Blahoslavený Josif Papamihali – albánsky gréckokatolík zavraždený komunistami

Lucia Laudoniu
17. augusta 2022   Cirkev História

Svätosť je chlieb, ktorý drieme v kameni. Boli sme stvorení ako chleby, tak prečo umierame ako kamene? Tá (ne)želaná premena kameňa na chlieb a chleba na kameň, to je život.

Často si myslíme, že svätci sú snežienky medzi skalami. Je to trochu inak. Svätí sú práve tie skaly, ktoré strážia korene snežienok.

Mučeníci chránia korene Cirkvi zvnútra a spôsobujú, že zostávajú zdravé aj vtedy, keď je vonkajšia časť rastliny napadnutá škodcami. Spiritualita mučeníctva nie je zabudnutá tisícročná kapitola z kompendia cirkevných dejín. 20. storočie dalo Kristovi viac mučeníkov, než pohanská neskorá antika a v 21. storočí, saeculo nostro, polieva hortus martyrum stále viac krvi.

Prenasledovanie sub stella rubra, ktoré dusilo albánske katolícke aj pravoslávne duchovenstvo, stále nie je dostatočne zdokumentované. Komunistický kosák zožal živú duchovnú pšenicu v podobe asi stotridsiatich katolíckych kňazov, ktorí boli odsúdení, väznení, mučení a zavraždení sine ullo crimine. Prihliadnuc na fakt, že v Albánsku dominuje islam, to nie je málo. Koľko klasov padlo v tejto žatve? Dvadsaťštyri kňazov prišlo o život vo väzniciach a v internačných táboroch, tridsaťosem zomrelo krátko po prepustení ex carcere. Náboj z pištole si našiel tridsaťjeden služobníkov oltára, ôsmi odovzdali dušu Bohu počas mučenia. Štyria boli otrávení alebo udusení. Zrátané a podčiarknuté, albánski svedkovia Evanjelia v kazulách a felónoch boli spoločne odsúdení na vyše osemsto osemdesiat rokov väzenia a nútených prác!

Kopali kňazom hroby, presvedčení, že spolu s nimi pochovajú aj vieru, no zabudli, že Kristov hrob bol prvou kolískou viery. Cunae fidei. Aj veľkonočné vajíčko je mystickým symbolom hrobu. Gréci a ich balkánski susedia sa na Paschu zdravia ťuknutím dvoch kraslíc o seba a tento jemný zvuk píli pekelné okovy.

S gréckokatolíckym kňazom Josifom Papamihalim sa albánska štátna moc vysporiadala mimoriadne kruto. 26. októbra 1948 ho zaživa zahrabali v močiari. Ošľahaný blatom lži našiel svoje Χριστός ἀνέστη v skutočnom bahne.

Rodina Papamihali odvodzuje svoj hypotetický pôvod od akéhosi kňaza menom Michal, po grécky πάπας Μιχαήλ. V Elbasane a okolí sa podobné priezviská (Papatruka, Papajani, Papanikola) vyskytujú dodnes. Pravdepodobne sú to potomkovia nemoslimských Albáncov byzantského obradu alebo asimilovaní grécki kolonisti. Východných katolíkov je medzi nimi ako šafranu.

Vzlykajúce largo jesenného vetra pripomína vznešene pomalý (Gréci by povedali klerikálny, „papadický“) rytmus byzantských spevov. Josif Papamihali bol jesenné dieťa, narodil sa 23. septembra 1912. V chlapcovi nebolo ani štipky hedonizmu. Dával prednosť tichu a samote pred bakchickým hlukom balkánskych rodinných osláv. Duchovné dispozície a bystrosť predčasne vyspelého mladíka neunikli gréckokatolíckemu misionárovi archimandritovi Pjetrovi Skarpelimu, ktorý si Josifa zobral pod ochranné krídla. Poslal ho študovať do Ríma.

