Bilanciu pokoncilového obdobia predstavil po prvýkrát kardinál Joseph Ratzinger vo svojej slávnej Správe o stave viery -

Bilanciu pokoncilového obdobia predstavil po prvýkrát kardinál Joseph Ratzinger vo svojej slávnej Správe o stave viery

Roberto de Mattei
13. marca 2021
  Cirkev

II. vatikánsky koncil nepatrí z pohľadu Tradície Cirkvi medzi najvydarenejšie koncily. Svedčí o tom aj dôležitá štúdia z pera posledného predstaviteľa veľkej „rímskej teologickej školy“ Brunera Gherardiniho, docenta na Gregoriane, ktorá je hlbokou teologickou reflexiou o charaktere posledného ekumenického koncilu a jeho dôsledkoch v dejinách dnešnej Cirkvi.

Historický prejav prednesený v Rímskej kúrii 22. decembra 2005, v ktorom pápež Benedikt XVI. hovoril o „kontinuite“ Tradície ako hermeneutickom kritériu pre interpretáciu II. vatikánskeho koncilu, bol východiskom pre novú fázu historicko-kritickej reflexie o koncile a jeho dôsledkoch.

Benedikt XVI. sa na tému posledného koncilu vyjadril 10. marca 2009 v liste ohľadom zrušenia exkomunikácie biskupov ustanovených arcibiskupom Marcelom Lefebvrom tvrdiac, že „niektorým z veľkých obhajcov koncilu treba pripomenúť, že II. vatikánsky koncil v sebe obsahuje celé dejiny náuky Cirkvi. Ten, kto chce byť poslušný koncilu, musí prijímať vieru vyznávanú v priebehu storočí, pričom nie je možné vyťať korene stromu, ktorý žije.“

V prejave prednesenom k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus 16. marca 2009 pápež zdôraznil potrebu „návratu k neprerušenej cirkevnej Tradícii a že je dôležité podporovať, predovšetkým v mladej kňazskej generácii, správne prijatie textov II. vatikánskeho koncilu interpretovaných vo svetle celého učenia Cirkvi.“ Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál tvrdil, že jediný spôsob, ako dosiahnuť, aby bol II. vatikánsky koncil dôveryhodný, je predstaviť ho v línii jedinej neprerušenej Tradície Cirkvi a jej viery.

V rozpore s jednoznačným vyhlásením Benedikta XVI., podľa ktorého koncil treba interpretovať v  kontinuite s Tradíciou Cirkvi a nerozchádzať sa s ňou, je prístup tých, ktorí tvrdia, že koncil bol akýmisi novými Turícami, charizmatickou udalosťou, ktorá viedla k obnove Cirkvi, keď ju zbavila bremena Tradície. Platnosť koncilu by teda nevyplývala z jeho dokumentov, ale zo samotného faktu, že bol zvolaný a uskutočnil sa. Bolonský historik Giuseppe Alberigo je presvedčený, že „je potrebné uznať kvalitatívne prvenstvo koncilu aj pred ním vydanými rozhodnutiami, ktoré by sa nemali chápať ako abstraktné normatívne nariadenia, ale ako výraz i rozšírenie samotného koncilu.“

Pápež Ján XXIII. (1881-1963)
zdroj: wikimedia commons

Koncil pastoračný, nie dogmatický

Do diskusie prispieva kniha Mons. Brunera Gherardiniho, Concilio ecumenico Vaticano II. Un discorso da fare (II. vatikánsky koncil. Potreba rozpravy), vydaný vydavateľstvom Kongregácie františkánov Nepoškvrnenej Casa Mariana Editrice vo Frigente. O jej hodnote okrem samotného obsahu svedčí aj osoba autora, dekana Pápežskej lateránskej univerzity, postulátora kanonizačného procesu bl. Pia IX., šéfredaktora časopisu Divinitas a posledného predstaviteľa veľkej „rímskej teologickej školy“. Dôležitosť publikácie navyše zdôrazňuje predhovor Mariu Olivieru, biskupa z Albengy a úvod arcibiskupa Alberta Malcolma Ranjitha, tajomníka Kongregácie pre bohoslužby a disciplínu sviatostí.

