Bol výbuch v Bejrúte nešťastná náhoda, alebo sabotáž? Krátky rekurz do libanonských dejín -

Bol výbuch v Bejrúte nešťastná náhoda, alebo sabotáž? Krátky rekurz do libanonských dejín

Branislav Krasnovský
10. augusta 2020
  Politika

V utorok 4. augusta v libanonskom hlavnom meste Bejrút obrovská explózia zabila takmer 150 ľudí a zranila približne 4 000 ľudí. Počet obetí nie je ešte stále definitívny. Spolu s prístavom bola poškodená aj veľká časť Bejrútu.

Podľa odborníkov vybuchol sklad s látkami na báze dusičnanu amónneho, ktorý možno používať na výrobu hnojív, ale aj výbušnín. Minister zdravotníctva Libanonu Hamad Hassan označil incident za „katastrofu v každom zmysle slova“.

Príčina výbuchu sa vyšetruje, časť libanonských bezpečnostných odborníkov je ale presvedčená, že za výbuchom možno hľadať Izrael, pretože výbuch v prístave pripomína svojím rukopisom izraelské špeciálne operácie z minulosti. Oficiálne sa čaká na výsledky vyšetrovania, ale napríklad Moshe Feiglin, bývalý poslanec Knessetu výbuch v Bejrúte vníma ako „Boží dar” pre židovský festival Tu B’Av, ktorý je židovským romantickým sviatkom.

Moshe Feiglin uviedol, že výbuch v Bejrúte určite nebola náhoda, ale išlo o plánovanú špeciálnu izraelskú akciu. Tony výbušnín, uskladnených v Bejrúte mali podľa jeho slov dopadnúť na Izrael ako dážď rakiet, preto Izrael výbušniny v bejrútskom prístave zničil.

Dym stúpa ulicou po explózii v Bejrúte 4. augusta 2020.
zdroj: TASR

Libanon v katastrofálnej ekonomickej situácii

Bez ohľadu na skutočnosť či bol výbuch v bejrútskom prístave nešťastnou náhodou, alebo vojenskou akciou, pre Libanon prišiel v tom najhoršom možnom čase. Krajina je vo veľmi zlej ekonomickej situácii. Koronavírus, hyperinflácia, ekonomická nestabilita, politické nepokoje a napätie vytvárajú v Libanone veľmi výbušný koktejl.

Suvisiaci článok

Na čo a komu by slúžila spoločná európska armáda?

Libanonská libra je viazaná na americký USD a od októbra 2019 stratila kvôli sankciám, ktoré voči Libanonu presadzujú najmä USA a Izrael, takmer 80% svojej hodnoty. Bankový sektor v Libanone sa dostal do vážnych problémov, nezamestnanosť sa zvýšila od mája 2020 na viac ako 30%, ročná inflácia v cene potravín sa odhaduje na 190%. Elektrická energia je k dispozícii len niekoľko hodín denne a odhaduje sa, že takmer polovica krajiny žije pod hranicou chudoby. Američania voči Libanonu používajú rovnako tvrdú politiku sankcií ako voči Sýrii, Palestíne či Venezuele, alebo v minulosti voči Srbsku. Rusko a Čína, voči ktorým Američania politiku sankcií používajú takisto, sú však dnes pre Američanov a ich spojencov príliš veľkým sústom.

Viacerí analytici otvorene hovoria v Libanone o „demontáži štátu”, najväčšie ekonomické problémy majú libanonskí sunniti a menšinoví kresťanskí maroniti. V oblastiach Libanonu, ktoré kontroluje šiítsky Hizballáh je situácia podstatne lepšia. Hizballáh je ale bezpečnostným problémom pre USA a najmä Izrael. Hizballáh úspešne zasiahol do bojov v Sýrii, kde sýrske jednotky výraznou mierou participovali na likvidácii sunnitských sýrskych skupín podporovaných Američanmi a Hizballáh súperí s Izraelom, čo mu v očiach antisionisticky orientovaných Arabov získava značné sympatie.

Súčasné libanonské politické elity nie sú obľúbené ani medzi samotnými sunnitmi, rozdelenie krajiny sa sunnitskú, kresťanskú a šiítsku časť negatívne ovplyvňuje celkový vývoj v krajine. Okrem toho libanonskí lekári už hovoria o explózii novej vlny koronavírusu, ktorá má potenciál ochromiť celý zdravotnícky systém krajiny.

