Biskup Schneider iniciuje Medzinárodnú kampaň na odprosovanie za zneuctenia Eucharistie


25. júla 2020
  Cirkev  

Eucharistia je to najvzácnejšie, čo Cirkev má. Ona je tým najväčším, ba smelo môžeme povedať, že jediným jej bohatstvom.  Svätý Otec Ján Pavol II. v dokumente Dominicae cenae nás povzbudzuje k jej adorácii:

Cirkev a svet veľmi potrebuje eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Neľutujme svoj čas a poďme sa s ním stretnúť v adorácii, v rozjímaní plnom viery a buďme ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia nikdy neprestáva. 

Athanasius Schneider, pomocný biskup v Astane v Kazachstane, zasa žiada katolíckych duchovných a laikov celého sveta, aby sa spojili v kampani zameranej na odprosenie za hriechy spáchané proti Ježišovi v Najsvätejšej Eucharistii. Kampaň je priamou reakciou na zmenenú sviatostnú disciplínu v mnohých farnostiach a diecézach v súvislosti s viacerými kľúčovými udalosťami, vrátane implementácie posynodálnej apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia v prípade rozvedených osôb, ktoré uzavreli nový sobáš, vzrast interkomúnií s protestantmi v niektorých krajinách a zneuctenia, ktoré vyplynuli z reakcie na koronavúrusovú pandémiu. Jeho výzva prichádza v dobe, keď podľa prieskumov veľká časť veriacich neverí (lebo nie sú katechizovaní, čo je starosť ich pastierov) v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, čo môže čiastočne vysvetľovať prudký nárast profanácií a svätokrádeží Najsvätejšej sviatosti.

Vo vyhlásení biskup Schneider uvádza, že takýmto zneuctením je napríklad rozšírená prax podávania „svätého prijímania na ruku, prijímania Eucharistie osobami, ktoré roky neboli na spovedi a pripustenie k svätému prijímaniu párov, ktoré žijú vo verejnom a objektívnom stave cudzoložstva, resp. rozvedeným a civilne zosobášeným katolíkom.“

„V súčasnej tzv. „koronavírusovej kríze“ ešte pribudlo hrozných zneuctení Najsvätejšej sviatosti,“ dodáva. „Mnoho diecéz po celom svete nariadilo podávať sväté prijímanie iba na ruku a duchovenstvo neraz ponižujúcim spôsobom upiera veriacim možnosť prijímať Pána pokľačiačky a na jazyk“, čo je podľa biskupa prejav „úbohého klerikalizmu a rigidného neo-pelagianizmu“.

Mons. Schneider vo svojom vyhlásení odsudzuje aj prax, ktorú po konzultácii s Talianskou biskupskou konferenciou nariadila talianska vláda, a to podávať sväté prijímanie v rukaviciach „na jedno použitie“. „Zaobchádzanie s Najsvätejšou sviatosťou v rukaviciach, ktoré sa bežne používajú aj pri práci s odpadkami, je nepredstaviteľným eucharistickým zneuctením”.

Biskup Schneider, ktorý čerpá z múdrosti veľkých eucharistických svätcov, ako aj zo spisov pápeža Jána Pavla II. o Najsvätejšej Eucharistii, vysvetľuje, že Ježišovo Najsvätejšie Srdce je hlboko zarmucované previneniami voči Jeho Božskej velebnosti a Jeho nesmiernej Lásky v Najsvätejšej sviatosti“. „Ježiš Kristus počas stáročí tajomným spôsobom naďalej trpí v Getsemanskej záhrade v tajomstve Cirkvi a tiež v eucharistickom tajomstve“.

Biskup Schneider preto vyzýva katolíkov, aby napodobňovali príklad detí z Fatimy a „potešovali skrytého Ježiša“, čiže Eucharistického Pána. „Nijaký skutočný katolícky biskup, kňaz alebo laik nemôže zostať ľahostajný a jednoducho iba vyčkávať a prizerať sa,“ píše. „Treba začať celosvetovú kampaň za odprosenie a potešenie eucharistického Pána.“

Konkrétne biskup Schneider navrhuje, aby každý katolík „sa zaviazal, že mesačne aspoň hodinu obetuje eucharistickej adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou“. Zostavil aj odprosovaciu modlitbu k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti.

