Babylonské veže našej doby -

Babylonské veže našej doby

Camillo Langone
5. septembra 2019
  Spoločnosť

Existuje náboženstvo, ktorého stúpenci dnes stavajú svätyne v celej Európe. Týmito svätyňami sú stavby modernej architektúry, mrakodrapy, sídla bánk, parlamenty či nákupné centrá; ich veriacimi sú politici, a najmä ich voliči, ktorí ako platcovia dane financujú túto výstavbu. Robia to úplne nevedome, keď pripustím, že sotva pár promile osôb by bolo ochotných niečo darovať na stavbu objektov, ktoré možno smelo označiť za „protiľudskú architektúru“.

Zdroj: flickr.com

Tak ako každé poriadne vierovyznanie, aj toto má svoje sväté texty, ktorým široké publikum nerozumie, hoci sú v masmédiách vytrvalo hlásané jeho najvyššími veľkňazmi,. Prečo? Príčina takéhoto stavu je jednoduchá a možno ju stručne vyjadriť: To, že sa na niečo pozeráš, neznamená, že to vidíš alebo chceš vidieť. Tento fakt dobre vystihuje ľudové porekadlo, ktoré hovorí, že slepý nie je horší ako ten, kto nechce vidieť.

Potvrdenie tejto ľudovej múdrosti možno nájsť v histórii (niektorí oponenti nacizmu v tridsiatych rokoch čítali Mein Kampf iba preto, aby si robili ilúzie, že Hitler sa určite uspokojí s kúskom Československa), ale aj v súčasnosti (nemoslimovia čítajú Korán, pretože chcú považovať všetky náboženstvá za rovnocenné, rovnako zamerané na univerzálnu lásku). Jedni i druhí sa na niečo pozerajú, s čímsi sa oboznamujú, ale nanešťastie nevidia alebo nechcú vidieť to, čo je najdôležitejšie a uspokoja sa s vonkajším dojmom.

Podobne ako osoby, ktoré rozhodujú o postavení budov z betónu, skla a ocele, stavieb protiľudskej architektúry. Počúvajú veľkňazov tohto nihilistického „kultu“, súčasných architektov, aby sa ukazovali ako profesionáli, ktorí slúžia tomu, čo je racionálne a funkčné. Zároveň nevidia za touto fasádou funkčnosti obsah a idey relativizmu  a nihilizmu..

Homosexuál, nacista a “superarchitekt“

„Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová. Keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaár rovinu a osadili sa na nej.  Tu si povedali jeden druhému:  – Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni! –  Tehly im slúžili namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. Potom povedali: – Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi! – ”  (Gn 11, 1-4).

V kontexte tohto fragmentu Svätého písma sa pozrime na osobnosť a životnú filozofiu kedysi slávneho architekta nazývaného “kráľom mrakodrapov”, Philipa Johnsona.

„Neexistuje dobro ani pravda ani krása. Som relativista. Som nihilista“,  povedal Philip Johnson krátko predtým, ako odovzdal svoju dušu diablovi. Cestovný pas Spojených štátov umožnil tomuto homosexuálovi a nacistovi uniknúť osudu Ernsta Röhma [neskrývaného sodomitu, vodcu nemeckej SA, zavraždeného v roku 1934 vo väzení, kde zostal po tzv. Noci dlhých nožov] a naďalej pracovať pre propagandu Národno-socialistickej strany. Tak tomu bolo až do rokov 1939, keď s nadšením opisoval požiar Varšavy a 1940, keď sa postavenie tohto kontroverzného Američana stalo neznesiteľným tak pre účastníkov svetových vernisáží v newyorskej MoM [módnej galérii tzv. súčasného umenia] ako aj pohanských ceremónií v Norimbergu, ktoré vo filme zachytila Leni Riefenstahlová.

Keď nacista už nemôže byť nacistom, môže sa stať architektom, alebo čo je ešte lepšie – stúpencom (samozrejme vášnivým) Nietzscheho, superarchitektom, architektom presahujúcim dobro a zlo.

