Bohovia, slnovrat, rod a národ. Kam až zájde návrat slovanského pohanstva na Slovensku?
Branislav Michalka
27. augusta 2020
Spoločnosť
Novopohanstvo
Pohanská odpoveď na revolúciu
Revolučné snaženie súčasných ľavicových a liberálnych globalistov nemusí vyvolať len kontrarevolúciu v zmysle obrany kresťanskej kultúry, ale môže prebudiť k životu iné revolučné sily, neliberálne, ktoré sa v oprávnenom rozhorčení nad morálnou, kultúrnou a spoločenskou anarchiou ľavicových a liberálnych síl, začnú orientovať vo svojom identitárstve na etnicko-pohanské dejinné a náboženské vzory, ako autentické zdroje poriadku a kultúrnej stability.
Najlepším príkladom takejto novopohanskej revolúcie v nedávnej dobe je Nemecko pod vládou Adolfa Hitlera. V ňom sa pangermánsky duchovný svet utiekal k starým božstvám a mytológii, aj keď ich väčšina predstaviteľov režimu nebrala príliš vážne. Každopádne ich videla v panteistickom ponímaní aspoň ako symbolické vyjadrenie autentického germánskeho ducha.
To, že značná časť nemeckého obyvateľstva túto ideovú nadstavbu ignorovala, nemusí byť pre nás dokladom o imunite spoločnosti voči pohanstvu. Nesmieme zabúdať, že z dnešného pohľadu bola vtedajšia nemecká spoločnosť ovplyvňovaná tradičnými kresťanskými hodnotami omnoho viac než naša a preto si režim nedovolil vyvinúť v tomto smere taký protikresťanský tlak, aký by si možno želal.
Súčasné Slovensko však má ďaleko k duchovným pomerom, v akých žila katolícka Cirkev tridsiatych rokov 20. storočia. Situácia je preto o to nebezpečnejšia. Ak totiž naďalej bude pokračovať trend agresívneho šírenia liberalizmu a neomarxizmu, často bohužiaľ aj s pomocou niektorých cirkevných predstaviteľov, bez toho, aby sa mu postavili účinne na odpor kresťania, tak sa môže stať, že nastupujúce generácie nemajúce už zdedenú väzbu na kresťanstvo, sa svoj odpor rozhodnú postaviť na kmeňovej a pohanskej báze. Pocit spolupatričnosti so širokým slovanským celkom im nahradí kresťanskú univerzalitu. Upravená a zromantizovaná pohanská ezoterika zase náboženstvo.
Stratiac identitu kresťanskú, siahnu po identite, ktorá je menej abstraktná a viac hmatateľná, za ktorou netreba putovať ďaleko, ale sa dá získať jednoducho tým, že sa mladý človek na Slovensku ako Slovan stotožní s tým, k čomu patrí už svojim narodením – so Slovanstvom.
Rodnoverectvo ako autentickejší nacionalizmus
Kým v 19. a 20. storočí sa národný pohyb na Slovensku viazal ku kresťanstvu, dnes tomu tak nutne nemusí byť. Po niektorých skúsenostiach s preháňaním národného citu, zaujala katolícka Cirkev k národovectvu síce kladný, ale rezervovaný postoj. Ale mladí ľudia, citlivo vnímajúci globalizáciu sa dnes snažia utvrdiť si svoju národnú identitu, ktorej ohrozenie reálne vnímajú. Čím menej majú kresťanskej univerzálnej viery, tým viac potrebujú jej náhradu – kult etnickej identity.
Kresťanská viera objektívne funguje ako tlmič prehnaného nacionalizmu, čo nacionalisti vždy tak pociťovali, šomrali na to a pociťujú a šomrú aj dnes. S tým by sa však mnohí pravicoví nacionalisti zmierili, pokiaľ by im Cirkev poskytovala adekvátny a útočný anti-liberálny program. Keďže ten absentuje, hľadajú a nachádzajú ho inde – v príklone k pohanskej rodovej tradícii.
Na Slovensku sa pomaly ujíma medzi nacionalistami výraz „rodnoverectvo“ a začína sa úspešne družiť s národovectvom a identitárstvom, prípadne panslavizmom. A nielen to. Oproti starému kresťanskému národovectvu je vnímaný ako ten pravý, autentický nacionalizmus, bez importovaných kresťanských prímesí. Ako niečo lepšie, národnejšie, slovanskejšie.
Príslušníci identitárskych subkultúr počúvajú rockovú hudbu s výrazne pohanským podtextom, nakupujú v obchodoch s „praslovanskými“ výrobkami, rozširujú si duchovné obzory štúdiom slovanskej mytológie. K svojmu etnicky vyhranenému pohanstvu sa otvorene hlásia. Mená si dopĺňajú slovanskými pohanskými menami a odvolávajú sa pri tom na štúrovcov. Možno nie celkom neoprávnene. Aspoň čo sa averzie k latinskému Západu týka.