Podľa neho z pastoračného hľadiska je „naliehavé a duchovne plodné, aby Cirkev ustanovila vo všetkých diecézach sveta každoročne Deň odprosenia za previnenia proti Najsvätejšej Eucharistii“.

Mons. Schneider vysvetlil túto iniciatívu slovami: „Myslím si, že by to mala byť kampaň otvorená všetkým katolíkom na svete, najmä tým, ktorí sú odsúvaní na okraj kvôli ich láske a úcte k Eucharistii.“ Biskup vyzval najmä kňazov a seminaristov, aby sa kampane zúčastnili a propagovali ju a dodal, že „bude apelovať najmä na klauzúrne sestry“.

„Mala by to byť živá adorujúca a odprosujúca reťaz roztiahnutá po celom svete, zahrňujúca čo najväčší počet svätostánkov.“ Biskup Schneider, ktorý venoval jednu kapitolu knihy Christus vincit svätým anjelom, na záver uviedol: „Pozvime svätých anjelov, aby nás sprevádzali na tejto ceste.“

S poznámkami redakcie.

Zdroj: flickr.com

Plné znenie posolstva biskupa Schneidera a odprosovacia modlitba:


Hriechy proti Najsvätejšej sviatosti a nutnosť kampane na odprosovanie za zneuctenia Eucharistie

biskup Athanasius Schneider

V dejinách Cirkvi ešte sviatosť Eucharistie nebola nikdy zneuctievaná v takom alarmujúcom a  poľutovaniahodnom rozsahu ako v posledných piatich desaťročiach, najmä však odkedy bola oficiálne zavedená a v roku 1969 pápežom schválená prax podávania svätého prijímania na ruku. Tieto zneuctievania sú v mnohých krajinách ešte znásobované rozšírenou praxou, keď veriaci roky pristupujú k svätému prijímaniu bez toho, aby prijali sviatosť pokánia. Vrcholom zneuctenia Najsvätejšej Eucharistie je povolenie pristupovať k svätému prijímaniu párom žijúcim vo verejnom a objektívnom stave cudzoložstva, čím sa znesväcuje ich nerozlučne platné sviatostné manželstvo, ako je tomu v prípadoch takzvaných “rozvedených a znovu zosobášených“, pričom takéto povolenie v niektorých regiónoch je oficiálne legalizované konkrétnymi normami, ktoré v prípade regiónu Buenos Aires v Argentíne sú dokonca schválené pápežom. Navyše k týmto excesom treba pripočítať oficiálne povolenie manželom v zmiešaných manželstvách, aby nekatolícka strana smela pristupovať k svätému prijímaniu (interkomúnia), ako je tomu v niektorých diecézach v Nemecku.

Tvrdiť, že Pán netrpí pre zneuctenia spáchané voči Nemu v Najsvätejšej sviatosti, je prejavom ľahkovážnosti, ktorá môže viesť k tomu, že tieto ohavné činy sa berú na ľahkú váhu. Niektorí tvrdia: „Boha uráža zneuctievanie Najsvätejšej sviatosti, ale Pán osobne netrpí.“ To je však teologicky a duchovne priveľmi obmedzený pohľad. Hoci Kristus je teraz vo svojej sláve a teda už nie je vystavený utrpeniu ako ľudia, Jeho Najsvätejšie Srdce je napriek tomu hlboko zarmucované zneucteniami Jeho Božskej velebnosti a Jeho nesmiernej Lásky v Najsvätejšej sviatosti. Náš Pán sa niektorým svätým zdôveril so svojím zármutkom nad zneuctievaním, ktorým ho ľudia urážajú. Táto pravda je zrejmá zo slov, ktoré Pán povedal svätej  Margite Marie Alacoque, ako uvádza pápež Pius XI. vo svojej encyklike Miserentissimus Redemptor:

Keď sa Kristus zjavil Margite Márii, a hovoril jej o nesmiernosti svojej lásky, hovoril jej aj o zármutku nad toľkými zraneniami, ktoré mu spôsobujú nevďační ľudia  – kiežby sa tieto slová, v ktorých vyjadruje zármutok, sa vryli do myslí veriacich, a nikdy neupadli do zabudnutia: „Hľa toto Srdce” – povedal – “ktoré tak milovalo ľudí a dalo im všetky dobrodenia, za túto bezhraničnú lásku sa mu dostáva iba nevďak a potupa, a to často od tých, ktorí by Mu mali byť osobitne zaviazaní a preukazovať Mu mimoriadnu lásku“. (č. 12)

Brat Michel de la Sainte Trinité poskytol hlboké teologické vysvetlenie významu “utrpenie” alebo “zármutok” Boha spôsobené urážkami, ktoré hriešnici voči nemu páchajú:

Toto “utrpenie”, tento “zármutok” Nebeského Otca, resp. Ježiša od Jeho Nanebovstúpenia, treba chápať analogicky. Oni ním netrpia pasívne ako my, ale naopak, slobodne ako najkrajnejšie vyjadrenie Ich milosrdenstva voči hriešnikom, ktorí sú pozývaní, aby sa obrátili. Sú prejavom Božej lásky k hriešnikom, lásky, ktorá je suverénne slobodná a nezištná, a ktorá je neodvolateľná. (Celá pravda o Fatime, zv. I, str. 1311-1312)

Tento analogický duchovný význam Ježišovho “zármutku” resp. “utrpenia” v tajomstve Eucharistie potvrdzujú slová anjela, keď sa zjavil deťom v roku 1916 vo Fatime a to najmä zo slov a z príkladu života svätého Františka Marta. Anjel vyzval deti, aby činili pokánie za zneuctenia Ježiša v Eucharistii a utešovali Boha, ako sa môžeme dočítať v Pamätiach sestry Lucie:

Keď sme tam prišli, anjel sa nám zjavil po tretí raz. V ruke držal kalich, nad ktorým sa vznášala hostia, z ktorej kvapkalo do kalicha niekoľko kvapiek krvi. Nechal kalich a hostiu vznášať sa vo vzduchu, vrhol sa na zem vedľa nás a trikrát opakoval modlitbu: „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý …“ Hneď na to povstal, vzal znovu kalich a hostiu do ruky,  podal mi hostiu, obsah kalicha dal vypiť Hyacinte a Františkovi a pritom súčasne povedal: „Jedzte a pite Telo a Krv Ježiša Krista, ktorý je od nevďačných ľudí tak strašne urážaný.  Uzmierujte ich previnenia a utešujte svojho Boha.“ (Fatima slovami Lucie. Pamäti sestry Lucie, Fatima 2007, str. 172)

Keď sestra Lucia písala o treťom zjavení z 13. júla 1917, zdôrazňovala, ako František vnímal tajomstva Boha a nutnosť potešovať Ho za urážky zo strany hriešnikov:

Čo na Františka urobilo najsilnejší dojem a čo ho úplne pohltilo, bol Boh, Najsvätejšia Trojica, vnímaná v tomto svetle, ktoré hlboko preniklo do našich duší. Potom povedal: „Horeli sme v tomto svetle, ktorým je Boh, a predsa sme sa nespálili! Čo je Boh? … Slovami by sme to nikdy nevedeli vyjadriť.  Áno, naozaj by sme to nikdy nevedeli povedať! Ale aká škoda je, že je taký zarmútený! Kiež by som Ho vedel potešiť! (Pamäti sestry Lucie, str. 147)

Sestra Lucia písala, ako František vnímal nutnosť potešovať Boha, o ktorom vedel, že je “zarmútený” kvôli hriechom ľudí:

Jedného dňa som sa ho pýtala: „František, čo by si radšej robil, potešoval Pána, alebo obracal hriešnikov, aby sa už žiadna duša nedostala do pekla? „Radšej by som potešoval nášho Pána. Nevšimol si si, aká bola zarmútená naša Pani minulý mesiac, keď povedala, že ľudia už nesmú urážať nášho Pána, pretože je veľmi urážaný? Radšej by som potešoval nášho Pána a potom obracal hriešnikov, aby Ho už neurážali.“  (Pamäti sestry Lucie, str. 156)

