Existuje len hmota?

Hmota nemôže mať pojem nehmotného. Hľadanie ducha je teda už znamením
ducha. Katolícka Cirkev nič netvrdí o tom akú prvotnú formu dal Boh svetu. A veda
nemôže dokázať večnosť sveta. Potvrdzuje to napr. kvantová teória L. Brouglieho,
Fermiho teória pravdepodobnosti a Heisenbergov princíp neohraničenosti.

Ak je hmota absolútnou, neohraničenou skutočnosťou, ako sa
môže meniť, stávať inou? Ako sa môže absolútno zdokonaľovať? Ak nie je hmota absolútnou
skutočnosťou, môže sa meniť a zdokonaľovať. Ak sa však zdokonaľuje stále,
odkiaľ berie svoju novú dokonalosť? Ak ju už má, nepotrebuje sa zdokonaľovať.
Ak ju nemá, od koho ju prijíma? Nik si nemôže dať sám od seba niečo čo nemá. A viac
nemôže pochádzať z menej.

Marxistický ateizmus tým, že prakticky stotožňuje absolútno s
hmotou, znamená intelektuálnu zaostalosť a nesmierny skok dozadu. Tento skok
nie je nijako ospravedlniteľný po 25. storočiach filozofického bádania, ktorému
toľko géniov ľudstva zasvätilo svoj život.

Hmota a sila, pohyb a vývoj, nemôžu teda byť prvou príčinou
všetkého ostatného, nie sú totiž nekonečne dokonalé, sú závislé, menia sa, nie
sú večné (veda nemôže dokázať večnosť hmoty), ani činné samé od seba. Hoci sú podrobené
zákonom, nevytvárajú ich. Hmota nemôže byť večná, pretože je zložená z častí
(atómov, elektrónov, neutrónov...). Čo je zložené, nebolo vždy zložené z častí.
Bola doba, keď neboli časti ani celok. Ak nebola teda hmota večná, musela byť
stvorená, tak ako knihu musí niekto vymyslieť a napísať. Ak je minulosť večná,
odohralo sa až doteraz nekonečné množstvo udalostí.

Ak sa však tvrdí, že je nejaká udalosť nekonečne vzdialená od
prítomnej chvíle, ako sa má chápať prechod od udalosti nekonečne vzdialenej k tej
udalosti, ktorá sa nachádza už v konečnej vzdialenosti? Snáď tak, že sa prejde
od nekonečna ku konečnu, odrátajúc jednu udalosť? V takom prípade konečno plus
jedna by sa rovnalo nekonečnu, čo je nezmysel. Nie je teda možná nekonečná
séria už uskutočnených udalostí. To čo nejakú, akokoľvek nesmiernu sériu činí
určitou a teda merateľnou, je určitý počet jej jednotiek. Preto každá skutočná,
už uskutočnená séria vecí či udalostí je nevyhnutne konečná.

Hmota teda nemôže byť večná. Empiricky ani filozoficky nemožno
dokázať večnosť hmoty. Tvrdenie, že je večná vyplýva len ako nevyhnutný dôsledok
ateizmu. A keby aj bola večná, tým ešte nemožno dokázať neexistenciu Boha. Je
dokázané, že galaxie sa od určitého bodu vzďaľujú. Nositelia Nobelovej ceny
Lemaître a Edington v tom vidia dôkaz božského pôvodu sveta vo forme prvého,
pred 4 – 5 miliardami rokov expandujúceho, atómu so zakódovaným programom,
fungujúcim podnes (podobne je tomu aj podľa Milna a iných).

Podľa iných sa vesmír systematicky rozširuje 10 až 15 miliárd
rokov. Okamih, kedy rozpínanie začalo, sa obrazne nazýva Veľký tresk.
Astronómovia tvrdia, že to bol veľmi krátky okamih (desaťtisícina sekundy), že
teplota dosahovala nepredstaviteľnú výšku a tlak na nulovom priestore bol nepredstaviteľne
veľký. Prírodná veda, ktorá chcela vysvetliť pôvod vesmíru, sa tu musí
prakticky uchýliť na jednej strane k pojmu „nič“ (hmota nezapĺňa žiadny
priestor) a na druhej strane k nepredstaviteľne obrovským prejavom moci (teplota,
tlak).

Tým sa dostávame ku stvoreniu; svet teda predtým neexistoval.
Priestor a čas sú neoddeliteľné od hmoty, preto je nemožné zaviesť a používať
pojem času pred počiatkom zákonitého vývoja. Ak čas nastal a skončí, musí byť ešte
iná veličina, ktorá nie je viazaná na hmotu a tým je večnosť. Ak niekedy neexistoval
vesmír a tým aj čas, musíme pripustiť stvorenie.