Po výbuchu v Bejrúte začala do krajín prúdiť humanitárna pomoc. Američania a Izrael stratili čiastočne možnosť blokovať túto pomoc, ešte pred výbuchom napríklad Američania blokovali iránske lode, ktoré privážali do Libanonu potraviny a humanitárny materiál. Dnes do Libanonu prúdi humanitárna pomoc nielen z Iránu a spojeneckej Sýrie, ale aj z Číny, Ruska, Iraku, Jordánska a prichádza aj prvá pomoc z krajín EÚ.

Podľa tvrdení Iránu sú USA a Izrael príčinou utrpenia Libanonu, rovnako ako sú príčinou utrpenia v Iraku či Sýrii. Američania by mali prestať zasahovať do vnútorných záležitostí Libanonu, pričom si osobujú právo kontrolovať humanitárne dodávky do krajiny. Problém však majú s leteckými dodávkami, pri ktorých majú Američania obmedzenú možnosť kontroly. Šiítsky líder Hizballáhu šejk Nassralláh tvrdí, že Američania sa snažia zničiť Libanon rovnako ako Sýriu a za americkou politikou vidí tlak izraelskej lobby vo svete a najmä v USA.

Na snímke austrálska ministerka zahraničných vecí Marise Payneová a americký ššéf diplomacie Mike Pompeo
zdroj: TASR

Libanon označovali ako Švajčiarsko Blízkeho východu /1943 – 1975/

Dnes je teda Libanon rozbitou a vyhladovanou krajinou, pritom to však nebolo vždy tak. Po rozpade Osmanského impéria po I. svetovej vojne, sa Libanon dostal do francúzskej sféry vplyvu. Ústava z roku 1926 zaručovala krehkú rovnováhu síl v Libanone, rozdelenom na etnickom základe. Podľa tejto ústavy mal byť prezidentom maronitský kresťan, predsedom parlamentu šiítsky muslim a premiérom sunnitský muslim.

V roku 1943 vyhlásil Libanon nezávislosť a po porážke Rommelovho Afrikakorpsu v Afrike sa oddelil sa od vichistického Francúzka. Tento proces libanonskej nezávislosti podporovali samozrejme v tom čase aj Briti či Američania. Libanon bol už v roku 1943 označovaný ako „Švajčiarsko blízkeho východu”.

V roku 1958 sunnitskí moslimovia, ktorých bola v krajine väčšina, už nechceli akceptovať existujúci politický systém v Libanone. Orientovali sa na Sýriu, ktorá koketovala aj zo ZSSR a napätie takmer vyústilo do občianskej vojny. Maronitský kresťanský prezident Camille Shamun v roku 1958 požiadal o pomoc Američanov. Do Libanonu prišlo 5400 amerických vojakov a situáciu sa podarilo načas upokojiť.

Koncom 60 a začiatkom 70 rokov 20. storočia zmenili výrazne mapu Blízkeho východu vojny Arabov voči Izraelu. Arabov podporoval ZSSR, Izrael zase Američania. Známa Šesťdňová vojna /1967/ a Jomkipurská vojna /1973/ priniesli víťazstvá Izraela. Následne z Palestíny utiekli desaťtisíce Palestínčanov, ktorí sa usadili v okolitých krajinách. Do Libanonu prišlo obrovské množstvo Palestínčanov, vrátane Organizácie za oslobodenie Palestíny /OOP/, do čela ktorej sa prepracoval Jásir Arafat. Príchod obrovského množstva sunnitských Palestínčanov narušoval krehkú rovnováhu síl v Libanone, navyše OOP podnikala z južného Libanonu útoky na Izrael. 

Prvá fáza libanonskej vojny s Izraelom /1975 – 1982/

Sunnitskí moslimovia sa dostávali do konfrontácie najmä s kresťanskými maronitmi, šiíti v týchto rokoch ešte neboli dostatočne konsolidovaní a šiítske organizácie boli nejednotné. Napätie medzi maronitmi a moslimami prerástli do občianskej vojny, pretože miestni sunniti, posilnení o Palestínčanov začali požadovať väčší podiel na riadení štátu. Do bojov zasiahla v roku 1975 armáda, takmer 9 000 ľudí zahynulo a 20 000 ľudí utrpelo ťažké zranenia. Blízkovýchodné Švajčiarsko sa stalo minulosťou.