Ústrednou témou tejto práce je dušpastiersky (pastoračný) charakter koncilu, o ktorom sa v zásade zhodujú prívrženci rôznych interpretácií. II. vatikánsky koncil bol pastoračný koncil a tak ho nazýval aj Ján XXIII., Pavol VI., aj ich nástupcovia vrátane súčasného pápeža. Autor jasne a objektívne ukazuje, čo vyplýva z „pastoračného charakteru“ II. vatikánskeho koncilu a ako ho táto „pastoračnosť“ – ktorou je podľa poslednej analýzy vzťah Cirkvi k svetu – odlišuje od predchádzajúcich koncilov.

II. vatikánsky koncil ako pastoračný koncil nemal normatívny charakter v oblasti doktríny. Toto je však v rozpore s prívlastkom „dogmatický“, ktorým koncil definoval svoje dve dôležité konštitúcie: Lumen gentium a Dei Verbum. V skutočnosti – vysvetľuje Brunero Gherardini – „dogmatickými konštitúciami“ sa môžu nazývať iba preto, že prevzali a predložili dogmy, ktoré už boli definované na predchádzajúcich konciloch ako pravdy viery. (str. 50 – 51) Skutočnosť, že iba dva dokumenty II. vatikánskeho koncilu boli označené ako „dogmatické“, jasne naznačuje, že ostatné koncilové dokumenty nemali tento charakter. II. vatikánsky koncil určite má svoju špecifickú doktrínu, ktorej nechýba autorita, ale, ako píše Gherardini, „jeho náuky, ktoré sa nedajú previesť na predchádzajúce vyhlásenia právd viery, nie sú ani neomylné, ani konečné, a teda ani záväzujúce; kto by ich popieral, určite by sa kvôli tomu formálne nestal heretikom. A kto by ich potom nariaďoval ako neomylné a nezmeniteľné, išiel by proti samotnému koncilu.“ (str. 51)

Je prípustné pripisovať II. vatikánskemu koncilu dogmatický charakter iba tam, kde ako pravdy viery predkladá dogmy, ktoré už boli definované na predchádzajúcich konciloch; „ale náuky, ktoré sú mu vlastné, absolútne nemožno považovať za dogmatické, pretože nemajú požadovanú formu, a teda im chýba príslušnávoluntas definiendi.“ (str. 51)

Nejde však o to, aby sme posledný koncil odmietali, alebo ho chceli zdiskreditovať. „Ide iba o to, že treba rešpektovať jeho charakter, príkazy, ciele a pastoračnú povahu, ako to požaduje samotný koncil.“ (str. 24)

Benedikt XVI. sa domnieva, že II. vatikánsky koncil treba interpretovať vo svetle Tradície abstrahujúc od zámerov a dôsledkov samotného koncilu ako „udalosti“, a požaduje „návrat k pravde textu“. Napriek tomu je Mons. Gherardini presvedčený, že koncilové dokumenty obsahujú nejasnosti a môžu byť predmetom historickej a teologickej kritiky.

Typickým príkladom je konštitúcia (nazývaná „pastorálna“) o Cirkvi v modernom svete, Gaudium et spes, zo 7. decembra 1965. Slovo „pastorálna“ sa vzťahuje na jej „humanistický“ prístup k človeku založený na sympatii, otvorenosti a pochopení, k jeho histórii a k „aspektom súčasného života i ľudskej spoločnosti,“ s osobitným dôrazom na „problémy, ktoré sa dnes javia ako najdôležitejšie.“

