Bridgertonovci alebo Ako by to vyzeralo, keby Jane Austenová brala drogy

Branislav Michalka
30. augusta 2021   Kultúra

O tom, že sa tvorcovia novej ľavicovej inkluzívnosti nezastavia pred žiadnou podobou trápnosti, ktorá bude formou vizuálnej manipulácie podporovať ich od reality odtrhnuté sociálne halucinácie, nás presviedča posledný hit producentskej spoločnosti Netflix, seriál Bridgertonovci, vyrábaný od roku 2020. Podľa tvrdenia samotného producenta ide o zatiaľ najväčší seriálový úspech Netflixu, ktorý si za prvých 28 dní pustilo 82 miliónov domácností. Tvrdenie je zrejme trochu prehnané, pretože Netflix uvádza v tomto čísle všetkých, ktorí sa pripojili na tento pozoruhodný umelecký výron politickej korektnosti. To znamená, že aj tých, ktorí dokázali pozerať tento seriál dve minúty a potom zúfalo utekali smerom k oknu, alebo k plynovému sporáku, naliehajúc na členov domácnosti, aby ukončili streamovanie tohto opus magnum inkluzívneho gýču 21. storočia, pokiaľ sa chcú naďalej tešiť z ich prítomnosti v rodine.

Seriál vychádza z románov Julie Quinnovej. Za romantickým menom sa ukrýva osoba s občianskym menom Julie Pottingerová, chrliaca romány kŕčovito napodobňujúce dobu, prostredie a obsah románov Jane Austenovej, ktorých vizuálne seriálové adaptácie z produkcie britskej BBC, žali v minulosti úspechy doma aj v zahraničí. Posmelení zrejme marketingovým prieskumom na trhu, rozhodli sa Julie Quinnová-Pottingerová a neskôr aj producentka Shonda Rhimesová so „showrunnerom“ Chrisom Van Dusenom, vytrieskať z odkazu Jane Austenovej toľko peňazí, koľko sa bude dať.

Prostredie a doba, v ktorom sa odohrávajú romány Jane Austenovej však vykazujú pre súčasných kultúrno-politických pracovníkov a osvetárov takú mieru ideologickej nestráviteľnosti, že bolo nevyhnutné pristúpiť k úpravám, ktoré by informovali divákov, ako by mal koniec 18. storočia a začiatok 19. storočia správne vyzerať. S usilovnosťou pracovníkov Ministerstva pravdy z románu Georga Orwella 1984, sa preto rozhodli tvorcovia seriálu danú dobu mierne vylepšiť. Vysúkali si rukávy a podarilo sa im dielo, pri ktorom bledne závisťou aj socialistická kinematografia.

V prvom rade samozrejme svoje dielko „trochu opeprili“, ako povedal súdruh Husák a z cudných, pre súčasné sexuálne otvorené súdružky trochu nestráviteľných, dcér z románov Jane Austenovej, vytvorili moderné a po pohlavných radovánkach prahnúce, mladé sliepky bez predsudkov. Čo im scenár ubral oproti dievčatám z románov Pýcha a predsudok, Rozum a cit či Emma na inteligencii a hĺbke, to im pridal na emancipovanosti a pohlavnom apetíte.

Príbeh Bridgertonovcov kopíruje motív rodiny s viacerými dcérami, ktoré je potrebné vydať, spracovaný napríklad v Pýche a predsudku. Julie Quinnová-Pottigerová sa však poistila, aby jej náhodou finančný prameň nevyschol a obdarila rodinu hneď ôsmimi súrodencami, nech je o čom písať. A skutočne, o každom zo súrodencov už stihla napísať táto plodná autorka samostatnú knihu, zaiste k nemalej radosti producentskej rotačky na peniaze, ktorej to umožnilo prežúvať tento výdatný a zasycujúci materiál už v niekoľkých sériách.

Najväčší výkon zlepšovateľov pravdy, sa však týka rasovej profilácie hlavných postáv. Pod taktovkou skúsených pokrokových producentov má divák dojem, že mesto Londýn sa nachádza uprostred nejakého karibského ostrova. V palácoch sa hemžia černosi a miešanci všetkých odtieňov, pričom hlavná hrdinka Daphne, sa samozrejme zamiluje do vojvodu tmavej pleti. Tejto pokrokovej skrumáži kraľuje (doslova) britská černošská kráľovná, ktorá je manželkou britského kráľa zo začiatku 19. storočia. Podľa scenára sa kráľ do nej zamiloval, pričom sa u neho odohral liberálny prerod a tak sa spolu s jeho černošskou manželkou ocitla na kráľovskom dvore, v aristokratických palácoch aj vo veľkomeštianskych domoch, pestrá zmes všetkých možných obyvateľov sveta. Len pre zaujímavosť treba podotknúť, že samotná producentka Shonda Rhimesová je černoška, takže za obsadením postáv, ako aj celkovým zameraním seriálu, je možné hľadať tak splnenie detských snov, ako aj rituálnu pomstu na materiáli (romány Jane Austenovej), ktorý zrejme pre priaznivcov Black Lives Matter predstavuje jednu z kvintesencií belošského supremacizmu.

