedočiahne na tlačidlo, pokazí menej, sa nemusí javiť po tridsiatich rokoch skúsenosti s demokratickou elitou až taký výstredný.
Bitky
Fyzický útok je škandálom najzriedkavejšie sa vyskytujúci v zákutiach slovenského parlamentného Olympu. Napriek mediálne prezentovanej nezmieriteľnosti, sú poslanci predsa len kolegami a kamarátmi. Už zmienený alkohol ich nakoniec spojí, presne tak, ako to povedal súdruh Husák v 30. rokoch: „Čo politika rozdeľuje, to slivovica spojuje!“ Ponadávať si, to áno, prípadne sa aj opľuť, ale biť sa, to je v slovenskom parlamente výnimočné. Na druhej strane treba priznať, že k fyzickým útokom došlo. Anna Malíková dala facku Igorovi Matovičovi, Peter Osuský inzultoval Rudolfa Vaskyho a Vladimír Mečiar sa zahnal na novinára.
Známy cholerik Alojz Hlina napadol v parlamente Antona Martvoňa a zvalil ho medzi poslanecké lavice. Na Jozefa Viskupiča sa zas podľa jeho tvrdenia „vrhlo päť podnapitých poslancov Smeru“ (zase ten alkohol) a takmer ho prehodili cez zábradlie. Nechýbali ani vulgarizmy. To všetko v súvislosti s bojom o maketu Roberta Fica, ktorú s duchaplnosťou jemu vlastnou nainštaloval do parlamentu budúci premiér a záchranca Slovenska pred Covidom, Igor Matovič. Milan Mazurek sa zas naťahoval s Miroslavom Žiakom o papier s oznámením, že Mazurek je „urevaný nácek“.
To by bol v skratke výpočet bojových operácií na území slovenského parlamentu. Nič moc. Mohlo to byť aj horšie.
A ešte jedna na záver…
Nedávno známy insitný zabávač Jožko Pročko údajne škrtil Ľuboša Blahu v parlamentnom bufete. Ten mu zase údajne vulgárne nadával do opíc a pohlavných orgánov, pričom urážal jeho manželku. Poslanci Fico a Vážny mali byť v súvislosti s touto príhodou podľa tvrdenia Pročka, opití.
Nie je to priam symbolická kumulácia určitých vlastností, ktoré sprevádzajú už 30 rokov slovenských predstaviteľov demokratickej moci? Bodrá insitnosť humoru, korenená bezbrehým sebavedomím a pocitom, že každý ma musí poznať a oceniť moje kreatívne kvality v štýle „šak sa neondi“, vulgárny slovník, ktorý sa na Slovensku už stal pevnou súčasťou aj v dámskych kruhoch, urážanie nepriateľa, trápna „strkanica“ pripomínajúca naťahovanie chlapcov o gumipušku a nakoniec zase ten alkohol. Vidíme, že najčastejším plodom demokracie v slovenskom parlamente je práve insitnosť, nasleduje vulgarizmus, alkohol a bitky už menej. Čakali sme viac od elity, ktorá mala prísť po roku 89? Ako-kto. Chcel však niekto skutočnú slušnosť, ktorá by mala väčšie nároky ako len nekradnúť? Snáď áno, ale väčšina to zrejme nebola.
V protiklade k manipulatívnemu deleniu na slušných liberálov a neslušných anti-liberálov, sa čnie výrok významného slušno-človeka Jaroslava Filipa, ktorý má pamätnú tabuľu na jednej z bratislavských ulíc. Keď sa ho pýtali koncom 90. rokov, po neľútostnom boji proti „mečiarizmu“, čo mu chýba v televízii a v médiách obecne, tak sa osvedčil, že mu vadí, keď sa nemôžu v médiách používať vulgarizmy, tak ako bežne v živote (hovoril pravdepodobne o svojom živote).
O tomto sníval slovenský umelec, pokrytecky ohŕňajúci nos nad vulgárnosťou nacionalistického hnoja. A nepochybne väčšina národa by jeho sladkú túžbu podporila. Parlament so všeobecným hlasovacím právom na tom nič nezmení, skôr naopak.
Prosíme Vás o PODPORU! Pomôžte nám prebudiť SVEDOMIE Slovenska, brániť Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Christianitas.sk pomôžete aj jedným eurom. ĎAKUJEME!
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