Vo svojich modlitbách a v obetovaní svojich utrpení svätý  František Marto radšej “potešoval skrytého Ježiša,” t.j. eucharistického Pána. Sestre Lucii povedal: „Keď prídeš zo školy, choď a zostaň chvíľu pri skrytom Ježišovi a potom príď domov sama.“ Keď sa Lucia pýtala Františka na jeho utrpenie, odpovedal: „Trpím, aby som potešoval nášho Pána. Najprv potešujem nášho Pánas a našu Pani, a potom za hriešnikov a za Svätého Otca. …  Viac ako čokoľvek iné chcem potešovať Jeho“. (Pamäti sestry Lucie, str. 157, 163)

Ježiš Kristus počas stáročí tajomným spôsobom naďalej trpí v Getsemanskej záhrade v tajomstve Cirkvi a tiež v eucharistickom tajomstve, tajomstve Jeho nesmiernej Lásky. Známe je vyjadrenie Blaise Pascala: „Ježiš bude v agónii až do skončenia sveta. Počas tejto doby nesmieme spať.“ (Pensées, č. 553) Kardinál Karol Wojtyła nám zanechal hlbokú úvahu o tajomstve Kristovho utrpenia v Getsemanskej záhrade, ktorá v istom zmysle pokračuje v živote Cirkvi. Kardinál Wojtyła hovoril aj o povinnosti Cirkvi potešovať Krista:

A teraz sa Cirkev usiluje vynahradiť túto hodinu v Getsemanskej záhrade – hodinu, ktorú Peter, Jakub a Ján premrhali – keď nesprevádzali svojho Pána a neboli pri ňom, čím ešte zväčšili Jeho duševné utrpenie. Snaha vynahradiť túto hodinu sa stala skutočnou potrebou mnohých sŕdc, a to najmä tých, ktoré naplno ako len vedia, žijú tajomstvo Božského Srdca. Pán Ježiš nám umožňuje stretnúť sa s ním v tú hodinu [a] pozýva nás, aby sme mali účasť na modlitbe Jeho srdca.

Tvárou v tvár všetkým súženiam, ktoré človek a Cirkev musia podstupovať, je potrebné sa neustále vracať do Getsemanskej záhrady a  podieľať sa na modlitbe Krista, nášho Pána. (Znamenie odporu, kapitola 17, “Modlitba v Getsemanskej záhrade”)

Ježiš Kristus v eucharistickom tajomstve nie je ľahostajný a necitlivý voči správaniu ľudí voči Nemu v tejto sviatosti Lásky. Kristus je v nej prítomný so svojou dušou, ktorá je hypostaticky zjednotená s Jeho Božskou Osobou. Rímsky teológ Antonio Piolanti predložil zdravé teologické vysvetlenie. Dokonca aj v prípade, že Kristovo Telo v Eucharistii nevidí ani zmyslami necíti, čo sa deje, alebo čo sa hovorí v mieste jeho sviatostnej prítomnosti, Kristus v Eucharistii “počuje všetko a vidí všetko v dokonalom poznaní“. Piolanti potom cituje kardinála Franzelina:

Požehnané Kristovo človečenstvo vidí všetky veci také aké sú vďaka vliatemu bohatému poznaniu, ktoré má ako Vykupiteľ ľudstva, Sudca živých i mŕtvych, Prvorodený všetkého stvorenstva, Centrum všetkých nebeských a pozemských dejín. Všetky tieto poklady blaženého videnia a vliateho poznania sú určite v Kristovej duši a v Eucharistii, v ktorej je prítomný. Kristova duša v Eucharistii vidí srdcia, myšlienky a city všetkých ľudí, všetky cnosti, všetky hriechy a všetky potreby celej Cirkvi i jednotlivých členov, námahu, ťažkosti, prenasledovania, víťazstvá  – stručne povedané, celý vnútorný i vonkajší život Cirkvi, Jeho Nevesty, ktorá sa živí Jeho Telom a Jeho prevzácnou krvou. Takže trojaký titul (ak tak môžem povedať) Krista vo sviatosti vidí a istým božským spôsobom vníma všetky myšlienky a city, uctievanie, pocty a tiež urážky a hriechy všetkých ľudí vo všeobecnosti, všetky Jemu verné duše a najmä jeho kňazov; vníma pocty a hriechy, ktoré sa priamo týkajú tohto nevýslovného tajomstva lásky. (De Eucharistia, str. 199-200, citované v Il Mistero Eucaristico, Florencia 1953, str. 225-226)