Rodnoverectvo je trochu zavádzajúci pojem. Dáva prednosť pojmu „rod“ pred trochu stále s rozpakmi vnímanými „bohmi“ alebo „pohanstvom“. Že to však pohanstvo je, o tom svedčí aj jeden prekladateľský exkurz do poľštiny. V roku 2014 poskytol Jakub Hromoslav Škrabák, jeden z hlavných predstaviteľov novej nacionalistickej subkultúry rozhovor poľskému portálu konserwatizm.pl, ktorý sa profiluje skôr katolícky.[1] Na otázku: „Je katolícke náboženstvo dôležité pre vašu organizáciu?“, odpovedal: „ Pre našich členov, ktorí sú katolíci určite áno. Naša organizácia ale nefunguje na náboženskom základe. V našej organizácii sú katolíci, evanjelici, pravoslávni i rodnoverci. Napriek tomu, že sme v otázkach viery rozdielni, nerozdeľuje nás to, ani nás to nikdy nerozdeľovalo. V našej organizácii je dôležité kamarátstvo, naša spoločná krv, konfesia nehrá rolu.“
Samozrejme, pre kresťana je zvláštne už to, že pre niekoho najdôležitejšia vec na svete – náboženská viera „nehrá rolu“. Nie je to však nič také, čo by od tohto druhu nacionalizmu nečakal. Zaujímavé je to, že v poľskom origináli pojem „rodnoverci“ preložili ako – poganie, čiže pohania. Poliaci necítili potrebu nenazvať veci pravým menom.
Rodnoverci sú teda pohania a na svojich stránkach to nijako neskrývajú.[2] V kombinácii s nacionalistickou subkultúrou toto novopohanstvo môže priniesť výbušný materiál nielen ideový ale aj spoločenský. Odmietnutie kresťanskej morálky v prospech kmeňovej identity a spolupatričnosti je cestou do pekla už tu na Zemi. Dobro sa v takomto kmeňovom koncepte stotožňuje s príslušnosťou k určitému etniku a polyteizmus, či už hraný a účelový alebo úprimný, vedie k tomu, že kmeň si pestuje kult „svojho“ boha. Takého, ktorý chráni práve ich, pretože k nim patrí a druhým kmeňom škodí, pretože oni majú iných bohov. Čoraz častejší výskyt mladých ľudí so symbolmi ako je napr. „točenica – kolovrat“ – pohanský symbol večného návratu a kolobehu času, nasvedčuje tomu, že táto nová pohansko – nacionalistická subkultúra sa na Slovensku rozrastá.
Ezoterika a folklór s duchovnou nadstavbou
Bolo by však omylom spájať novopohanstvo len s mladými nacionalistickými identitármi. Ich politický radikalizmus nemusí vyhovovať rôznym iným skupinám, ktoré tiež inklinujú k slovanskému novopohanstvu.
Veľkou skupinou, možno väčšou ako nacionalistickí rodnoverci sú ľudia, ktorí hľadajú „duchovno“. Všetci z nich neuctievajú slovanské božstvá doslova (aj keď mnohí áno), ale podobne ako novoplatonici v nich vidia zástupné symboly odvekých síl vo vesmíre. Títo ľudia hľadajú v novopohanstve čistý neskazený prírodný život starých Slovanov, o ktorých veria, že boli holubičej povahy. Na rozdiel napríklad od Germánov. Zbierajú bylinky, pestujú slovanské ľudové liečiteľstvo, hľadajú rôzne staroslovanské kultové centrá, ktoré na seba „viažu energiu“ a podobne.
Že ich nebude úplne zanedbateľné množstvo, o tom svedčia aj prosperujúce predajne so „staroslovanskými“ produktami.[3] Ponúkajú staroslovanské košele, opasky, ozdoby s pohanskou symbolikou. Tu je ich vyznanie slovanskej viery, ktoré nachádzame na stránkach Dažbogovych vnukov:
„Veríme v slovanských bohov. Veríme v múdrosť, dobro a krásu ukrytú v ich tvárach. Slovanský bohovia sú zdrojom života, moci a šťastia. Viera v nich je pokračovaním nášho dedičstva.
Slovanský bohovia, ctený po celé tisícročia, sú pre nás najkrajším a
srdcu najbližším zobrazením božskej moci. Bohovia tvoria usporiadaný,
mnohotvárny, vzájomne sa doplňujúci súladný celok. Je to poriadok utvorený z
chaosu.
