Blahoslavený cisár Karol a katolícky duch: Zdroj nádeje v tragických časoch

vojvoda Paul von Oldenburg
3. septembra 2022   História Spoločnosť

Mladý cisár Karol musel žiť v rovnako tragických časoch, ako sú aj časy, ktoré sú pred nami. Na našom prahu zúri vojna, ktorá môže vyústiť do svetového konfliktu.

Tým sa však analógia nekončí. Obom vojnám predchádzali dlhé desaťročia eufórie a optimizmu: hromadenie bohatstva, vír večierkov a cestovania, nezáujem o najbližšiu budúcnosť. Jediný rozdiel: veľkoleposť, elegancia a pôvab Belle Époque sú dnes preč. V porovnaní s majestátnym protokolom vtedajších európskych dvorov vyzerajú dnešné republikánske oslavy ako pohreb…

Aj z hľadiska náboženského života existuje istá podobnosť medzi začiatkom 20. storočia a dneškom. Už vtedy bola modernistická heréza – dnes dominujúca v seminároch, na teologických fakultách, v katolíckych novinách a v radoch kléru – predmetom veľkých sporov. Už vtedy táto heréza prenikala do mnohých katolíckych kruhov a zamorila ich duchom sveta.

V náboženskej oblasti je veľký rozdiel medzi časmi cisára Karola a našimi časmi v tom, že na Petrovom stolci sedel svätý Pius X., ktorý s mimoriadnou energiou bojoval proti modernizmu (…).

Tieto analógie nám umožňujú pochopiť „znamenia čias“, tzn. prozreteľnostný zmysel udalostí, a pripomenúť zvyk Božej Prozreteľnosti vzbudzovať symbolické povolania, tzn. odrážať tie cnosti, ktoré sú protikladom necností určitej doby.

Prozreteľnostný charakter vzostupu Karola von Habsburga je nepopierateľný. A nemám na mysli len tajomné proroctvo svätého Pia X. mladému páru arcivojvodov, ktorí mali nastúpiť na rakúsko-uhorský trón. Bez súhry okolností, z ktorých niektoré boli rovnako nečakané ako dramatické, by sa arcivojvoda Karol nikdy nestal dedičom svojho prastrýka Františka Jozefa I.

Krátky, avšak bohatý životopis Karola I. Rakúskeho, IV. uhorského, III. českého, IV. chorvátsko-slavónskeho, kráľa Dalmácie, Haličsko-vladimírskej korunnej zeme je pozoruhodný, pretože nám ukazuje výzvu Božej milosti k praktizovaniu cnosti v protiklade k nerestiam a omylom súčasníkov.

Zatiaľ čo jeho otec – ako mnohí na viedenskom dvore – viedol škandalózny život, Karol ťažil z blízkosti dvoch cnostných žien s veľkým katolíckym duchom: svojej matky, saskej princeznej Márie Jozefy Saskej a jej matky, portugalskej infantky Márie Anny, ktoré mu odovzdali vážnosť a nábožnosť typickú pre túto krajinu, kde „čierna je farba“, nábožnosť, ktorú možno zahliadnuť v hlbokých, tmavých očiach Hyacinty a Františka, dvoch pastierskych detí z Fatimy.

Karol si bol veľmi blízky aj s princeznou Máriou Teréziou z Bragançy, treťou manželkou svojho starého otca, ktorá bola len o desať rokov staršia ako jeho matka. Bola dcérou Miguela I., legitímneho následníka portugalského trónu, veriaceho katolíka a tradicionalistu, ktorý sa v exile oženil s Adelaidou zu Löwenstein-Wertheim-Rosenberg z katolíckej vetvy rodu Löwensteinovcov a ktorý po narodení syna a šiestich dcér dožil svoj život v kláštornej komunite v Solesmes. Jeho bratom bol slávny knieža zu Löwenstein, ktorý sa po mnohých deťoch a ovdovení stal dominikánom.