Jeden z najväčších apoštolov Eucharistie modernej doby, sv. Peter Julian Eymard, nám zanechal hlboké úvahy o citoch Kristovej obetnej lásky v Eucharistii:

Ustanovením Jeho sviatosti Ježiš naveky sprítomnil obetu svojho Umučenia. … Spoznal všetkých nových Judášov; mal ich medzi svojimi, medzi svojimi milovanými deťmi. Nič z toho Ho však nemohlo zastaviť; chcel, aby Jeho láska šla až za hranicu nevďačnosti a zloby človeka, za hranicu svätokrádežnej zlomyseľnosti človeka. Vopred vedel, že Jeho nasledovníci sa budú vyznačovať vlažnosťou: Poznal svojich. Vedel, že málo plodov nám bude prinášať sväté prijímanie. Ale aj tak nás chcel milovať, milovať viac, než bol sám milovaný, viac, než by mu to človek bol schopný odplatiť. Je v tom ešte niečo iné? Azda je to nič, keď prijal tento stav smrti, hoci má plnosť života, a to života osláveného a nadprirodzeného? Azda je to nič, keď Ho považujú za mŕtveho? V tomto stave smrti je Ježiš bez krásy, pohybu či obrany; je zabalený do posvätných spôsobov ako do rubáša a položený do svätostánku ako do hrobu. Avšak je tam. Vidí všetko a počuje všetko. Podrobuje sa všetkému, ako keby bol mŕtvy. Jeho láska zahaľuje Jeho moc, Jeho slávu, Jeho ruky, Jeho nohy, Jeho krásnu tvár i Jeho sväté pery; všetko skryl. Zostalo mu iba Srdce, aby nás miloval a Jeho obeta, aby sa za nás prihováral. (Reálna prítomnosť, 29. Najsvätejšia sviatosť nie je milovaná!, III)

Svätý Peter Julian Eymard napísal nasledujúce dojímavé a takmer mystické vyznanie eucharistickej Kristovej lásky, s naliehavou až vášnivo predkladanou výzvou k eucharistickému odprosovaniu:

Srdce, ktoré znášalo utrpenie s toľkou láskou, je tu, v Najsvätejšej sviatosti; nie je mŕtve, ale živé a aktívne; nie necitlivé, ale ešte väčšmi milujúce.  Ježiš síce už nemôže trpieť, to je pravda; ale bohužiaľ! človek sa môže proti nemu previňovať neuveriteľnou nevďačnosťou. Vidíme kresťanov, ktorí pohŕdajú Ježišom v Najsvätejšej sviatosti, Srdcom, ktoré ich tak veľmi milovalo, a ktoré stravuje láska k nim. Závoj, ktorý ho zakrýva, zneužívajú na to, aby s ním opovržlivo zaobchádzali. Urážajú Ho svojou neúctivosťou, myšlienkami a nečistými pohľadmi v Jeho prítomnosti. Aby vyjadrili svoju opovrhnutie voči Nemu, zneužívajú Jeho trpezlivosť, láskavosť, ktorá v tichosti všetko znáša rovnako ako znášal rúhajúcich sa Kajfášových, Herodesových a Pilátových žoldnierov. Príšerne sa rúhajú proti Bohu Eucharistie, pretože vedia, že z lásky nám zostáva ticho. Pribíjajú ho na kríž dokonca aj vo svojich previnilých dušiach. Prijímajú Ho pod spôsobom chleba. Odvažujú sa brať toto živé Srdce a pripútavať ho k páchnucej mrtvole. Odvažujú sa ho dávať diablovi, ktorý je ich pánom! Nie! Ježiš pri svojom Umučení nebol nikdy takto hrozne ponižovaný, ako je ponižovaný ako znáša v Najsvätejšej sviatosti! Zem je pre Neho Kalváriou potupy. Vo svojej agónii hľadal, kto by ho potešil; na Kríži hľadal niekoho, kto by spolucítil s Jeho utrpením. Dnes, viac ako inokedy, je potrebné odčiňovať všetko to zlo páchané voči Božskému Srdcu. Nešetrime našou adoráciou a láskou k Ježišovi v Eucharistii. Ježišovmu Srdcu v Najsvätejšej sviatosti patrí všetka česť, chvála a veleba na veky vekov! (Reálna prítomnosť, 43. Najsvätejšie srdce Ježišovo, III)

Vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia pápež Ján Pavol II. zdôraznil mimoriadnu svätosť eucharistického tajomstva a povinnosť veriacich zaobchádzať s touto sviatosťou s čo najväčšou úctou a vrelou láskou. Zo všetkých jeho výziev vyniká táto: „Nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali, lebo „v tejto sviatosti je zahrnuté celé tajomstvo našej spásy“ (svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, III, q. 83, a. 4c).“ (č. 61)

Z pastoračného hľadiska by bolo naliehavé a duchovne plodné, aby Cirkev ustanovila vo všetkých diecézach sveta každoročne „Deň zadosťučinenia za previnenia proti Najsvätejšej Eucharistii“. Takýmto dňom by mohol byť ôsmy deň po sviatku Božieho Tela. Duch Svätý dnes Cirkvi dá osobitné milosti duchovnej obrody iba vtedy, keď bude Eucharistické telo Kristovo adorované so všetkými poctami, aké náležia Bohu, keď bude milované, bude sa s ním úctivo zaobchádzať a bude chránené ako skutočná Svätyňa svätých. Svätý Tomáš Akvinský hovorí v hymne Sacris sollemniis: „Ó, Pane, navštív nás tak, ako si Ťa uctievame v tejto sviatosti“ (sic nos Tu visita, sicut Te colimus). A môžeme bez pochýb povedať: Ó, Pane, navštív svoju Cirkev v dnešných dňoch v takej miere, v akej bude zrušená moderná prax svätého prijímania na ruku a v akej Ti ponúkame skutky zadosťučinenia a lásky.

V súčasnej tzv. „pandemickej koronavírusovej kríze“ hrozných zneuctení Najsvätejšej sviatosti ešte pribúda. Mnoho diecéz na celom svete nariadilo podávať sväté prijímanie na ruku a duchovenstvo neraz ponižujúcim spôsobom upiera veriacim možnosť prijímať Pána pokľačiačky a na jazyk, čo je prejav úbohého klerikalizmu a rigidného neo-pelagianizmu. Okrem toho duchovní na niektorých miestach podávajú eucharistické Kristovo Telo v jednorazových rukaviciach. Zaobchádzanie s Najsvätejšou sviatosťou v rukaviciach, ktoré sa bežne používajú aj pri práci s odpadkami, je neuveriteľným eucharistickým zneuctením!

Vzhľadom na hrozné zaobchádzanie s naším eucharistickým Pánom, ktorý je neustále pošliapávaný pri prijímaní na ruku, počas ktorého sa malé čiastočky hostie neraz ocitajú na zemi, s naším Pánom, s ktorým sa zaobchádza minimalistickým spôsobom, bez posvätnosti ako by to bola obyčajná sušienka, alebo odpadky pri používaní rukavíc, nijaký skutočný katolícky biskup, kňaz alebo laik nemôže zostať ľahostajný a jednoducho iba vyčkávať a prizerať sa.

