Arcibiskup identifikuje „päť rán“ na tele Cirkvi
Mikuláš Hučko
5. júla 2020
Cirkev
Cirkevná kríza
V sekularizovanej kultúre, ktorá odmieta Katolícku cirkev, osobitosť Aguerovho pohľadu spočíva v tom, že podľa neho nebezpečenstvo prichádza najmä zvnútra. To tiež znamená, že odpoveď má v rukách Cirkev, ktorá musí tieto rany liečiť, aby mohla zohrať svoju rolu.
Arcibiskup Hector Aguer, emeritný arcibiskup z La Plata v Argentíne, na španielskej webovej stránke InfoCatolica.com uverejnil úvahu o „piatich ranách“, ktoré sužujú Cirkev, ktorej on vždy slúžil a ktorú vždy miloval. Arcibiskup Aguer, podľa príkladu blahoslaveného Antonia Rosminiho (1789 – 1855), kňaza a zakladateľa Inštitútu lásky, uvažoval o ranách, ktoré dnes sužujú Kristovo Mystické telo, jeho Cirkev.
Keď Rosmini písal knihu „Päť rán svätej Cirkvi“, jej text bol najprv odsúdený Svätou stolicou. Neskôr bola rehabilitovaná a s ňou aj samotný Rosmini. Hector Aguer často otvorene vystupuje proti kultúre smrti a deformovaniu svedomia detí mylným učením. Vo svojom poslednom článku Aguer menoval päť súčasných „rán“, ktoré priamo postihujú Cirkev a okolitú kultúru: relativizmus, devastácia liturgie, sekularizácia kňazského života a chybná formácia v seminároch, úpadok kresťanskej rodiny a prirodzeného rodinného prostredia a napokon dekristianizácia spoločnosti, ktorú Aguer pripisuje nedostatku ozajstného kresťanského života zo strany katolíkov, ktorí nežijú tak, ako by mali. V sekularizovanej kultúre, ktorá odmieta Katolícku cirkev, špecifickosť Aguerovho pohľadu spočíva v skutočnosti, že nebezpečenstvo pochádza najmä znútra.
To tiež znamená, že odpoveď má v rukách Cirkev, ktorá musí tieto rany liečiť, aby mohla zohrávať svoju úlohu, ktorá jej náleží. Záver Hectora Aguera je veľmi prostý: „Keď katolíci neplnia svoju rolu v oblastiach, v ktorých sa k slovu mocne hlási nová kultúra, prenechávajú svet otcovi lži. Odvažujem sa predstaviť hypotézu o ranách Cirkvi, ktoré ju v súčasnosti sužujú; robím to so všetkou pokorou, ako prejav úcty a lásky voči katolicizmu, a ako výraz bolesti, ktorú mi spôsobuje toto poznanie.“
„Toto nie sú moje vlastné myšlienky; mnohí autori s väčšou múdrosťou a autoritou, ako ja vyjadrili svoje znepokojenie, a bezpočet veriacich, niekedy aj s rozhorčením vyjadrovalo svoj názor na situáciu v Cirkvi. „Sociálne médiá“ predstavujú svetovú tribúnu, areopág plný zmätku. Rany nebudem lokalizovať, ako to robil Rosmini, keď uvádzal ktorá rana je na ktorej strane, alebo na ktorej nohe, či na ktorom boku. Uvediem iba päť ziel, o ktorých som hovoril pri rôznych príležitostiach, alebo o ktorých som už písal.“
1. Začnem ranou, ktorú považujem za najrozšírenejšiu, najkomplexnejšiu a najhlbšiu: relativizmus
Relativizmus, zlo s historickými koreňmi, sa rozšírilo v 20. storočí a preniklo do kultúry, myslenia a do myslenia más. Relativizmus prenikol aj do Cirkvi a prejavuje sa v nej ako pochybnosť, nedbanlivosť a opomínanie doktríny viery. Jednou z hlavných príčin je podľa názoru mnohých predpojatá interpretácia Druhého vatikánskeho koncilu, popieranie jeho homogénnej kontinuity s predchádzajúcim magistériom.