Šialené prekrúcanie histórie v tomto peniazmi zahltenom, výpravnom guláši, završuje sociálne ohľaduplné správanie sa pánov k sluhom, ktoré však presne podľa predstáv súčasnej rovnostárskej imbeciloidnej utópie, nekončí v láskavom a ohľaduplnom správaní sa bohatých k služobníctvu, ale pokračuje v ich strachu zobudiť služobníctvo a v drzom, ironickom správaní komorných, navodzujúcom atmosféru v štýle: odpusťte nám, že máme peniaze a moc.

To, čo považujú aj skeptickejší liberáli na tomto seriáli za trápnu poplatnosť súčasnej ideológii, pričom sa pozastavujú nad nudnosťou dejovej línie, ktorá posúva túto štedro dotovanú produkciu na územie argentínskych telenoviel, to sa javí pokrokovým kultúrnym pracovníkom ako vhodná ideologická formácia. Za typickú ukážku takého pedagogického nadšenca, môžeme považovať publicistku Jean–Phillipe McKenzieovú, ktorá sa na portáli Oprah Daily rozplýva nad seriálom, a to s použitím tej najbanálnejšej pokrokovej frazeológie. Kladie si uvedomelé otázky, ktoré majú posunúť banálnu presladenú zlátaninu do roviny závažného sociálneho diela: „Bridgertonovci nastoľujú otázku, aká rôznorodá šľachta by mohla existovať v dobe, keď väčšina čiernych a hnedých ľudí v Británii bola určená na služobné úlohy.“

Ako krédo celého seriálu cituje McKenziová výrok jednej postavy, ktorá s duchaplnosťou súčasného prezidenta USA nadšene deklamuje o černošskej kráľovnej: „Pozrite sa na našu kráľovnú. Pozrite sa na nášho kráľa. Pozrite na ich manželstvo. Pozrite sa na všetko, čo pre nás robí, čím nám umožňuje stať sa. Boli sme dve oddelené spoločnosti, rozdelené podľa farieb, až kým sa kráľ do jednej z nás nezamiloval.“ A dodáva s originálnosťou typickou pre súčasných svetských aj náboženských predstaviteľov: „Láska, Vaša Milosť, víťazí nad všetkým.“

Nástup černošskej kráľovnej Charlotty na trón komentuje McKenziová s vážnym tónom, akoby išlo o skutočnú historickú udalosť: „V seriáli je černošská žena, ktorá nastúpila na trón, čo viedlo k prijateľnejšiemu svetu plnému rovnakých príležitostí, kde nebolo výnimočné vidieť ľudí čiernej elity a strednej triedy: vojvodu, lokaja, slúžku dámy alebo dokonca váženého boxera.“

A kam sa nakoniec uberá v súvislosti s týmto seriálom jej myseľ? K hnutiu Black Lives Matter. V jej očiach sa seriál stáva pokračovaním jeho snáh: „Ako diváčka a milovníčka romantiky môžem povedať, že v roku 2020 je tento kocept bez problémov prijateľný najmä preto, že tí, ktorí stoja za hnutím Black Lives Matter, každý deň bojujú za to, aby bola ich komunita vypočutá.“ A pozor, do budúcnosti nám prorokuje a odporúča progresívny ideologický prístup, ktorý umožní prekopať celú európsku kultúru, v duchu súčasných neomarxistických predstáv: „… pre Hollywood môže byť produktívnejšie, pokiaľ by si preštudoval a prispôsobil sa množstvu uznávaných romantických románov, ktoré už sú inkluzívne. Romány Beverly Jenkinsovej, Alyssy Coleovej a ďalších sú skvelým podnetom pre začiatok.“

Začiatok teda poznáme. A ako bude vyzerať koniec? Pravdepodobne bude treba všetky diela európskej literatúry prepracovať a pretvoriť na inkluzívne. Videli sme už tmavého Porthosa v nových Troch mušketieroch, ako aj pestrofarebnú adaptáciu románu Charlesa Dickensa. Vo fantasy Valhalle mával kladivom černošský Thor a dokonca v londýnskej galérii sme mohli vidieť černošského Blac Lives Matter Krista na olejomaľbe. Čo by nás ešte mohlo prekvapiť? Pravdepodobne už len životopisný film o grófovi de Gobineau, zakladateľovi rasových teórií, ktorého bude hrať austrálsky Aborigén.

PDF (formát pre tlač)