Treba začať celosvetovú kampaň za odprosenie a potešenie eucharistického Pána. Konkrétnym krokom by bolo obetovať eucharistickému Pánovi potrebné skutky odčinenia a útechy s tým, že každý katolík prisľúbi, že mesačne aspoň hodinu obetuje eucharistickej adorácii buď pred Najsvätejšou sviatosťou vo svätostánku alebo vystavenou v monštrancii. Svätý Pavol hovorí: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim  5, 20) a my môžeme analogicky pridať: „Ale tam, kde sa rozmnožilo zneuctievanie Eucharistie, tam sa ešte väčšmi rozhojnili skutky odčiňovania.“

V deň, keď veriaci vo všetkých katolíckych kostoloch budú prijímať eucharistického Pána pod spôsobom malej konsekrovanej hostie s pravou vierou a s čistým srdcom v biblickom postoji adorácie (proskynesis), čiže pokľačiačky ako dieťa otvárajúce ústa, ktoré sa necháva kŕmiť samotným Kristom v duchu pokory, vtedy sa priblíži autentická duchovná jar Cirkvi. Cirkev bude rásť v čistote katolíckej viery, misijnej horlivosti o spásu duší a vo svätosti duchovenstva a veriacich. Vskutku Pán navštívi svoju Cirkev svojimi milosťami tak, ako ho budeme uctievať v Jeho nevýslovnej sviatosti lásky (sic nos Tu visita, sicut Te colimus).

Kiež dá Boh, aby vďaka eucharistickej kampani odčinenia  vzrástol počet uctievateľov, milovníkov, obrancov a potešiteľov eucharistického Pána! Kiež dvaja malí apoštoli Eucharistie našej doby, sv. František Marto a (čoskoro – 10. októbra 2020 –  za blahoslaveného vyhlásený) Carlo Acutis, ako aj všetci eucharistickí svätí budú ochrancami tejto eucharistickej kampane. Svätý Peter Julian Eymard pripomína neodvolateľnú pravdu: „Doba prosperuje alebo upadá priamo úmerne svojej oddanosti a láske k Eucharistii, ktorá je mierou jeho duchovného života, viery, lásky a čnosti.“

+ Athanasius Schneider, pomocný biskup arcidiecézy sv. Márie v Astane


Modlitba kampane zameranej na odprosenie za zneuctenia eucharistického Srdca Ježišovho

Bože môj, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa! Prosím o odpustenie pre tých, čo v teba neveria, tebe sa neklaňajú, v teba nedúfajú a teba nemilujú. (trikrát)

Ó Božské Eucharistické Srdce Ježišovo, pohliadni na nás, ktorí so skrúšeným srdcom kľačíme pred majestátom tvojej vykupiteľskej lásky v Najsvätejšej sviatosti. Vyhlasujeme, že sme pripravení dobrovoľne odčiňovať nielen naše osobné hriechy, ale najmä nevýslovné zneuctenia, svätokrádeže a ľahostajnosť, ktorými si v tejto dobe urážaný v Najsvätejšej sviatosti Tvojej lásky, najmä prijímaním Eucharistie v stave neviery, smrteľného hriechu a jej podávaním na ruku.

Čím väčšmi neviera útočí proti Tvojmu božstvu a proti Tvojej reálnej prítomnosti v Eucharistii, tým väčšmi veríme v Teba a tým väčšmi sa Ti klaniame, ó eucharistické Srdce Ježišovo, v ktorom prebýva všetka plnosť božstva!

Čím viac sú tvoje sviatosti zneucťované, tým pevnejšie v nich veríme a tým zbožnejšie ich chceme prijať, ó eucharistické Srdce Ježišovo, prameň života a svätosti!

Čím viac je Tvoja Najsvätejšia sviatosť očierňovaná a preklínaná, tým slávnostnejšie vyhlasujeme: „Bože môj, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa! Prosím o odpustenie pre tých, čo v teba neveria, tebe sa neklaňajú, v teba nedúfajú a teba nemilujú, ó eucharistické Srdce Ježišovo, najhodnejšie všetkej chvály!

Čím si opustenejší a zabudnutejší v Tvojich chrámoch, tým viac chceme navštevovať Teba, ktorý medzi nami prebývaš v svätostánkoch našich kostolov, ó eucharistické Srdce Ježišovo, dom Boží dom a brána do neba!