V roku 1976 zasiahli do konfliktu v Libanone Sýrčania. Sýrčania pomáhali falangistom /libanonské kresťanské milície /. Proizarelské krídlo vo Falange ale odmietalo posilňovanie sýrskych pozícii v Libanone. Konflikt sa podarilo dostať pod kontrolu, rozpory medzi maronitmi, sunnitmi a šiítmi sa prehĺbili. Na etnickom a náboženskom základe sa rozdelil aj Bejrút.

Problémom sa ukazoval byť juh Libanonu, ktorého sa zmocnili radikálni Palestínčania z OOP alebo al Fatahu. Tí z južného Libanonu podnikali útoky na Izrael, takže v roku 1978 zaútočili Izraelci po prvý krát na južný Libanon.

Izraelské vojenské jednotky zaútočili v marci 1978 a za dva týždne okupovali veľkú časť libanonského územia až po rieku Lítaní. Palestínčania z OOP a al Fatahu sa zachraňovali útekom, útoky na severný Izrael sa oslabili. Pri svojom vojenskom postupe Izraelci ostreľovali aj civilné ciele, čo vyvolalo kritiku v OSN odpor svetovej verejnosti. OSN vyslalo mierové sily UNIFIL /United Nations Interim Force in Lebanon/, ktoré začali pôsobiť v južnom Libanone, následne sa Izraelci stiahli z libanonského územia.

Napriek všetkému si však Izrael udržal nepriamu kontrolu v bezpečnostných zónach v Libanone. S Izraelom čoraz užšie spolupracovala proizraelská frakcia ozbrojených falangistov – maronitov. Za výdatnej pomoci Izraela sa z časti Falangy vytvorili jednotky Juholibanonskej armády, v tejto armáde bojovali aj izraelskí vojaci a Drúzi.

V roku 1982 Palestínčania pod vedením Abú Nidala spáchali atentát na izraelského veľvyslanca Šloma Argova v Londýne. Šlomo Argov ostal po atentáte paralyzovaný až do svojej smrti v roku 2003. Krátko na to zaútočili izraelské jednotky na Libanon opäť. Izraelské letectvo bombardovalo civilné oblasti v Bejrúte, zahynuli desiatky civilistov. Americký diplomat Phillip Habib dohodol prímerie, radikálne palestínske organizácie však museli pod medzinárodným dohľadom dňa 22.8.1982 opustiť Libanon /izraelský Mossad pokračoval v likvidácii lídrov OOP i ďalších palestínskych radikálnych skupín všade vo svete/.

Masaker v Sabre a Šatíle, vznik Hizballáhu a druhá fáza vojny /1982 – 1990/

V roku 1982 napätie medzi kresťanmi a sunnitami vrcholilo. Sunniti zavraždili libanonského prezidenta a vodcu kresťanských Falangistov Basira Dzamaila, ktorý dňa 14.9.1982 aj spolu so svojimi poradcami a ochrankou vybuchol v budove kresťanskej strany v libanonskom meste Ašrafija.

Smrť Basira Dzamaila vydráždila falangistov. Falangisti, ktorí úzko spolupracovali s Izraelcami, pod vedením proizraelsky orientovaného majora Saada Haddáda /maronita/ zlikvidovali od 16 – 18.9.1982 v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla v Bejrúte stovky palestínskych sunnitov. Počty mŕtvych sa udávajú rôzne /od cca 450 do 2300, vrátane žien a detí/.

Izraelci svoj podiel na vraždení v Sabre a Šatíle popierajú. Izraelci mohli proti masakru zakročiť, neprejavili však o to ani najmenší záujem. Proti izraelským iniciátorom vraždenia v Sabre a Šatíle, ktorí rozviazali ruky proizraelským falangistom /vtedajší izraelský minister obrany a neskorší premiér Ariel Sharon, načelník generálneho štábu Rafael Ejtan a veliteľ vojenskej kontrarozviedky Aman Jehoshua Sagui/ protestovali dokonca protivojnoví aktivisti v Izraeli. Tejto protivojnovej demonštrácie sa zúčastnilo až 400 tisíc ľudí, čo predstavovalo v roku 1982 takmer 1/10 vtedajšieho obyvateľstva Izraelu. Izraelský najvyšší súd potvrdil nepriamu zodpovednosť Sharona, Ejtana a Saguiho za vraždenie v Sabre a Šatíle, žiadna trestnoprávna zodpovednosť voči obvineným sa však nikdy neuplatnila.