Či takéto budú mestá budúcnosti?

V roku 1949 Philip Johnson postavil Glass House, aby zničil predstavu domu ako sveta pocitov. Medzi štyrmi stenami zo skla môže žiť exhibicionista, ale už nie rodina: nedostatok intimity a úplná viditeľnosť by sa určite páčili orwellovskému Veľkému bratovi. A Jeremymu Benthamovi, ktorý takto koncipoval svoj panoptikon, väzenie, v ktorom vidno všetko –  by potvrdili nový spôsob, ako získať moc nad mysľou. Glass House je “inkunábulou” protiľudskej architektúry.

V ďalšej kariére sa Johnson venoval mrakodrapom, z ktorých najznámejším je newyorský AT&T Building (dnešná Sony Tower) rozpoznateľný spomedzi tisícky iných vďaka prelomenému mohutnému trojuholníkovému frontónu na streche.

„Kňazi“ v čiernom

Sony Tower je vysoká 197 metrov a na súčasné pomery je nízka. Takáto výška bola možno impozantná v osemdesiatych rokoch, ale aby sa dnes budova stala ikonou súčasnosti, musela by byť vyššia.

„Aby bola stavba považovaná za súčasnú, je potrebné projektovať výšku viac ako 400 metrov“ – povedal Massimiliano Fuks v denníku “La Repubblica”. Je charakteristické, že celá špička najchýrnejších európskych architektov, vrátane spomínaného Fuksa, ako aj Daniela Libeskinda, Rema Koolhaasa a Jeana Nouvela sa ako duchovní katolíckej Cirkvi často obliekali do čiernej farby. Avšak pokiaľ ide o kňazský odev, je „Cirkev protiľudskej architektúry“ oveľa „tvrdšia“ ako katolícka Cirkev, ktorej kňazi sa teraz obliekajú ako chcú a de facto majú čoraz menší vplyv na uctievateľov mrakodrapov.

„Prikázanie výšky“ je príkladom nevydarenej výzvy namierenej voči Bohu a účinnej agresie voči Jeho stvoreniu: čím vyšší mrakodrap, tým viac sa človek zmenšuje na úroveň mravca. Štyristo metrov vysoký mrakodrap zodpovedá Veľkému čínskemu múru, Cheopsovej pyramíde a kresbám z Nazca.

Keď si nie sme istí, či je niečo vytvorené na mieru človeka, stačí zvážiť, či je to prispôsobené na mieru dieťaťa. Ťažko si predstaviť dieťa nútené žiť v byte na päťdesiatom treťom poschodí. Podľa môjho názoru sa Eric Clapton stále v noci budí a premýšľa, prečo sa v ten strašný deň roku 1991 jeho syn Conor objavil v okne jednej z absurdne vysokých budov na Manhattane a nehral sa radšej pred vidieckou chalupou niekde v Hamptonse [štvorročné dieťa hudobníka vypadlo z okna bytu v New Yorku na 53. poschodí].

Zdroj: pixabay.com

Nové Babylonské veže

Podľa Nikosa Salingarosa, teoretika architektúry, je gigantizmus prvým z dehumanizačných faktorov. Tvar a veľkosť mrakodrapu možno oceniť iba vykrúcaním krku. Minimálnou požiadavkou je v takomto prípade mať k dispozícii vrtuľník.

Na zdvihnutie do výšky a správu stoviek tisíc metrov kubických ľudia nestačia, ale potrebné sú spoločnosti kótované na burzách a investičné fondy, najlepšie z arabských emirátov, pretože mrakodrap sa vrátil k svojim orientálnym biblickým koreňom a aj v jazyku kultu sa už vlastne nepoužíva výraz building, ale tower. Rovnako ako v knihe Genezis, šesť najvyšších budov na svete sa nachádza v Ázii (Dubaj, Taipei, Šanghaj, Kuala Lumpur …).