Vďaka týmto vzorom si môžeme dobre predstaviť hĺbku katolíckej viery a príklad zbožnosti, ktorý princezná Mária Terézia z Bragançy vštepila malému Karolovi. Blízkosť medzi nimi bola taká silná, že princezná neváhala nasledovať cisára do exilu na Madeire a starať sa oňho počas jeho poslednej choroby, keďže mala diplom zdravotnej sestry.

Keď Karol v roku 1898 pristúpil vo Viedni k prvému svätému prijímaniu, bol tak dobre pripravený, že jeden z posluhujúcich poznamenal: „Keby som sa nevedel modliť, naučil by som sa to od tohto mladíka.“ Neskôr, po zásnubnej omši, Karol povedal svojej budúcej manželke Zite Bourbonsko-Parmskej: „Teraz si musíme navzájom pomôcť dobyť raj!“ Zasvätil svoju rodinu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Ako cisár sa denne zúčastňoval na svätej omši a prijímal Eucharistiu. Denne sa modlil ruženec a navštevoval svätyne zasvätené Panne Márii. Na začiatku vojny v roku 1914 si dal na šabľu vyryť heslo Sub tuum praesidium confugimus, Sancta Dei genitrix (Pod Tvoju ochranu sa utiekame svätá Božia Rodička).

Táto hlboká zbožnosť, ako aj jeho vážna a zdržanlivá, ale zároveň otvorená a dobročinná povaha boli protipólom pozitivistickej, nenáboženskej, frivolnej a sukničkárskej atmosféry vtedajšieho Paríža či Viedne, často slobodomurárskej a antiklerikálnej. Atmosféra, ktorá je v súčasnosti rozšírená v aristokratických kruhoch v celej Európe.

Hoci Karol získal vzdelanie na škótskom benediktínskom lýceu, prevládal iberský vplyv jeho matky a pratety. Princíp agere contra, ktorý učil svätý Ignác z Loyoly, praktizoval vznešeným spôsobom nielen v jeho individuálnom aspekte, tzn. postaviť sa prvým impulzom, ale aj v jeho kolektívnom aspekte, tzn. postaviť sa proti „spoločenskej“ či „politickej korektnosti“.

Príkladom tohto agere contra je skutočnosť, že za púhych desať rokov manželstva dal svojej manželke osem detí čeliac spoločenskému tlaku na kontrolu pôrodnosti, ktorý sa už vtedy začal v bohatých vrstvách šíriť ako požiar a ktorý podnietil pápeža Pia XI., aby v roku 1930 vydal encykliku Casti connubi, v ktorej manželom pripomenul ich povinnosť. Karol mal také pochopenie pre mnohopočetné rodiny, že počas vojny nariadil, aby vojaci, v ktorých rodinách už boli dvaja mŕtvi, a otcovia rodín s viac ako šiestimi deťmi nedostávali nebezpečné úlohy.

Ďalšou oblasťou, v ktorej možno jasne pozorovať zámer Prozreteľnosti čeliť prostredníctvom Karola revolučným predsudkom tej doby, bola prísnosť, s akou si plnil svoje dynastické povinnosti.

Revolučná mytológia vytvorila karikatúru šľachty a kráľovskej rodiny, ktorá slúžila ako psychologické zdôvodnenie zvrhnutia monarchií. Podľa tejto karikatúry boli šľachtici, a ešte viac králi, krásnou ozdobou spoločnosti, ale príliš nákladnou pre ľud, ktorý ich musel podporovať z daní, na rozdiel od priemyselnej a obchodnej buržoázie, ktorá vytvárala bohatstvo svojimi podnikmi a prispievala do štátnej pokladnice. Podľa tejto karikatúry boli obyčajní ľudia vážni, pracovití a pokorní, zatiaľ čo šľachtici boli arogantní a vysmievali sa životu, strácali čas intrigami, boli vážni v ľahkomyseľných veciach a ľahkomyseľní vo vážnych.