Rok 1982 je výnimočný aj tým, že v tomto roku vznikol šiítsky Hizballáh. Iránci vyslali do Libanonu niekoľko desiatok svojich agentov a tí vytvorili z autonómnych šiítskych milícií hnutie Hizballáh, ktoré existuje dodnes.

Hizballáh ovládol postupne značnú časť území Libanonu, na ktorom žili šiítski obyvatelia. Hizballáh má od svojho vzniku dve zložky, vojenská zložka bojuje proti Izraelu, chráni šiítske územia a jej členovia úspešne bojovali aj v sýrskej občianskej vojne od roku 2012, kde podporujú legitímneho sýrskeho prezidenta Bashara Asad. O vojenských kvalitách Hizballáhu sa pozitívne vyjadrovali aj Rusi.

Civilná zložka Hizballáhu riadi hospodársky život na šiítskych územiach, prevádzkuje sirotince, nemocnice, školy, vlastní televíznu stanicu al-Manar či rozhlasovú stanicu an-Núr a noviny as-Safar. Vodcom Hizballáhu sa v Libanone podarilo vytvoriť skutočný „štát v štáte”, na území kontrolovanom Hizballáhom je podstatne vyššia životná úroveň ako na územiach, ktoré riadia sunniti. Hlavou Hizballáhu dnes je šejk Hassan Nasralláh.

Do vývoja na Blízkom východe vstúpil Hizballáh v roku 1982. Iránski agenti vytvorili naozaj funkčnú organizáciu, ktorá sa výrazne zviditeľnila v októbri 1983. Do Libanonu totiž prišli príslušníci americkej námornej pechoty, ktorí sa rozhodli dostať situáciu v krajine pod svoju kontrolu. Američania vystupovali voči libanonským Arabom tvrdo, niekoľko krát spustili paľbu do demonštrujúcich libanonských sunnitov a šítov, čo sa im nakoniec vypomstilo, pretože šiíti vojensky zareagovali.

zástava Hizballáhu

Dňa 23.10.1983 opancierované nákladné auto naložené výbušninami a riadené samovražedným atentátnikom prerazilo zátarasy a vrazilo do budovy hotela, v ktorom boli ubytovaní americkí námorní pešiaci a francúzski výsadkári Cudzineckej légie. Výbuch zlikvidoval 230 amerických vojakov a 58 francúzskych výsadkárov. Následne Američania z Libanonu ušli, francúzski legionári zostali. Američania a Izraelci zaradili Hizballáh na zoznam teroristických organizácii, nie všetky krajiny však Hizballáh ako teroristickú organizáciu vnímajú. Hizballáh pokračoval v útokoch voči Američanom i Izraelu.

Občianska vojna v Libanone pokračovala aj po úteku Američanov. Kresťania, sunniti a šiíti vzájomne na seba útočili, v júni 1987 pri atentáte zomrel libanonský premiér Rashid Karami /sunita/, do vojny zasahuje vojensky aj Izrael /bombardovanie palestínskeho utečeneckého tábora v Sidone, 50 mŕtvych civilistov/. Aktivizovali sa Sýrčania, ktorí začínajú kontrolovať čoraz väčšiu časť libanonského územia a ktorí rozširovali svoju spoluprácu s Hizballáhom. V roku 1989 pri atentáte zahynul libanonský prezident René Moawad /maronita/, ktorého následne nahradil Elias Hrawi /maronita/.

Rozpad ZSSR a Východného bloku znamenal nové rozloženie síl na geopolitickej šachovnici, v roku 1991 zaútočili Američania na Irak a občianska vojna v Libanone skončila. Vplyv Palestínčanov v Libanone sa oslabil, v roku 1991 došlo k rozpusteniu Falangy, do Izraela sa stiahla väčšina proizraelských Drúzov.

Konfrontácia medzi Hizballáhom a Izraelom /1991 – 2020/

Po roku 1991 ostávali vzťahy medzi Hizballáhom a Izraelom a USA stále napäté. Hizballáh reagoval recipročne po každom útoku na svoje zložky nasledoval útok na americké alebo izraelské ciele. Zoznam zlikvdovaných amerických a izraelských vojakov, agentov a diplomatov je značný. V roku 1993 začal Izrael ďalšiu ofenzívu proti Hizballáhu v južnom Libanone, kde Hizballáh upevňoval čoraz silnejšie svoje pozície, tento útok sa však neskončil tak, ako si Izraelci predstavovali.