Veríme, že bohovia dávajú zmysel nášmu bytiu, veríme, že ochránia od zabudnutia
činy našich predkov, nás, našich detí a vnukov. To, čo je najhodnotnejšie, bude
ďalej predávané v kruhu obnovujúceho sa života. …
Naše obrady sú spojené s rytmom prírody, nachádzame múdrosť v pravidlách prírody a v božských zákonoch v nej obsiahnutých. Obrady sú pestovaním zväzku medzi spoločenstvom etnickým a duchovným. Spoločné modlitby a večere. Pocta skladaná predkom. Obete konané bohom. Vraciame význam starobylým rodným sviatkom.“
U tejto skupiny sa stretávame s prepracovanejšou filozofiou ako u nacionalistov, ktorá je silne protikresťansky zameraná. Kresťanstvo je vnímané ako cudzí import do autenticky slovanského prostredia, ako nástroj latinsko-germánskej dobyvačnosti. Dobrí starí Slovania, žijúci späto s prírodou, vílami, studničkami a dobrými božstvami, boli kresťanmi násilne odtrhnutí od viery svojich slovanských predkov.
Hlavným slovenským predstaviteľom tohto typu slovanského novopohanstva je Miro Žiarislav Švický. Stal sa známi publikáciami Návrat Slovenov a Čaro 4 živlov. Sám sa považuje za „vedomca“ a pri Kokave nad Rimavicou si vybudoval vedomecké stredisko. Každoročne organizuje slávnosť Slnovratu, hrá „drievnu“ slovanskú hudbu a vydáva ju na celkom úspešných CD nosičoch, vydáva časopis Rodná cesta a založil občianske združenie Rodný Kruh. Na adresu kresťanstva nepriamo povedal:
„Pôvodné prírodné duchovno bolo na Slovensku zakazované viac ako tisíc rokov. Sme tu, aby sme si uplatnili svoje sväté právo slobody, sebaurčenia a duchovnej a spoločenskej samosprávy. Nemienime už podporovať to, čo nás utláčalo, alebo utláča. Nech sila ide z koreňov do kvetov, nech cesta rastie v slobode a zodpovednosti. Sme tu, aby sme žili v súlade s prírodou a ďalšími bytosťami. Preto sme spustili hnutie duchovnej obrody.“
Ako sám uviedol, považuje slovanské novopohanské vedomectvo za možnú náhradu kresťanstva ako štátotvornej tradície. Ide tu teda o uvedomelý a ambiciózny projekt, ktorý sa netají svojou averziou ku kresťanstvu a katolíckej Cirkvi.
Tradícia protikatolíckeho panslavizmu na Slovensku
Táto protikatolícka panslovanská averzia má na Slovensku korene v 18. storočí a súvisí s národným pohybom u evanjelikov. Tí sa rozhodli využiť a často skôr zneužiť tradíciu Veľkej Moravy a sv. Cyrila a Metoda na vytvorenie fiktívnej polarity medzi latinským katolicizmom, slúžiacim zlej Franskej ríši a dobrou slovansko-byzantskou tradíciou, ktorá zástupne odkazovala k tradícii národno-evanjelickej, protirímskej a protipápežskej.
To, čo z tejto tradície prevzali novopohania je vnímanie katolíckej Cirkvi ako niečoho cudzorodého, niečoho čo je umelo implantované do autentického slovanského telesa. Ešte východné pravoslávie, s jeho národnou autokefáliou sú ochotní ako tak akceptovať, ale katolicizmus rozhodne nie. Katolicizmus podľa nich zabíja etnickú a národnú identitu, ujarmuje prírodného neskazeného ducha a svojim monoteizmom predstavuje utláčajúcu totalitu.
Tento trend protilatinskej averzie, sa v 19. storočí udomácnil dokonca aj u niektorých členov slovenského katolíckeho kléru, čo u nich nakoniec vyústilo do priam schizofrenických postojov, v rámci ktorých na jednej strane boli kňazmi latinskej katolíckej Cirkvi (napr. Jonáš Záborský) a na strane druhej ju v spisoch ohovárali ako ničiteľku slovanskej cirkvi a liturgie. Základné motívy ich rétoriky, obohatené o moderný ezoterizmus, synkretizmus a novopohanstvo prevzali aj dnešní slovenskí ctitelia Perúna a Živeny. Jej svet tvorí protiklad medzi zlým kresťanstvom a dobrým pohanským slovanstvom.