Táto karikatúra bola chybná, aspoň čo sa týka nemeckého a rakúsko-uhorského sveta, kde šľachta tvorila chrbticu armády a verejnej správy a ktorej krajiny boli obhospodarované najmodernejšou technikou. Revolučná propaganda však dosiahla toto víťazstvo v ľudovej predstavivosti.

Po zániku dvoch veľkých germánskych monarchií priviedla Prozreteľnosť na najslávnejší trón sveta mladého muža, ktorý túto karikatúru radikálne odmietol a s vysokým zmyslom pre povinnosť prevzal na seba ťažkú zodpovednosť. Keď si v decembri 1916 v Budapešti nasadil svätoštefanskú korunu, povedal: „Byť kráľom neznamená uspokojovať ambície, ale obetovať sa pre dobro všetkých ľudí.“

V súlade s týmto výrokom sa usadil na hrade Laxenburg, obmedzil svoj životný štýl a vybavil sa modernými prostriedkami riadenia. Vo veľkej miere využíval telefón a telegraf a znásobil počet ciest vlakom, aby nadviazal spojenie s armádou a obyvateľstvom. Za 24 mesiacov absolvoval najmenej osemdesiatdva ciest a precestoval 80 000 kilometrov. Z cisárskeho vlaku urobil mobilný trón monarchie.

Najdôležitejším rozmerom, ktorý svedčí o pôsobení Prozreteľnosti v jeho osobe, však bol spôsob, akým sa cisár Karol postavil proti slobodomurárskemu antiklerikalizmu a sekularizmu, čo bol vtedy najdynamickejší aspekt revolučného procesu. Desať rokov po tom, čo Francúzska republika zbavila Cirkev všetkých jej privilégií a položila doktrinálne a právne základy pokryteckého sekularizmu, ktorý dnes vládne takmer vo všetkých členských štátoch Európskej únie, sa cisár Karol rozhodol prísť o trón skôr, než sa majetky cisárstva premenia na zdanlivo sekulárne územia, ktoré sú v skutočnosti ateistické.

Ako je známe, európske slobodomurárske lóže už od 18. storočia snívali o nadnárodnej a naddenominačnej spoločnosti v rámci federácie Spojených štátov európskych. Hlavnou prekážkou tohto projektu boli pápežské štáty a dualistická monarchia, formované rakúskou pietou cisárskej rodiny a krásnymi prejavmi jednoty medzi Cirkvou a štátom, ako bola účasť cisára, celého dvora a verejných inštitúcií na procesii Božieho Tela ulicami Viedne.

Porušením Porta Pia bol zlikvidovaný pápežský štát, teraz bola na rade Rakúsko-uhorská monarchia. Maďarský židovský historik François Fejtö vo svojej knihe Requiem za mŕtvu ríšu pripúšťa, že súčasťou slobodomurárskeho projektu Spojených štátov európskych bolo aj zničenie katolíckej monarchie Rakúsko-Uhorska. Podľa neho slobodomurárstvo zohralo významnú úlohu pri likvidácii ríše.

Nie je náhoda, že práve vo Viedni, po páde Nemeckej ríše, bol gróf Richard Nikolaus Coudenhove-Kalergi zasvätený do slobodomurárstva a založil tzv. Paneurópske hnutie. V jednom zo svojich spisov dokonca prirovnáva „ducha Európy“ k duchu Lucifera: „V židovskej mytológii európsky duch zodpovedá Luciferovi – v gréčtine Prometeovi: nositeľovi svetla, ktorý prináša božskú iskru na zem, (…) otcovi techniky, osvietenia a pokroku.“

Pre medzinárodné slobodomurárstvo by bolo výhodnejšie, keby namiesto zničenia Rakúska dalo prestíž dualistickej monarchie do služieb svojich ideálov, podobne ako dal Stalin Ruskú pravoslávnu cirkev do služieb Sovietskeho zväzu, čo prinieslo podstatne lepšie výsledky ako Leninovo náboženské prenasledovanie.