Čím viac je slávenie Eucharistickej obety zbavované posvätnosti, tým väčšmi chceme podporovať zbožnú celebráciu svätej omše, ktorá je navonok i vnútorne zameraná na Teba, ó eucharistické Srdce Ježišovo, stánok Najvyššieho!

Čím viac si prijímaný na ruku postojačky spôsobom postrádajúcim známku pokory a klaňania sa, tým viac Ťa chceme prijímať pokľačiačky a na jazyk, s poníženosťou mýtnika a prostotou dieťaťa, ó eucharistické Ježišovo Srdce nekonečnej velebnosti!

Čím viac si prijímaný do nečistých sŕdc v stave smrteľného hriechu, tým viac chceme robiť skutky pokánia a očisťovať naše srdcia častým pristupovaním k sviatosti pokánia, ó, eucharistické Srdce Ježišovo, náš pokoj a naše zmierenie!

Čím intenzívnejšie pracuje peklo na zatratení duší, tým väčšia je naša horlivosť za ich spásu zapálená ohňom Tvojej lásky, ó eucharistické Srdce Ježišovo, spása všetkých, čo v teba dúfajú!

Čím väčšmi je rozmanitosť náboženstiev deklarovaná ako pozitívna vôľa Božia a ako právo založené na ľudskej prirodzenosti a čím väčšmi narastá doktrinálny relativizmus, tým nebojácnejšie vyznávame, že Ty si jediný Spasiteľ ľudstva a jediná cesta k Bohu Otcovi, ó eucharistické Srdce Ježišovo, kráľ a stredisko všetkých sŕdc! 

Čím väčšmi cirkevné autority nemajú problém s vystavovaním pohanských modiel v kostoloch a dokonca aj v Ríme, tým väčšmi vyznávame pravdu: „Ako súvisí Boží chrám s modlami?“ (2 Kor  6, 16), tým väčšmi budeme s Tebou odsudzovať „ohavnosť spustošenia na svätom mieste“ (Mt. 24, 15), ó eucharistické Srdce Ježišovo, svätý chrám Boží!

Čím viac sa na Tvoje sväté prikázania zabúda a čím častejšie sú porušované, tým viac ich chceme zachovávať s  pomocou Tvojej milosti, ó eucharistické Srdce Ježišovo, hlbokosť všetkých čností!

Čím viac medzi ľuďmi vládne zmyselnosť, sebectvo a pýcha, tým viac chceme zasvätiť Tebe naše životy v duchu obety a sebazapierania, ó eucharistické Srdce Ježišovo, potupami preplnené!

Čím silnejšie útočia brány pekla proti Tvojej Cirkvi a Petrovej skale v Ríme, tým silnejšie veríme v nezničiteľnosť Cirkvi, ó eucharistické Srdce Ježišovo, prameň všetkej útechy, ktorý neopúšťaš Cirkev a Petrovu skalu ani v tých najťažších búrkach!

Čím viac sa ľudia utápaju v nenávisti, násilí a sebectve, tým intímnejšie sa my, členovia jednej Božej rodiny v Cirkvi, chceme navzájom milovať, ó eucharistické Srdce Ježišovo, plné dobroty a ľúbosti!

Ó Božské eucharistické Srdce Ježišovo, daj nám svoju milosť, aby sme boli vernými a pokornými uctievateľmi, milovníkmi, obrancami a potešiteľmi tvojho eucharistického Srdca v tomto živote a tak došli do slávy tvojej lásky v blaženom videní po celú večnosť. Amen.

Bože môj, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa! Prosím o odpustenie pre tých, čo v teba neveria, tebe sa neklaňajú, v teba nedúfajú a teba nemilujú. (trikrát)

Panna Mária Najsvätejšej sviatosti, oroduj za nás!

Sv. Tomáš Akvinský, sv. Peter Julian Eymard, sv. Francisco Marto, sv. páter Pio a všetci eucharistickí svätí, orodujte za nás!

biskup Athanasius Schneider