Asia Bibi: V Pakistane aj deti trpia za Krista
Asia Bibi
10. marca 2020
Spoločnosť
[FRAGMENT AUTOBIOGRAFIE]
Jedného dňa moja Sidra, veľmi citlivé dievčatko, prišla zo školy celá vyľakaná. V chlapčenskej škole susediacej s jej školou bol Sharoon, pätnásťročný kresťanský chlapec, ktorého veľa mesiacov istá skupina chlapcov šikanovala, bol surovo zbitý a skopaný. Zranenia boli také závažné, že zomrel. Polícia neuviedla, že bol týraný pre svoje náboženstvo, píše Asia Bibi vo svojom životopise „Konečne na slobode!“.
Som hrdá na to, že som katolíčka. Pokiaľ viem, spolu s protestantmi tvoríme menej ako dve percentá obyvateľstva Pakistanu. Nie sme vnímaní ako hrozba, ale na druhej strane treba tiež povedať, že nás nemajú za nič. Alebo nám skôr nedôverujú, pretože neveríme v Alaha. U nás sa do preukazu totožnosti uvádza náboženská príslušnosť. Aj naše pasy majú inú farbu – sú čierne. Skôr než ich niekto otvorí, vie, že sme kresťania. Je to, akoby nám niekto vypálil na tváre značku – a v Pakistane to neznamená nič dobré.
Smrť dieťaťa
Všeobecne sa vie, že ku kresťanskému spoločenstvu cíti väčšina Pakistancov pohŕdanie; nazývajú nás choori, čo je veľmi urážlivá prezývka označujúca, „toho, kto čistí toalety“. Väčšina kresťanov v mestách je teda odsúdená zametať ulice. Na vidieku je nám však ťažko obrábať pôdu, pretože moslimovia nám nechcú predávať obilie na siatie za normálnu cenu. Predávajú nám ho oveľa drahšie.
Nemohla som chodiť do školy, pretože moja rodina bola veľmi chudobná. Je veľa dobrých kresťanských škôl, ale tie sú pre nás príliš drahé a na nich často študujú moslimovia. Absurdné.
Záležalo mi na tom, aby moje deti vedeli čítať a písať a vyučili sa dobrému remeslu. Aby s nimi nikto nezaobchádzal ako s choori.
Keď moje deti chodili do školy, bála som sa o ne. Spolužiaci ich deň čo deň nahovárali, aby konvertovali na islam, nadávali im či do nich sácali, keď hovorili, že veria v Ježiša a že sú na svoje náboženstvo hrdí.
Jedného dňa moja Sidra, veľmi citlivé dievčatko, prišla zo školy celá vyľakaná. V chlapčenskej škole susediacej s jej školou bol Sharoon, pätnásťročný kresťanský chlapec, ktorého veľa mesiacov istá skupina chlapcov šikanovala, bol surovo zbitý a skopaný. Zranenia boli také závažné, že zomrel. Polícia neuviedla, že bol týraný pre svoje náboženstvo. Zistilo sa, že chlapci žiarlili na Sharoonove vynikajúce výsledky v škole a preto ho zbili.
Dospelí sa tvárili, že nič nevidia a Sidra nie a nie prestať plakať. Upokojovala som ju a pritúlila k sebe. Sharoonovi bratia sa veľmi báli, že dopadnú rovnako a nechceli sa už vrátiť do školy. Aké je to len nespravodlivé! Pre nás kresťanov nie je život ľahký.
V školských učebniciach je veľa urážlivého obsahu pre kresťanov a iné menšiny. Raz mi Sidra prečítala text z jednej takej učebnice, v ktorom bolo uvedené, že sme horší, zlí a strašní a že sa k nám treba správať ako k nepriateľom. Aj v takýchto knihách sú lži.
Kresťanskí študenti, aj keď majú vynikajúce výsledky, nemajú šancu získať body navyše priznávané moslimom za to, že recitujú Korán.
Väzenie za rúhanie
Vo veľkých pakistanských mestách kresťania nežijú ako na vidieku. Sústreďujú sa v štvrtiach zvaných getá.