Práve toto podriadenie rakúskeho trónu plánom slobodomurárov cisár Karol odmietol. To ho stálo trón a nakoniec viedlo k jeho smrti na stratenom ostrove v Atlantiku. Táto historická pravda je zdokumentovaná v dvoch zväzkoch Kongregácie pre kauzy svätých – Positio super virtutibus –, ktoré slúžili ako základ pre jeho blahorečenie.

Vo svojej prísažnej výpovedi počas súdneho procesu cisárovná Zita uviedla, že činnosť slobodomurárov proti cisárovi Karolovi sa vyvíjala v troch po sebe nasledujúcich fázach:
– opozícia voči pokusom o mier a revolúcii v novembri 1918;
– v roku 1919 tri ponuky na osobné dobytie zosadeného cisára;
– posledný pokus v roku 1922, keď už bol v exile.

Podľa cisárovnej Zity „konečné rozhodnutie slobodomurárstva o likvidácii Rakúsko-uhorskej monarchie bolo prijaté počas eucharistického kongresu vo Viedni v roku 1912“. Vtedajší arcivojvoda Karol sa o tom dozvedel o niekoľko dní neskôr. Rezolúcia Veľkej lóže Francúzska z 28. mája 1915, pripojená k Positio, informovala britskú a francúzsku vládu, že slobodomurárstvo chce zničiť Habsburský dom podobne, ako sa to stalo Bourbonom vo Francúzsku.

Positio super virtutibus obsahuje aj vyjadrenia arcivojvodkyne Izabely Šarloty, dcéry Karola a Zity, a cisárovninho brata, princa Xaviera Bourbonsko-Parmského. Obaja potvrdzujú, že cisár bol niekoľkokrát oslovený agentmi slobodomurárstva vo Švajčiarsku a na Madeire. Títo agenti mu sľúbili, že ho vrátia na trón, ak Karol vstúpi k slobodomurárom. Podľa kniežaťa Xaviera agenti ponúkli Karolovi návrat do Viedne a politickú a hospodársku obnovu Rakúsko-Uhorska výmenou za uznanie slobodomurárstva, zavedenie svetského školstva a zavedenie rozvodov. Neskôr sa ich požiadavky obmedzili len na toleranciu slobodomurárstva.

Cisár Karol všetky tieto pokusy odmietol. Takto sa zveril svojmu švagrovi: „Ľudsky povedané, mal by som všetky záruky, aby som získal späť svoje stavy. Zo všetkých strán na mňa bol vyvíjaný silný tlak, aby som túto poslednú príležitosť neodmietol. Ale pred Bohom nemôžem ospravedlniť dosiahnutie dobra pomocou zla. Na to by nebolo požehnanie.“

Karol si bol vedomý, že štát dostane Božie požehnanie len vtedy, ak vo svojom zákonodarstve uzná Boha a zostane spojený s jedinou pravou Cirkvou. Radšej znášal tragédiu pre svoju rodinu, a dokonca aj pre dualistickú monarchiu, než aby prestíž koruny slúžila ako zásterka pre najväčšie zločiny, ako je to dnes v krajinách s monarchistickým režimom, kde existujú potraty, eutanázia, homosexuálne zväzky a iné nehoráznosti.

To isté platí aj o jeho odmietnutí abdikovať na trón, čo je gesto, ktoré dokazuje, že okrem politických kombinácií mal aj katolícku nádej, že príde deň, keď rakúsko-uhorský trón (a prečo nie aj trón Svätej ríše rímskej, ktorá povstane z popola?) opäť obsadí jeden z jeho potomkov. Pre ateistov je táto perspektíva chimérou, ale pre veriacich ľudí je všetko možné – pre tých, ktorí dôverujú Bohu, ako učí svätý Pavol.