V roku 1996 spustil Izrael v Libanone operáciu Ovocie hnevu s cieľom vojensky poraziť Hizballáh. Proti Izraelcom účinne bojovalo najmä elitné komando Hizballáhu Komando 313. Keď v roku 1997 členovia Hizballáhu zlikvidovali izraelské špeciálne komando a útoky na izraelských vojakov v južnom Libanone dosiahli kritickú hranicu, rozhodol sa v roku 2000 Izrael z južného Libanonu radšej stiahnuť. Hizballáh začal po prvý krát kontrolovať aj libanonsko-izraelskú hranicu.

Po roku 2001, kedy sa Američania kvôli útokom z 11.9.2001 snažili preformovať celý Blízky východ, opätovne zosilnel tlak Američanov, Západu a Izraelu voči Hizballáhu. Sýrčania sa postupne aj kvôli problémom na domácej politickej scéne z Libanonu stiahli.

V roku 2006 vypukla v auguste nová vojenská konfrontácia medzi Hizballáhom a Izraelom, nazývaný Druhá libanonská vojna. Hizballáh vykazoval značnú aktivitu a členovia Komanda 313 uniesli niekoľko izraelských vojakov /napr. vojaci Gilad Šalit, Ehud Goldwasser, Eldad Regev/ a fyzicky zlikvidovali ďalších vojakov z izraelských vojenských hliadok na pohraničnej línii.

príslušníci Izraelskej armády

Izrael bol presvedčený, že v konflikte zvíťazí bez väčších problémov. Libanonská armáda je beznádejne zaostalá, navyše nespolupracuje s Hizballáhom. Hizballáh nemá ani tanky a ani letectvo, k dispozícii majú pechotné zbrane, prenosné protitankové či protilietadlové systémy, mínomety a míny. Izraelčania však mali aj v Druhej libanonskej vojne značné problémy. Hizballáh zlikvidoval niekoľko izraelských tankov a obrnených transportérov.

Konfrontácia trvala necelý mesiac a Izrael bol prinútený sa stiahnuť. Zahynulo približne 120 izraelských vojakov, takmer 800 členov Hizballáhu a kvôli izraelským vojenským útokom zahynulo okolo 1200 libanonských civilistov. Primitívne rakety Hizballáhu /zem-zem/ poškodili čiastočne izraelskú infraštruktúru, zahynulo do 50 izraelských civilistov. Pri vojenskej prevahe, akú mala izraelská strana, väčšina vojenských odborníkov hodnotí vojenské vystúpenie Hizballáhu ako nesmierne úspešné. Guerillová taktika Hizballáhu slávila úspech, všetci Arabi oslavovali Hizballáh a jeho vodcu šejka Nasralláha.

Po vypuknutí občianskej vojny v Sýrii začali dobrovoľníci Hizballáhu bojovať na strane Bašára Asada. Výcvik Hizballáhu viedli iránski inštruktori, v Sýrii dosiahli členovia ozbrojených jednotiek Hizballáhu niekoľko desiatok skvelých vojenských víťazstiev a dostali sa k množstvu moderných zbraní, ktoré odňali rozbitým sunnitským proamerickým skupinám.

Hizballáh vyšiel z občianskej vojny v Sýrii napriek stratám vojensky posilnený, snahy Iránu vyzbrojiť Sýrčanov a Hizballáh modernými raketami, ktoré by dokázali prekonať izraelský systém protivzdušnej obrany Iron Dome dosiaľ nie sú úspešné.

Izrael podnikol od roku 2016 niekoľko úspešných vojenských útokov na sýrske vojenské letiská v čase, kedy na týchto letiskách pristali iránske nákladné vojenské lietadlá s neznámym nákladom. V lietadlách sa mohli nachádzať iránske rakety a moderné zbrane, po ktorých túžia najmä členovia Hizballáhu. Izraelské rakety takisto zničili v rokoch 2018-2019 niekoľko neznámych pozemných  konvojov smerujúcich do Libanonu, v ktorých sa takisto mohli nachádzať rakety a moderné zbrane pre Hizballáh.

Izraelský Mossad vykonáva svoju prácu dobre, práve kvôli tomu mnohí analytici uvažujú aj nad tým, že výbuch v bejrútskom prístave nemusel byť nešťastnou náhodou. 2 700 ton materiálu z ktorého je možné vyrábať aj výbušniny mohlo pre Izrael predstavovať naozaj veľkú bezpečnostnú hrozbu.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024