V roku 1972 ukázali britskí fyzici R. Penrose a S. Hawking,
že pokiaľ platí všeobecná teória relativity, musel existovať počiatočný
singulárny stav, kedy v čase nula mal vesmír nulový objem a nekonečne vysokú
hustotu. Množstvo marxistických teoretikov odmietalo spočiatku teóriu o rozpínajúcom
sa vesmíre, napr. Bulhar Polikarov a sovietsky filozof Vislobokov. Dialektickí
materialisti musia hľadať spôsoby ako brániť svoju poučku o večnosti hmoty. J.
Bodnár v Novom Slove č. 22 v roku 1986 priznáva, že „objav rozpínania vesmíru v
čase znamená historický prelom v nazeraní na fyzikálnu realitu“ (rozumej: v marxistickom
nazeraní). Jasne sa tu materialistický filozofický systém dostáva do úzkych.

Terajší stav kinetických rozdielov vo vesmíre potreboval k svojej
realizácii len niekoľko miliárd rokov. Teplotné rozdiely vo vesmíre sa
vyrovnávajú: mechanickým pohybom vzniká teplo a teplom zase pohyb. Ak existujú
rozdiely v teplote telies, teplo spôsobené pohybom sa v prevažnej miere
rozptyľuje v trvalý teplotný stav, ktorý už ďalej nespôsobuje pohyb. Nazýva sa
to entropiou, podľa ktorej nastane čas kedy sa celá pohybová energia rozptýli
do vesmírneho priestoru, v ktorom bude existovať tzv. absolútna teplota
(-273 °C). Keby bol vesmír večný, proces rozptylu energie by už v súčasnosti
nemohol existovať. Preto musel byť v minulosti okamih, kedy vznikol vesmír.

Na vznik hviezd je potrebné určité kvantum jadrovej energie a
hmoty. Nastane teda doba, keď budú potrebné zásoby jadrovej energie a hmoty vyčerpané
a nové hviezdy sa nebudú môcť tvoriť. Hviezdna éra vesmíru sa má skončiť o 1014
rokov. Rozpad galaxií sa skončí približne za 1019 rokov. Za 1032 rokov sa
jadrová hmota celkom rozpadne, hviezdy a planéty sa zmenia na fotóny a neutróny
a existovať budú už len tzv. čierne diery. Aj ich hmota sa bude zmenšovať a všetky
sa nakoniec zmenia v žiarenie.

Vesmír má teda začiatok aj zánik. Thorium a urán 238 nemôžu
existovať od večnosti, inak by sa museli už dávno rozpadnúť podľa zákona
rádioaktivity. Dnešný pomer oboch uránových izotopov (235 a 238) sa mohol
vytvoriť len vo vesmíre, kde existuje čas. Keby sme sa pridŕžali čo i len
vedcov, ktorí veria v evolučný vývoj vesmíru, potom rádioaktívnym rozborom
olova sa zistilo, že od ukončenia homogénneho stavu Zeme uplynulo asi 5,2
miliardy rokov. Energetické spaľovanie vodíku vo vesmíre a jeho jadrová premena
v hélium trvá asi 5 – 6 miliárd rokov. Xenónovou metódou bol odhadnutý vznik
chemických prvkov na 7,5 miliardy rokov.

Postupné rozdvojovanie dvojhviezd následkom planetárnych stretnutí
ukazuje, podľa niektorých, že približné stanovenie veku dvojhviezd je nápadne
zhodné: od 4 -5 miliárd rokov do 10 miliárd. Na základe stôp v mesačnej hornine,
po rádioaktívnom rozpade prvkov prítomných v čase vzniku slnečnej sústavy,
analýzou rozpadu plutónia 244 a uránu 238, bol vypočítaný vek horniny: 3,95
miliardy rokov. Podľa iných sa vek našej slnečnej sústavy odhaduje na 11-12
miliárd rokov. Hmota a hmotná sila, pohyb a vývoj nikdy samy nevysvetľujú toľko
múdrej účelnosti a presnej dômyselnej zákonitosti v celom vesmíre a v každom
tvorovi.