Prvé kroky mladého Albánca v Taliansku viedli do gréckeho mariánskeho opátstva Grottaferrata. Tu, v starobylom monastieri svätého Nila, ktorý de facto nikdy neprerušil jednotu cum Ecclesia Latina, sa začala jeho formácia. Po ukončení strednej školy Papamihali pokračoval v štúdiu teológie a filozofie na gréckom pápežskom kolégiu svätého Atanáza, kde bol aj chirotonizovaný na kňaza. Stalo sa tak 1. decembra 1935. Orol mohol vyletieť z hniezda.

S epitrachilom posväteným rímskymi slzami sa albánsky Byzantínec vrátil do vlasti. Písal sa rok 1936. Prešlo osem rokov a otec Josif dostal požehnanie viesť albánsku gréckokatolícku misiu, ale nad jeho pastvou sa pomaly zmrákalo.

Komunistické úrady poľovali na tohto duchovného Achilla tak dlho, až sa im podarilo nájsť jeho (ne)zraniteľnú pätu. Papamihaliho štúdium v Mussoliniho Taliansku poslúžilo režimu ako zámienka na obvinenie z fašistických tendencií. Šíp žaloby vystrelil do talianskeho terča. Kňaza obvinili z kolaborácie s talianskymi okupantmi, ktorí si brúsili zuby na Albánsko. Koncom októbra bol na Josifa Papamihaliho vydaný zatykač a v Korçë po prvý raz okúsil železné objatie pút.

Svorka politických psov štekala na nevinného duchovného ešte pred jeho októbrovým zatknutím. Vo väzení zostal do 16. mája 1947. Potom sa začal monsterproces, ktorý trval šesť mesiacov. Pazúry ľudských vlkov ťukali do písacích strojov monotónnu etudu zla.

Aktá procesu s Josifom Papamihalim ukazujú, že augustínovskú hranicu medzi civitas Dei a civitas terrena obkolesuje elektrický plot reálpolitiky. Latinské slovo intervallum však predstavuje nerovný terén medzi (inter) dvoma násypmi, valmi (vallum), nie lineárnu matematickú úsečku. Medzi brehmi pravdy a lži tečie rieka života, ktorá je búrlivejšia, než krv.

Medzi 1. augustom a 3. októbrom 1947 sa konali tri súdne pojednávania, z ktorých by sa mohol učiť aj Riman Paschasius – onen pohanský konzul, ktorý vypočúval a odsúdil svätú Luciu. Aj na pátra Josifa čakala condemnatio. Súčasťou judikátu boli nútené práce a päť rokov odňatia slobody. Albánsky článok o novodobom mučeníkovi z pera Gazmiry Sokoli k tomu dodáva: „Nebol odsúdený na okamžitú smrť, napríklad zastrelením. Pomalé zomieranie netrvalo päť minút, ale päť rokov… Každý deň umieral kúsok po kúsku v boji so smädom, plošticami, väzenskou stravou, špinou, únavou, nedostatkom jedla a spánku…“

Otec Josif bol obvinený z vlastizrady. V tomto smere sa jeho proces nelíšil od obdobných politických machinácií a barbarizmov v ďalších krajinách v tieni železnej opony. Najvážnejšou akuzáciou proti gréckokatolíckemu klerikovi bola údajná sabotáž decembrových volieb, ktoré v Albánsku odštartovali prvé dejstvo komunistického prevratu. Totalitné voľby bývajú politickým výťahom zaveseným na hrdzavých lanách…

Z výpovedí otca Papamihaliho vyplýva, že sa nikdy neangažoval v politike. Mníškam, ktoré založili v Korçë materskú školu a viedli kurzy vyšívania pre dievčatá a mladé mamičky, kládol na srdce, aby sa vyhýbali dlhým a neplodným debatám o politických režimoch. Modlitba za politikov je v duchu spirituality otca Josifa užitočnejšia, než (akokoľvek pravdivé) analýzy ich (zlo)činov. Človek má dar rozumu a Duch Svätý dokáže posilňovať a správne formovať našu schopnosť vyhodnocovania rôznych situácií vrátane analýzy spoločenského diania. Nad týmto všetkým sa má rozprestierať ochranná lacerna, teda plášť modlitby.

