Božská komédia v kocke

Joseph Pearce
22. júna 2021
  Kultúra

Danteho alegorický portrét
zdroj: wikimedia commons

Božská komédia je pravdepodobne najväčšou básňou, aká bola kedy napísaná. Taktiež je hlboko katolícka až do svojho teologického a filozofického jadra. Jej autor Dante Alighieri ju písal viac ako desať rokov a dokončil rok pred smrťou v roku 1321. Je preto vhodné, aby sme si toto vrcholné básnické dielo pripomenuli pri príležitosti 700. výročia úmrtia jej významného tvorcu.

Dante bol zanieteným učeníkom anjelského učiteľa, svätého Tomáša Akvinského, najvýznamnejšieho katolíckeho teológa a filozofa, a preto neprekvapuje, že teologická a filozofická prítomnosť svätého Tomáša oživuje báseň od začiatku až do konca. 

Báseň rozpráva v prvej osobe samotný Dante, ktorý v nej vystupuje ako postava vlastného imaginatívneho diela. Slúži ako memento mori, pripomienka smrti, nabádajúca básnika a jeho čitateľov k tomu, aby uvažovali nad štyrmi poslednými vecami: Smrťou, Posledným súdom, Nebom a Peklom. 

Komédia sa začína symbolicky na Zelený štvrtok, v noci, v ktorej Kristus trpel v agónii v Záhrade, s básnikom uväzneným v Temnom lese v rozpoložení, ktoré by sme mohli nazvať krízou stredného veku. Kvôli otroctvu hriešnych návykov sa nedokáže dostať z tohto zajatia a na pomoc mu prichádza duch Vergília poslaný na príhovor Panny Márie a prostredníctvom svätej Lucie (patrónky slepcov) a Danteho milovanej Beatrice. V jednom dôležitom zmysle Beatrice, žena, ktorú Dante miloval a ktorej skorá smrť ho hlboko zarmútila, je duchovným lakmusovým papierikom, ktorým možno merať Danteho napredovanie. Jeho duchovný vzostup je sprevádzaný očisťovaním lásky k nej.

Na Veľký piatok Vergílius zavedie Danteho do hlbín Pekla a umožní mu vidieť hrozné následky neoľutovaného hriechu. Ako zostupujú stále hlbšie a hlbšie, prechádzajúc jednotlivými kruhmi Pekla, v ktorých je trestaný každý zo siedmich smrteľných hriechov, Dante si čoraz hlbšie uvedomuje ohavnosť hriechu a napokon končí v pekelnej priepasti, v spoločnosti Satana uväzneného v ľadovom mori, dravo a nenásytne naveky požierajúceho zatratené duše najhorších pyšných zradcov. Dante symbolicky umiestňuje Satana do stredu zeme, najďalej „dole“, kam môže každý spadnúť, čím nám možno pripomína Chestertonovu vtipnú poznámku, že anjeli môžu lietať, pretože sa berú na ľahkú váhu, zatiaľ čo diabol padá dolu silou vlastnej váhy. 

Po tom, čo sa Vergílius a Dante ocitli na samom dne, stúpajú hore k vzdialenému svetlu a ráno na Veľkonočnú nedeľu sa objavujú na úpätí hory Očistec. Pánovou mocou vstali z mŕtvych a rovnako ako Pán vošli do krajiny živých. 

Dante pripomína, že Očistec je predsieňou Neba, miestom očistenia pre tých, ktorí už sú spasení, a k jeho vchodu umiestňuje bránu svätého Petra. K bráne, ktorú stráži anjel, nie svätý Peter, ktorý je s Pánom v raji, sa vystupuje po troch schodoch. Prvý je z bieleho mramoru vylešteného do takého lesku, že Dante v ňom vidí svoj vlastný odraz, čo znamená vyznanie hriechov. Druhý je čierny a prasknutý pozdĺž aj naprieč, takže pretínajúce sa praskliny vytvárajú tvar kríža, ktorý znamená kajúcnosť. Tretí je červený ako krv a znázorňuje zadosťučinenie. 

Symbolika pokračuje, keď anjel urobí na Danteho čelo znak siedmich „P“, čo znamená sedem smrteľných hriechov (písmeno „P“ znamená peccatum, latinský výraz pre hriech). Každé z týchto P je postupne odstraňované, keď Dante stúpa cez jednotlivé časti hory, v ktorých je každý zo siedmich smrteľných hriechov zlikvidovaný. Napokon sa Dante na vrchole hory Očistec ocitá v Pozemskom raji, v Edene, v mieste prvotnej nevinnosti, v ktorej niet ani škvrny hriechu. Tu sa Dante konečne stretáva s Beatrice a tu sa Vergílius lúči s Dantem, pretože ho nemôže vziať do Raja.

Beatrice vedie Danteho do Neba symbolizovaného planétami a hviezdami, kde sa stretáva s mnohými svätými. Svätý Tomáš Akvinský prichádza ako hovorca múdrych, spievajúc chvály na svätého Františka a jeho Pani chudobu, a svätý Bonaventúra zasa ospevuje svätého Dominika. Tým, že dominikán chváli svätého Františka a františkán chváli svätého Dominika, Dante nenápadne prejavuje jemné opovrhnutie napätím medzi dominikánskym a františkánskym rádom, ktoré existovalo v jeho dobe. Dante nám hovorí, že v Nebi budú všetky tieto svetské rozdiely premenené dokonalou láskou.

Dante postupuje stále ďalej a ďalej, stretáva sa s apoštolmi a svätý Peter ho skúša z cnosti viery, svätý Jakub z cnosti nádeje a svätý Ján z cnosti lásky. Jeho láska k Beatrice sa očisťuje v nebeskom zavŕšení, keď sa vzájomne milujú pohltení Božou láskou. Dante, ktorý smeruje k nebeskému vrcholu, napokon uzrie krásu Panny Márie a je unesený modlitbou chvály svätého Bernarda k nej. Básnikova extáza sa napĺňa v samotnom Blaženom videní, žiari v trojjedinej a vtelenej nádhere a vrcholí v posledných riadkoch básne v pocte láske, ktorá hýbe hviezdami.  

Maurice Baring, jeden z najvzdelanejších a najčítanejších mužov minulého storočia, zhrnul brilantnosť Danteho extatického záveru Božskej komédie nasledovnými slovami:

Pri stúpaní po kruhoch Raja si po celý čas uvedomujeme vzostup nielen v kvalite podstaty, ale aj formy. Je to dlhé nekonečné crescendo, ktoré sa stupňuje až do konečného vyvrcholenia v poslednom riadku. Ktosi raz definoval umelca… ako človeka, ktorý vie veci dokončiť. Ak je táto definícia pravdivá – a myslím si, že je – potom bol Dante najväčším umelcom, aký kedy žil. Jeho záverečný spev je ten najlepší, vychádza zo začiatku a završuje ho.“ 

Podobne ako Baring, aj T. S. Eliot bol v takom úžase pred Danteho genialitou, že mal pocit, akoby v jeho prítomnosti nebolo možné robiť nič iné, iba na neho ukazovať a mlčať. Takto vzdáva najväčší básnik 20. storočia poctu najväčšiemu básnikovi všetkých čias. K tomu už niet čo dodať. 


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!