Dnes väčšina fyzikov a astronómov tvrdí, že vesmír mal
začiatok vrátane atómovej stavby prvkov. Možno spomenúť aspoň týchto: napríklad
prof. Gamov, nositeľ Nobelovej ceny, prof. Jordan - významný fyzik a prof. Weizsäcker
– jeden z najznámejších nemeckých bádateľov s fyzikom Heisenbergom. O stvorení
Bohom na základe týchto skutočností hovorí napr. anglický fyzik a astronóm
James Jeans a Edmund Taylor Whittaker, astrofyzik medzinárodnej povesti a člen
mnohých svetových vedeckých spoločností na najvyššej úrovni.

Boh obyčajným úkonom svojej vôle, obyčajným všemohúcim slovom
všetko stvoril. „Z ničoho,“ teda v prvom rade to znamená, že nepotreboval k vytvoreniu
vesmíru žiadnu látku ako to potrebujú ľudia. Potom to znamená, že svet
nepovstal výronom Božej podstaty ako o tom básnia panteisti a východné náboženstvá,
u ktorých všetko je súčasťou Boha, brahmy – panpsychizmus.

V koncepcii nekonečnej a večnej hmoty nie je pre svet hodnôt
a ich hierarchiu miesto. Všetko sa sebe absolútne rovná: veľká aj malá vec
či myšlienka je prejavom ustavičného vlnenia hmoty a energie. Nemožno tu nájsť žiadnu
účelnosť, nič k ničomu nevynakladá úsilie, všetko sa objavuje, zaniká či podlieha
zmenám. Všetko hodnotenie sa v týchto podmienkach javí ako úplná ľubovôľa,
absurdnosť, karikatúra myslenia. Každá vec, čin, myšlienka či prianie však môže
mať hodnotu len vo vzťahu k nejakej stálej absolútnej miere/hodnote. Keď oným
vzťahovým bodom nemôže byť „večná a nekonečná hmota“, musí existovať mimo hmotu
a byť meradlom všetkých hodnôt, a taktiež súčasne byť najvyššou hodnotou
niečo iné: Boh.

Sovietsky časopis Náš sovremenik (Náš súčasník) píše v treťom
čísle ročníku 1981: „Človek so zdravým rozumom nemôže už v 20. storočí
popierať, že náš vesmír má pôvod v najvyššej Inteligencii – tá je v ňom na
každom mieste zjavná. Dnes už otázka nestojí, či tento najvyšší Rozum existuje,
ale či táto najvyššia Inteligencia o nás vie, či k nám má nejaký vzťah.“

Všetko je samé od seba?

Ak sú všetky veci „samé od seba“ práve také aké sú, potom
prestáva každé poznanie. Nemohol by som napríklad už tvrdiť, že „vidím“ vec,
pretože optické vnemy, ktoré mám o tejto veci mohli tiež vzniknúť „samé od
seba“. Nemohol by som teda ani vedieť, že tá vec skutočne existuje, o ktorej sa
domnievam, že ju vidím. Rovnako tak je to s našim sluchom, hmatom a inými
zmyslami. A tak aj keď počujem človeka, vidím ho pred sebou, uchopím ho a
cítim, že je tu, napriek tomu by všetky tieto vnemy mohli vzniknúť „samé od
seba“, takže v skutočnosti už vôbec neviem, či ten človek skutočne existuje,
ten o ktorom si myslím, že ho poznám.

Kto popiera súvislosť medzi príčinou a účinkom, popiera potom
tiež, že môžeme vonkajší svet poznať a vôbec dôsledne o ňom uvažovať. Keby
všetky veci mali „samé od seba“ svoje hranice práve tak a nie inak, potom by
neexistovala žiadna veda, technika, kultúra, bádanie, žiadne chápanie
súvislostí medzi vecami ani získavanie skúseností. Keby všetky veci mohli „samé
od seba“ náhle vzniknúť a zmiznúť, potom by svet bol blázincom.

Ak vznikajú všetky udalosti „samé od seba“, končí aj každé plánovanie a plánovité jednanie. Keby som chcel dosiahnuť nejaký cieľ, napr. otvoriť dvere, musím použiť nejaký prostriedok, v tomto prípade napr. musím stisnúť kľučku. Ak sa ale deje všetko „samé od seba“ otvoria sa dvere buď „samé od seba“ alebo vôbec nie, nech robím čokoľvek. Ak nie je žiadna zákonitá súvislosť medzi príčinou a účinkom, nemohli by sme sa usilovať už ani o jediný cieľ, keďže by sme už nemohli použiť žiadny prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa. Prostriedok je totiž „príčinou“, ktorá má „spôsobiť“ dosiahnutie cieľa.