V tieni väčšiny týchto mrakodrapov je náboženská sloboda pošľapávaná: ázijský despotizmus sa zalieča architektom, ktorí vždycky slúžia moci, a prenasleduje ozajstných kňazov, ktorí slúžia ako nevoľníci.

Babylonskú vežu v Dubaji postavili hinduistickí, pakistanskí a bengálski pracovníci, polo-nevoľníci, neschopní vrátiť sa domov kvôli tomu, že sú zadlžení a majú zabavené pasy; dostávajú sotva desatinu odmeny arabských pracovníkov, nemajú nijaké práva, sú decimovaní pracovnými úrazmi, ktorých počet je udržiavaný v tajnosti, rovnako ako bola utajovaná aj výška, akú mala monštrózna stavba po dokončení dosiahnuť (828 metrov).

Ľudské obete a iniciačné mystériá: dva charakteristické prvky pre predkresťanské náboženstvá.

Agresia voči našim zmyslom

„Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali ľudia a povedal: – Sú to ľudia a každý má jeden prejav a preto začali stavať. Toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť.  Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!“  (Gn 11: 5-7).

Kompletnú zbierku dogiem “cirkvi protiľudskej architektúry” vydalo v roku 2008 vydavateľstvo Mondadori Arte v Taliansku. Autor, alebo skôr zberateľ, sa nazýva Christian de Poorter. Kniha má názov Atlas súčasnej architektúry v Európe a v nej, okrem tragických i krásnych obrázkov, je zaujímavý predslov. Okrem kompletnosti a bohatého ikonografického materiálu spočíva hodnota tejto publikácie v jej prehľadnosti.

Autor v úvode poukazuje na časy, keď sa architekti ešte usilovali skryť obrovské masy cementu a kovu za paraván ideológie. Napríklad Renzo Piano predstieral dobročinnosť a ničil staré paláce Paríža v mene prínosu pre spoločenský život. Úlety sedemdesiatych rokov! Dnes už takéto alibi nepotrebujeme a de Poorter bez falošnej ostýchavosti odhaľuje nehanebné ciele módnych projektantov: Súčasná architektúra zvádza, ohromuje a dobýja. To znamená: chce nás omráčiť a ovládnuť ako droga.

To, čo je vonkajšie, je atraktívnejšie ako obsah.

Tvorca je teda schopný zbaviť zmyslu akúkoľvek architektonickú typológiu. „Cirkev konkurenčného kultu“ svoju značku dokonca necháva na kresťanských svätyniach (to nie je také ťažké: stačí sabotovať vtelenie ako Renzo Piano v San Giovanni Rotondo alebo učiniť abstraktným interiér, ako Richard Meier v Tor Tre Teste). Kunsthaus v Grazi, obrovská modrá guľa v srdci rakúskeho mesta, pôsobí odstrašujúco. Nakoniec by sa mohlo zdať, že hlavnými hodnotami súčasnej európskej architektúry sú krištáľové slony.

Zdroj: dailyscandinavian

„Rogers v projekte londýnskeho sídla spoločnosti Lloyd Register of Shipping privádza do extrému ideu priezračnosti, navrhuje riešenie na hranici psychologickej citlivosti,“  hovorí de Poorter, čím dáva za pravdu Salingarosovi, podľa ktorého kňazi antičlovečenstva „zneužívajú mechanizmus vnímania a zámerne útočia na naše zmysly, aby vzbudili fyzické napätie a nepokoj“. Keby som nejakou iróniou osudu musel žiť v švédskom Turning Torso projektovanom Santiagom Calatravem, určite by som musel brať psychotropné lieky.

Potom však de Poorter, keď píše o Holandsku, v ktorom iritujúce stavby vznikajú prakticky bez akýchkoľvek obmedzení, upadá do akejsi zbožnej naivity, typickej pre neofytov či konzumentov nízkej kultúry. Krajinu charakterizuje ako „malú, dynamickú a antikonformnú“ napriek tomu, že – abstrahujúc od samotnej architektúry – práve tam panuje teror konformizmu. Nemôžete tam napríklad uvádzať filmy kritizujúce Korán, pretože nekonformisti tam obvykle odpočívajú v hroboch  (ako napr.  Pim Fortuyn a Theo Van Gogh).