Majstri relativizmu často tvrdia, že koncil bol revolúciou, ktorá spôsobila epochálnu zmenu. Z metafyzického hľadiska je relativistický postoj ekvivalentom popierania Absolútna, pričom sa maskuje nejednoznačnými tvrdeniami. Ako myšlienkový postoj znamená opustenie objektívnych kritérií a primát subjektivizmu. Niekto si povie, čo mu príde na um, a nenájde sa nikto, kto by ho opravil; ba čo je horšie, tí, ktorí by ho mali opraviť, sami šíria zmätok. V posledných desaťročiach sa mnohí autori vyjadrovali v duchu teologického relativizmu, čo poškodilo formáciu kňazov i pastoračnú orientáciu duchovenstva. Etický relativizmus zahŕňa popieranie prirodzenosti, z ktorého vyplývajú objektívne, všeobecne platné princípy správania: prirodzený zákon, ani prikázania Božieho zákona veriacim nie sú pripomínané ako norma osobného života a vzťahov s ostatnými.
Sociologický redukcionizmus trvá na vyzdvihovaní závislosti od dobových faktorov a od dobovej kultúry. Šírenie relativizmu a jeho súčasné dôsledky maria zámer Druhého vatikánskeho koncilu: „Úlohou celej Cirkvi je usilovať sa o to, aby sa ľudia stali schopnými správne budovať časný poriadok a usmerniť ho skrze Krista k Bohu.“ (Apostolicam Actuositatem, 7). Kardinál Robert Sarah vo svojej knihe Pane zostaň s nami píše: „Najdôležitejšie je, aby sa život spoločnosti riadil základnými hodnotami. Relativizmus popiera hodnoty, čím potvrdzuje svoju škodlivosť.“
2. Devastácia liturgie.
Strohé varovanie Druhého vatikánskeho koncilu nebolo rešpektované: “Preto nikto iný, ani kňaz, nesmie v liturgii nič svojvoľne pridať, vynechať alebo pozmeniť! (Sacrosanctum Concilium, 21§3). Je pravda, že mnohí kňazi slávia svätú omšu dôstojne a dokážu zapojiť veriacich do „plnej a aktívnej účasti“ (tamtiež). Nemožno však poprieť a myslím tým to, čo sa stalo v Argentíne, že najposvätnejší obrad katolicizmu bol značne zmanipulovaný, bola zavedená improvizácia, umenšená krása – najmä v hudbe -, vložené gestá a postoje, ako je kričanie, potlesk, tanec, ktoré sú úplne cudzie posvätnému charakteru celebrácie.
Posvätno sa oslabilo alebo zmizlo. Sám som počul mojich bratov biskupov hovoriť, že už vlastne neexistuje rozdiel medzi posvätným a profánnym, a že sú s tým vývojom spokojní. Jednostranné chápanie omše ako bratského zhromaždenia zakrývalo jej obetný charakter; človek nevidí, že to, čo zjednocuje veriacich, je nadprirodzená realita: spoločná účasť vierou a láskou na Pánovej veľkonočnej obeti, ktorá sa sviatostne sprítomňuje v obradoch Cirkvi. V niektorých prípadoch sa z celebrácie stáva show alebo malá party pre deti; klaňanie sa Bohu mizne, hlavné je uspokojenie, „dobrý pocit“ prítomných.
Pri tomto úpadku, ktorý stručne popisujem, sa viera stáva druhoradou a odkaz na Boha sa nahrádza centralitou a primátom človeka. Fenomenológia náboženstva ukazuje mylnosť takéhoto postoja; človek doby kamennej by bol dnes pravdepodobne pohoršený niektorými katolíckymi celebráciami; nenašiel by v nich „to, čo je iné“, nenašiel by transcendenciu. Strata zmyslu pre klaňanie sa má kultúrny dopad, ktorý je deštruktívny pre autentickú ľudskosť človeka. Kardinál Robert Sarah napísal: „Zmysel pre posvätno je srdcom každej ľudskej civilizácie.“ Tu skončím; čitatelia k tomu určite budú vedieť pridať svoje vlastné úvahy a skúsenosti.