Z dokumentu cítiť obdiv k pokroku typický pre 19. a 20. storočie – k pokroku v oblasti kultúry (GS 53), hospodárskemu a sociálnemu pokroku (GS 66), technickému pokroku (GS 23) a ľudskému rozvoju všeobecne (GS 37, 39, 53, 72). Ide o nové chápanie kresťanstva, ktoré rozširuje svoj záber tak, aby zahŕňalo „anonymných kresťanov Karla Rahnera i implicitných veriacich E. Schillebeeckxa, ako aj zrelých kresťanov koncilového zhromaždenia.“ (str. 72)

Hoci Gaudium et spes implicitne obsahuje doktrínu, je pastoračným dokumentom a jeho fragmenty, ktoré sa líšia od Tradície Cirkvi, nemajú záväzný charakter. Keď koncil hovorí o sebe a o obsahu vlastných dokumentov v kategóriách dušpastierstva, týmto vylučuje akékoľvek normatívne úmysly. „A preto nemôže byť považovaný za dogmatický, ani nikto iný ho takým nemôže učiniť.“ (str. 23)

Pápež Pavol VI. a J. F. Kennedy
zdroj: wikimedia commons

Paradox koncilu

II. vatikánsky koncil, na rozdiel od ostatných ekumenických koncilov v dejinách Cirkvi, nemá nijaký doktrinálny a tým menej dogmatický význam, ale je charakteristický novotou, pokiaľ ide o pohyb a aktivitu, aké vniesol do života Cirkvi. A práve tento „pastoračný prístup“ túžia obhajcovia progresivizmu posvätiť a premeniť na „dogmu“. Paradox spočíva v tom, že na úroveň nevyvrátiteľnej dogmy chcú pozdvihnúť koncil, ktorý jasne potvrdil, že nemal v úmysle vyhlasovať nijaké absolútne pravdy.

To, čo je pastoračné, sa neskúma v kategóriách právd, ale konkrétnych výsledkov. Bilanciu pokoncilového obdobia predstavil po prvýkrát kardinál Joseph Ratzinger, ktorý bol v tom čase prefektom Kongregácie pre náuku viery, vo svojej slávnej Správe o stave viery:

„Nedá sa poprieť, že posledných dvadsať rokov „bolo pre Katolícku cirkev rozhodne nepriaznivých. Ukazuje sa, že výsledky, ktoré vzišli z koncilu, sú v ostrom protiklade s očakávaniami všetkých, počnúc Jánom XXIII. a Pavlom VI. (…) Očakával sa skok dopredu, ale namiesto neho sme sa ocitli pred postupujúcim procesom úpadku, ktorý sa vo veľkej miere prehlboval odvolávaním sa na údajný „duch koncilu“, a takým spôsobom ho vlastne diskreditoval. (…) Pokoncilová Cirkev predstavuje veľké stavenisko; žiaľ také, na ktorom sa stratil projekt a každý stavia ďalej podľa svojej predstavy.“ (str. 25)

Gherardini uvažuje podobne, že ničenie Cirkvi od II. vatikánskeho koncilu po dnešok nabralo monštruózne rozmery a stále sa prehlbuje. „Pozorný pozorovateľ, a predovšetkým zrelý katolík, si túto pohromu ľahko všimne dokonca vo vlnách relativizmu, ktoré nás zaplavujú, ktoré by som prirovnal bahnitému a ničivému tsunami.“ (str. 93)

V závere knihy Prosba Svätému Otcovi autor vysvetľuje, aká dôležitá je dôkladná a vedecká analýza jednotlivých dokumentov koncilu a ich celistvosti, ako aj ich vzdialených a bližších zdrojov – komparatívna analýza ďalších dvadsiatich koncilov, ktorá by umožnila dospieť k záveru, či II. vatikánsky nasledoval Tradíciu viac či menej evolučne, či sa s ňou rozišiel čiastočne alebo úplne. II. vatikánsky koncil nepatrí z pohľadu dejín Cirkvi a jej Tradície medzi najvydarenejšie.

***

Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes. Záujemcovia si môžu túto vysokohodnotnú knihu objednať na odkaze: https://www.christianashop.sk/druhy-vatikansky-koncil-doposial-nenapisane-dejiny/.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024