Kontakty s „reakčnými živlami“ a odpor voči „ľudovej moci“ boli ďalšími čiernymi bodmi v pátrovej žiackej knižke vzorného občana. Obžalovaný sa bránil výrokom „mojím poslaním v Albánsku je viesť ľud ku kresťanskej viere“, čím jasne deklaroval svoje priority. Osem z trinástich vyšetrovacích sedení (výsluchov) sa zameriavalo na domnelú podvratnú činnosť byzantského katolíka. Únia s Rímom zatiaľ nebola impedimentum, čiže kardinálna prekážka a tŕň v oku štátneho aparátu. Gréckokatolícka rozbuška mala v boji moderného krypto-pohanstva s Kristom vybuchnúť až neskôr. Súd však nenechal na kňazovi nitku suchú.

Beatus Josif dôstojne obhajoval svoju nevinu. V súdnom spise sa zachovalo jeho jednoduché a krásne vyznanie: „Vatikán vždy miloval mier.“ Pamätajme, že tieto slová zazneli na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo pred širokým publikom. Vyhlásiť čosi také pred zrakom ideologicky profilovaných historikov, agnostikov a militantných ateistov presvedčených, že papa Romanus bol Mussoliniho bábkou (v horšom prípade stredovekým prežitkom), si vyžadovalo veľkú dávku odvahy.

Na margo domnelej „fašizácie“ a „italianizácie“ svojej vlasti budúci martýr uviedol: „S katolíckymi Albáncami som sa vysporiadal tak, že som slúžil omšu po albánsky.“ Táto informácia je pozoruhodná hneď z dvoch hľadísk. Prvým je skutočnosť, že Josif Papamihali bol hrdý gréckokatolík. Nosieval východnú kamilavku v dobe, v ktorej si niektorí pravoslávni biskupi (v zmysle nezjednotení s pápežom) ochotne nasadzovali na hlavu západnú piusku.

Rodák z Elbasany horlil za liturgickú čistotu východného obradu. Perfektne ovládal gréčtinu a latinčinu a nebolo mu cudzie hesychastické hnutie či byzantská filozofia naštepená na taliansky renesančný peň. Kňaz zamilovaný do byzantského étosu sa v kritickej situácii rozhodol pomôcť svojim západným bratom a sestrám a celebroval pre nich v ľudovom jazyku, aby utíšil vášne, hoci pred II. vatikánskym koncilom riskoval porušenie vtedy platných kánonov. Nedostatok relevantných prameňov k „birituálnemu obdobiu“ otca Josifa je dôvodom, prečo nám na čelo sadajú muchy otázok a nie odpovedí.

Komunistické kladivo zatĺklo svoj klinec nenávisti aj do pracovného stola Josifovho brata Kostaqua. Živil sa ako účtovník v hlavnom meste. Štát na neho našil obvinenia z ekonomickej kriminality a v roku 1952 ho po zinscenovanom procese chladnokrvne zastrelili. Po Kostaquovi zostala mladá vdova a maloletý syn.

Hlaveň pušky vzala život aj albánskemu rímskokatolíckemu biskupovi a vzdelancovi Franovi Gjinimu. Krátko pred jeho popravou sa z úst biskupa ozval výstrel oveľa silnejšieho kalibru. Zakričal: „Nech kraľuje Kristus a nech žije Albánsko – aj bez nás!“

Christus regnat je struna, na ktorú nevedomky hrajú ruky tyranov. Oni sú osudovým Beethovenovým akordom a tmou, ktorá dáva vyniknúť Kristovmu svetlu. Svedectvo gréckokatolíckeho jereja a ďalších tridsiatich siedmich albánskych mučeníkov nezostalo bez povšimnutia Svätej stolice. Papamihali a jeho súverci boli beatifikovaní Svätým Otcom Františkom 5. novembra 2016.

PDF (formát pre tlač)