Miláno vyhostené … z Milána

„A takto ich Pán odtiaľ rozohnal po celej zemi a mesto prestali stavať.  Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme  a Pán ich odtiaľ rozohnal po celej zemi.“ (Gn 11: 8-9).

„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“ (Ž 127,1)

V “Corriere della Sera” som si prečítal článok Pierluigiho Panzu a páčil sa mi štýl, ktorým bol napísaný (zriedkavý prípad pre niekoho, kto sa zaoberá architektúrou), takže potom som hľadal informácie o autorovi. Na internete som našiel fragment jeho rozhovoru s Pierom Morom, ktorý sa ho usiloval presvedčiť, aby pozitívne ocenil veže Fiera di Milano (v Miláne), ktorých autormi sú architekti Hadid, Isozaki a Libeskind. Je smutné vidieť, ako osoba poskytujúca rozhovor manévruje, aby si zachovala tvár a zároveň aby nepopudila proti sebe publicistu, „miništranta mrakodrapového kultu“.

Nie, nemám v úmysle moralizovať, tu sme všetci „svätokupcami“. Ako hovorí kňaz Juliàn Carrón, ktorého bývalý prezident regiónu Lombardia, Roberto Formigoni, pozná lepšie ako ja: „Problémom nie je etika, ale ontológia, problémom je vzťah s realitou.“ V tomto prípade je problémom odpoveď na otázku, ktorú Eliot vložil do úst Stranierovi: „Aký význam má toto miesto“?

Skľúčený premýšľam, či Roberto Formigoni ešte vyznáva kresťanské princípy, alebo tiež kapituloval pred militantným architektonickým antikresťanstvom? Nie? Tak teda: či nikdy nečítal filozofa Rogera Scrutona, podľa ktorého Libeskindove architektonické diela patria k najarogantnejším prejavom súčasného nihilizmu v dobe, ktorej chýba „vážnosť, stabilita a komunita“? Tretia otázka: vie sa, že Libeskind verejne odmieta akýkoľvek pojem posvätna (sacrum) a pridržiava sa urbanistiky, podobne ako sa za lekára považuje Jack Kevorkian, zástanca eutanázie, nazývaný Doctor Death?

Chápem, že politik nemá čas čítať filozofov a básnikov, tých “povaľačov”, a noviny zasa od svojich čitateľov nevyžadujú takúto angažovanosť. Stačí ich však zbežne prelistovať, aby sme pochopili, kam treba poslať týchto “prorokov” modernej antiľudskej architektúry.

Architekt Paolo Caputo, celebrant milánskej stavby mrakodrapov, v rozhovore tvrdí: „Veže vytyčujú nové mestské centrá“. Sú to veľmi jasné slová, ktoré prezrádzajú zámer vyhostiť Miláno z Milána a presťahovať jeho srdce z námestí Piazza Duomo a Piazza Sant’Ambrogio do nových mestských častí, v ktorých budú deti vyrastať bez toho, aby niekedy videli kríž a bez toho, aby niekedy počuli zvony. Jedným z krokov bude znevažovanie Matky Božej od roku 1954, kedy mrakodrap Piazza della Republica prvýkrát prevýšil najvyššiu katedrálnu vežu.

Mám pochybnosti o presvedčení človeka, ktorý v nedeľu ide na sv. omšu a v pondelok sa zo svojej kancelárie vo výškovej budove Pirellone pozerá zhora na Pannu Máriu.

Pýcha je hriechom prvého človeka a bude aj hriechom toho posledného.

[…] jeden z jeho učeníkov mu povedal: “Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!” Ježiš mu vravel: Vidíš tieto veľké budovy? Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zborené“ (Mk 13, 1-2).

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!