Každý rok sme chodili s Ashiqom a s deťmi do Lahore, aby sme sa zúčastnili Veľkonočnej svätej omše v Joseph Colony. Mestská štvrť leží na močaristom teréne a nikdy nebola príliš priateľská k nekresťanom. Na blatistej zemi sa váľa smetie a vo vzduchu sa vznáša čierny prach z okolitých fabrík. Medzi štyristopäťdesiatimi kresťanmi natlačenými v malých budovách štvrte sme mali mnoho priateľov. Chazia a Akbar nás každý rok pozývali na spoločné veľkonočné jedlo. Mala som ich veľmi rada, mali dobré srdce a taktiež aj ich tri deti. Viem, že sa za mňa veľa modlili a Nebo vypočulo ich modlitby. Ľúto je mi iba to, že ich už neuvidím a nebudem sa im môcť poďakovať.
V roku 2013 som sa o nich bála. Počas návštevy mi Ashiq povedal, že celá Joseph Colony sa stala cieľom útoku moslimských susedov. Tam to nazývajú mobs (davy): Dav podnecovaný náboženskými fanatikmi seje spúšť pod zámienkou obrany islamu. My kresťania sa toho veľmi bojíme. Stopäťdesiat domov bolo zničených v dôsledku hádky moslima s kresťanom. Sawana Mashi bol obvinený z rúhania a účastníci piatkovej modlitby v mešite boli okamžite vyzvaní, aby šli demonštrovať. Dav všetko podpaľoval; na domy a kostolíky hádzal chemické látky používané pri tavení ocele. Ashiq ma ubezpečil, že Chazia a Akbar sa majú dobre a že vláda súhlasila s tým, že všetci dostanú odškodnenie. Ten, kto bol neprávom obvinený z rúhania, pravdepodobne stále sedí vo väzení.
Nočná mora údajného rúhačstva
Nerozumiem tomu, ako môže existovať taký nespravodlivý a škodlivý zákon, akým je zákon o rúhaní. Môže ho zneužiť každý, kto sa chce niekomu pomstiť, pretože ho nenávidí, alebo len z akéhosi rozmaru. A keď človek patrí k menšine, je ešte vo väčšej miere vystavený hlúposti a nenávisti. Kresťania (ale neraz aj moslimovia) žijú v neustálom strachu, že si nejaký zlomyseľník zmyslí a krivo ich obviní. Mne sa to prihodilo. Z ničoho nič som sa zrazu ocitla v hroznej nočnej more, ktorá trvala takmer desať rokov. Myslela som si, že sa nikdy neskončí.
Podobnú nočnú moru zažili aj iní, napríklad Shakil, žena zo susednej dediny a jej jediný sotva deväťročný syn Masih. Moslimskí susedia nemohli zniesť, že kresťanský chlapec sa chodil hrať s ich deťmi. Nuž obvinili ho z pálenia Koránu. Polícia prišla a zatkla Masiha i jeho matku bez toho, aby si overovala, či sú tieto obvinenia pravdivé. Zaobchádzala s nimi veľmi brutálne, hrozil im trest smrti. Deväťročnému dieťaťu! Toľko rokov mal vtedy aj môj Isha! Srdce ma bolí, keď si na to pomyslím. Oni všetci zošaleli.
Našťastie sú v Pakistane aj ľudia, ktorí nás bránia. Zakladajú združenia na ochranu nevinných pred nespravodlivosťou. Tak spropagovali prípad Shakila i Masiha a vyvolali také nepokoje na polícii, na uliciach a všade, kde to len bolo možné, že nakoniec matku i syna prepustili. A tamtí boli pripravení zabiť deväťročného chlapca iba pre to, že sa hral s moslimskými deťmi!
Čakanie na smrť
Dav je často tak zaslepený nenávisťou, že nečaká na vynesenie rozsudku. To bol prípad Shahzada a Šamy, kresťanských manželov pracujúcich v dedine neďaleko nás. Boli rodičmi trojročného dieťaťa. Obvinili ich zo znesvätenia Koránu. Ich susedia zavolali políciu, ale skôr, než stihla prísť, sa na ne vrhol nepriateľský dav – stovky ľudí – a zalial ich ako obrovská vlna. Moslimovia ich s neľudskou zúrivosťou napadli a zaživa upálili. Polícia nemohla nič urobiť.
Nerozumiem, ako môže byť človek schopný takého šialenstva. Ako sa môžeš s takou krutosťou správať k niekomu, kto ti nič neurobil? Ako možno niekoho zabiť a myslieť si, že je to dobré a správne? Ako možno pripraviť deti o rodičov? Ako si môže niekto myslieť, že Boh sa teší z takejto krutosti? Vo väzení som si uvedomila, že sú nás stovky – ľudia hnijú medzi týmito múrmi, čakajú na smrť, odsúdení často za vymyslené zločiny.