Tajomná história Slovanov – brána k novopohanstvu
Nemalou mierou k rozšíreniu slovanského novopohanstva na Slovensku prispela aj tradícia amatérskych archeológov a predovšetkým historikov. Sú špeciálnou sortou ctiteľov staroslavianstva vo východnej Európe, ale aj na Slovensku. Ich tradícia siaha tiež do 19. storočia. Stačí spomenúť Velestúr pri Kremnici alebo Italskú cestu Jána Kollára. Títo historici vnímali dejiny Slovanov ako súvislú krivdu a predovšetkým ako utajený poklad, ktorý pred Slovanmi ukryli latinsko-germánske národy. Tieto národy skrývajú pred Slovanmi ich bohatú históriu, falšujú názvy svojich miest, aby utajili ich slovanský pôvod (viď Kollárove dešifrovanie talianskych miest ako pôvodne slovanských) spochybňujú rôzne nálezy slovanských pamiatok a pod. Nepochybne, v rámci nacionalistických bojov sa takéto praktiky vyskytujú, ale nedajú sa generalizovať.
Dnes svoje objavy, často doplnené o duchovné výlevy, publikujú títo historici (často pod romantickými pseudonymami) vo výpravných publikáciách, bohato ilustrované a viazané v ozdobnej väzbe. Títo vedci odhaľujú tajomné súvislosti a deje z obdobia pred potopou alebo dobou ľadovou. Slovania podľa nich boli vynálezcovia germánskeho runového písma, stavali kolosálne pyramídy na severe Ruska, jazdili na mamutoch, stavali obrovské mestá a pod. Tieto informácie sa k týmto vedcom dostávajú často mystickým spôsobom, pomocou nejakého duchovného média, ktoré odhalí tajomný svet Praslovanov.
Tento typ publikácií šíria takmer všetky štandardné slovenské kníhkupectvá a pri súčasnom hlade po rôznych ezotrických a okultných senzáciách určite nemajú o čitateľov núdzu. Akceptovanie týchto fiktívnych dejín umožňuje Slovákom (Slovanom) podobne ako Nemcom (Germánom) v 30. rokoch 20. storočia, kompenzovať si frustráciu z menej sofistikovanej materiálnej a písomnej kultúry v porovnaní s grécko-rímskym civilizačným okruhom. Patriť k Slovanom je po prečítaní takejto knihy niečím, čo umocňuje hrdosť. A od predstavy, že kýžená veľkosť Slovanov, sa skrýva v minulosti, k predstave, že Slovanstvo dosiahlo túto veľkosť práve vtedy keď vyznávalo svoje autentické náboženstvo, je len krok. Podobne veľký, ako krok k predstave, že obnovenie tejto veľkosti súvisí s obnovením pohanstva. Nejedná sa o nič nové. S podobnou myšlienkovou úvahu polemizuje už sv. Augustín v Božom štáte.
Na Slovensku k takýmto historikom patrí napríklad Mária Rosa Majerová, ktorá tvrdí, že príchod sv. Cyrila a Metoda znamenal pre Slovanov katastrofu a “likvidáciu”. Podľa nej už vtedy vedeli všetci naši predkovia čítať aj písať. Nové písmo a kresťanstvo nepotrebovali. Podobne sa vyjadruje aj už zmienený Žiaroslav. Podľa neho prišli vierozvestcovia nato, aby ničili a zakazovali vysoko rozvinutú kultúru Slovanov.
Zmierenie sa s tým, že nie každý národ musí byť a je schopný takého výkonu ako napr. Rimania alebo Egypťania, je ľuďom fixovaným na národnú veľkosť cudzie. Keďže sa im stal národ a etnikum božstvom, nutne potrebujú, aby toto božstvo zaujímalo v panteóne iných podobných svetových božstiev adekvátnu úroveň. Ak to pôjde s novopohanstvom, tak aj s ním.
Pohanstvo ako alternatíva?
Hovoriť kresťanom o nebezpečenstve pohanstva by malo byť zbytočné. Ak by skutočne nahradilo slovanské novopohanstvo naše kresťanské náboženstvo, veľmi rýchlo by sme sa presvedčili, že údajná holubičia povaha Slovanov je len mýtus.
Slovania sú ľudia ako všetci ostatní. Zaťažení dedičným hriechom a so sklonom k zlému. Ak sa pre Slovákov stane rod božstvom, tak budú konať podobné skutky ako všetci pohania. A práve pre tieto skutky, ktoré obsahovali aj prinášanie ľudských obetí a iné beštiality, sa kresťanstvo nakoniec presadilo aj medzi Slovanmi. Kresťanstvo prinieslo národom unaveným z pohanstva lepšiu alternatívu. Romantická manipulácia na tom nič nemôže zmeniť. Návrat pohanstva by znamenal v konečnom dôsledku vždy návrat beštiality.
[1] https://pospolitost.wordpress.com/2014/01/17/ rozhovor-vodcu-sp-pre-polskych-nacionalitov/
[2] https://dazbogovivnuci.estranky.sk/ ; http://rarach-turiec.blogspot.com/
[3] https://www.perunshop.sk/