Ako je známe, po postupných vojenských porážkach, revolúciách, ktoré vypukli na územiach ríše, a po dezercii mnohých vojenských veliteľov a civilných úradov mohol Karol v novembri 1918 len konštatovať rozpad svojej moci. Nepodpísal však abdikáciu, ale skôr zrieknutie sa „účasti na rakúskej vláde“. O dva dni neskôr sa zriekol aj akejkoľvek „účasti na záležitostiach uhorského štátu“. Bol však natoľko presvedčený o svojej legitimite, že sa s podporou pápeža Benedikta XV. dvakrát pokúsil získať uhorský trón, ale v oboch prípadoch neuspel.

Ešte jasnejším znakom jeho nádeje na budúce obnovenie trónu boli dve návštevy britského konzula na Madeire, ktorý požiadal Karola, aby abdikoval výmenou za veľké materiálne výhody pre seba a svoju rodinu, čo Karol odmietol. Prvýkrát konzul v mene Konferencie veľvyslancov informoval Karola, že ak abdikuje, dostane späť všetok svoj majetok a jeho rodina dostane od Anglicka materiálnu podporu. Na druhej strane, ak by odmietol, nedostal by nič a akékoľvek posielanie peňazí na jeho výživu by bolo zakázané. Podľa vyjadrenia cisárovnej Zity v Positio super virtutibus Karol odpovedal, že jeho koruna nie je na predaj.

Druhýkrát ten istý konzul v mene víťazných mocností Veľkej vojny pohrozil cisárovi Karolovi, že ak bude podozrivý z plánovania nového pokusu o obnovenie monarchie, bude prevezený na iné miesto a odlúčený od svojej manželky a detí. Aj pri tejto príležitosti zostal neoblomný. Povedal cisárovnej:

„Musíme dôverovať Bohu; Najsvätejšie Srdce Ježišovo bude všetko riadiť tak, aby sa naplnila Božia vôľa, nech je akákoľvek.“

S nástupom choroby, ktorá ho mala vziať do náručia Stvoriteľa, cisár Karol nadobudol presvedčenie, že Boh od neho žiada, aby obetoval svoj život za spásu svojho ľudu. Zveril sa s touto myšlienkou Zite a dodal: „Som pripravený na obeť!“, čo bol posledný náznak toho, že okrem tragédie mu v srdci svietilo svetlo nádeje, že v budúcnosti môže dôjsť k duchovnému vzkrieseniu Rakúsko-Uhorska.

Práve táto nádej nás dnes večer spája pri jeho pamiatke.

Je to nádej, ktorá zahŕňa nielen Rakúsko a bývalé panstvá dualistickej monarchie, ale všetky kresťanské národy Západu. Viem si predstaviť reakciu skeptikov. Odpovedám im slovami profesora Plinia Corrêa de Oliveiru o neporaziteľnosti Kontrarevolúcie: „Omnia possum in eo qui me confortat“ (Flp 4,3).

Keď sa ľudia rozhodnú spolupracovať s Božou milosťou, potom sa v dejinách dejú úžasné veci: obrátenie Rímskej ríše, vznik stredoveku, znovudobytie Španielska počnúc Covadongou, to všetko sú udalosti, ktoré sa dejú ako ovocie veľkých vzkriesení duše, na ktoré sú národy tiež náchylné. Neporaziteľné vzkriesenia, pretože nič nemôže poraziť cnostný ľud, ktorý skutočne miluje Boha.

Túto nádej na vzkriesenie kresťanskej duše Západu položme k nohám Panny Márie Fatimskej a buďme si istí, že s nesmiernou milosťou nielenže obráti Rusko a obnoví mier vo svete, ale spôsobí aj to, že dualistická monarchia opäť povstane v celej svojej kráse.

Prevzaté z atfp.it

PDF (formát pre tlač)