Arcibiskup Viganò kritizuje sňatie koruny Kristovi. „Sami sme ho zosadili z trónu!“

Mário Vadás
25. augusta 2020
  Cirkev  

Arcibiskup Viganò pre portál LifeSiteNews zdôraznil, aká dôležitá je náuka o Kristovi Kráľovi, a ako bola v spoločnosti pod vplyvom slobodomurárskeho podkopávania oslabená. Podobne bola oslabená táto náuka aj v Cirkvi.

Arcibiskup Viganò ešte ako apoštolský nuncius USA s vtedajším prezidentom

Sviatok Krista Kráľa bol zavedený pápežom Piusom Xl. Stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu.
Prvýkrát sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roku 1925. Neskôr sviatok preložili na koniec liturgického roku, ako kritizuje abp. Viganò a iní pred ním. Sviatok Krista Kráľa mal totiž zdôrazniť iný aspekt ako kraľovanie po konci sveta – ten, že je Kráľom tohto sveta už teraz.

„Náš Pán, Boh, je panovníkom všetkých ľudí, jednotlivcov aj ľudí zjednotených v spoločenských skupinách, pretože skutočnosť, že tvoria rôzne spoločenstvá, neznamená, že strácajú svoj stav ako stvorenia. V skutočnosti sa samotná existencia občianskej spoločnosti riadi Božími vzormi, ktoré urobili ľudskú prirodzenosť spoločenskou. Všetci ľudia, všetky národy, od najprimitívnejších po najcivilizovanejšie, od najmenších po superveľmoci, sú teda podrobení Božej suverenite a sami o sebe majú povinnosť uznať túto sladkú nebeskú nadvládu. Prelát sa pýta, či si uvedomujeme, že v „skutočnosti sme si sami v Cirkvi vyhnali nášho Pána Ježiša Krista a zbavili ho koruny jeho kraľovania v spoločnosti.“

„Hnev Nepriateľa, ktorý nenávidí ľudské pokolenie, je nasmerovaný predovšetkým proti doktríne Krista Kráľa… Sekularizmus 19. storočia, podporovaný slobodomurárstvom, sa podaril rozšíriť aj dovnútra Cirkvi, kde sa rozšíril princíp kolegiality a oslabil sa princíp pápežovej monarchickej moci.“

Arcibiskup kritizuje zosadenie nášho Pána z trónu. Porovnáva dnešné chápanie s biblickými odmietnutiami: „Nechceme, aby bol tento človek našim kráľom“ (Lk 19, 14); „Nemáme kráľa okrem cisára“ (Jn 19,15).

Tento útok na Kristovo kraľovanie bol zavŕšený tým, že sa do samotného srdca Cirkvi votreli požiadavky na demokraciu a parlamentarizmus, ktoré sa predtým vo svetskej sfére použili ako nástroj na podkopanie autority vládcov. Cirkevní predstavitelia trestuhodne dovolili toto oslabenie, ktoré malo za následok zničenia múru, ktoré bránilo sekularizácii kresťanskej spoločnosti.

„Keď Pavol VI. ostentatívnym gestom odvrhol trojitý diadém, akoby sa zriekol posvätnej zástupnej monarchie, a odstránil tým tiež korunu nášho Pána, odsunúc jeho kraľovanie iba do eschatologickej sféry.“ Ako dôkaz pre toto tvrdenie poukazuje arcibiskup na posunutie liturgickej slávnosti Krista Kráľa na koniec liturgického roku, čím dostala viac eschatologický zmysel a menší zmysel pre náš každodenný život.

Podľa Vigana tiež autorita, ktorú náš Pán udelil kniežaťu apoštolov, v podstate zmizla. Namiesto autoritatívnosti a neomylnosti radšej Cirkev koná v mene tzv. „pastorácie, ktorá vytvorila podmienky pre nejednoznačné formulácie, ktoré sú podozrivé z herézy, ak nie priamo kacírske.“

Tieto všetky negatíva spôsobili, že sa nachádzame obkľúčení tak v občianskej sfére, ako aj v náboženskej sfére. Autorita podľa arcibiskupa zneškodnila samu seba a popiera Božiu vládu nad samotnou Cirkvou, jej pastormi a veriacimi. Namiesto nej vládne dialóg, ktorý často vedie k bludu, ako uviedol v predošlej citácii. Dôsledkom upustenia od spoločenského panovania Krista Kráľa je tyrania: „Sekulárne náprotivky inovátorov tyransky zakladajú novú doktrínu, novú morálku a novú liturgiu, v ktorej sa jediná zmienka o kráľovstve nášho Pána považuje za trápne dedičstvo iného náboženstva, inej cirkvi.“

Túto novú „cirkev“ bývalý apoštolský nuncius USA charakterizuje ako „duchovenstvo, ktoré veriacich pohoršuje svojim odporným morálnym správaním, rozširuje herézy z kazateľníc, uprednostňuje Pachamamu a uctievanie Matky Zeme v mene ekologizmu cez jasnú slobodomurársku matricu.“

„Pius XI. vylúčil metaforický zmysel pojmov „kráľ“ a „kráľovský“. Nie: Ježiš Kristus nie je kráľom v tomto metaforickom zmysle. Je kráľom v pravom slova zmysle. Vo Svätom písme vidíme, že Ježiš vykonáva kráľovské právomoci zvrchovanej vlády, diktuje zákony a nariaďuje tresty proti priestupkom. V slávnej kázni na vrchu môžeme povedať, že Spasiteľ vyhlásil zákony svojho kráľovstva. Ako skutočný panovník vyžaduje poslušnosť voči svojim zákonom pod hrozbou ničoho iného, ​​než večného odsúdenia.“

Nakoniec arcibiskup vidí nádej do budúcnosti: „Máme však radosť a cítime česť byť pri obnove. Je tu nová generácia laikov a kňazov, ktorí sa horlivo podieľajú na tomto diele obnovy Cirkvi za spásu duší! Boh ich používa takých, akí sú, slabí a pokorní, ako poslušné nástroje vo svojich rukách. S pokorou a poslušnosťou môžu čeliť tým, ktorí sa vzbúrili proti Kráľovi v klamlivej všemohúcnosti, vyjadrujúc svoje osobné „non serviam“. Ak je náš Pán kráľom dedičným právom (keďže je kráľovského rodu), božským právom (na základe hypostatickej únie) a právom dobyvateľa (vykúpil nás svojou obeťou na kríži), nesmieme zabúdať, že v plánoch božej prozreteľnosti je jeho matka. Naša Pani tu bude na našej strane! Bez sladkého a materského kraľovania Panny Márie nemôže existovať Kristovo kráľovstvo!“

ENCYKLIKU QUAS PRIMAS NÁJDETE AJ TU: http://www.farnostjosefov.cz/aktuality/quasprimasencyklikapiaxiokristukrali