3. Zosvetštenie kňazského života a chybná formácia v seminároch
Toto je jedna z najvýraznejších kapitol krízy po Druhom vatikánskom koncile. Príčiny a zmysel tejto krízy budú musieť historici objasniť, ale nie je možné poprieť, že, ako horekoval Pavol VI., „očakávali sme kvitnúcu jar a prišla tuhá zima“. Jacques Maritain, priateľ pápeža Montiniho, evokuje v The Peasant of Garonne „nákazlivý neo-modernistický zápal, minimálne v takzvaných „intelektuálnych “kruhoch; v porovnaní s ním bol modernizmus za čias Pia X. miernym nachladením.“
Taktiež hovorí o „akejsi imanentnej apostázii, ktorá bola roky pripravovaná, a ktorej prejav sa urýchlil istými temnými očakávaniami nižších poschodí duše, ktoré sa niekedy lživo označujú ako duch koncilu. Obzvlášť postihnuté je duchovenstvo; tisíce kňazov opustilo duchovnú službu; forma „oslobodenia“ viedla mnohých k zanedbávaniu duchovného života; mnohí sa začali v prvom rade venovať sociálnemu a politickému „aktivizmu“; kňazský celibát, ktorého nerešpektovanie možno s väčšou alebo menšou intenzitou zaznamenať v každej dobe, bol z princípu kritizovaný a kampaň za jeho zrušenie je dnes čoraz intenzívnejšia. Jasné magistérium Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktoré viedlo k určitému ozdraveniu, sa dnes už veľmi neberie do úvahy, a to nielen pokiaľ ide o celibát.
Pribúdajú pokusy o reorganizáciu seminárov, nepokoj a pochybnosti pretrvávajú. Všimol som si, že niekedy sa až prehnaná pozornosť venuje odstavovaniu a prenasledovaniu študentov, ktorí majú vzťah k tradícii, keď sa napríklad chcú dobre naučiť latinčinu a nosiť reverendu (niektorí ju dokonca majú zakázané nosiť), ale nikto sa správnosťou doktrinálnej, duchovnej a kultúrnej formácie nezaoberá. Štúdium stojí často v protiklade s „pastoračnou starostlivosťou“, uprednostňujú sa akože pastoračné skúsenosti, na ktoré nie sú mladí ľudia pripravení, a ktoré nemajú vzdelanostnú hodnotu. Ako môže Cirkev prekvitať, keď sa zanedbáva seriózna filozofická, teologická a duchovná príprava jej budúcich pastierov?
So všetkou pokorou môžem povedať, že s tým mám určité skúsenosti: Desať rokov som bol organizátorom diecézneho seminára a jeho rektorom, ako aj profesorom teologickej fakulty, kde študovali seminaristi z rôznych diecéz. Počas môjho dvadsaťročného arcibiskupského pôsobenia som každú sobotu chodil do seminára a svoju dovolenku som vždy trávil so seminaristami. Jednu vec som sa naučil. Ek toû kósmou ouk eisìn, „nie sú zo sveta“ (Jn 17,16), povedal Ježiš o apoštoloch pri svojom dôvernom rozhovore s Otcom. Ani kňazi „nie sú zo sveta“; ich zosvetštenie – svetskosť je otvorenou ranou v srdci Cirkvi.
4. Úpadok kresťanskej rodiny a prirodzeného rodinného prostredia
Cirkev nikdy nemala tak dôkladne vypracované učenie o manželskej láske, manželstve a rodine ako má teraz. Problém je však v tom, že súčasná kultúra sa presadzuje s ohromnou silou. Vysoká rozvodovosť, ktorú zákon umožňuje, vedie ľudí k tomu, že sa nesobášia, ale žijú v konkubináte, nad ktorým sa už nikto nepozastavuje.
Už nehovoríme o manželovi alebo manželke, ale o „partnerovi“. V takmer všetkých prípadoch zavraždených žien je vrahom „priateľ“ alebo „bývalý priateľ“, „partner“ alebo „bývalý partner“. Taktiež musíme vyjadriť naše hlboké poľutovanie nad tým, že manželstvá, pokiaľ existujú, dlho netrvajú; odpudzujúce príklady ľudí v „šoubiznise“, ku ktorým pridávam športovcov a politikov a médiá s ich neustálym ohlupovaním, viedli k devalvácii manželskej lásky a stability rodiny; mnoho detí sú sirotami žijúcich rodičov alebo deťmi „osamelého rodiča“.
Za sexuálne zneužívanie v rodinách je v osemdesiatich percentách prípadov vinníkom obvykle matkin partner. Sviatosť manželstva nie je náležite cenená a o milosti, ktorá z nej vyplýva, ľudia nevedia. Umelá antikoncepcia sa stala bežnou praxou. Pred aplikovaním encykliky Humanae Vitae sa bránili veľké skupiny Cirkvi a jej päťdesiate výročie zostalo bez povšimnutia. Pastieri Cirkvi náležite nezdôrazňujú učenie, ktoré je cenné nielen pre kresťanský život, ale má aj kultúrny, sociálny a politický rozmer.
Právne schválenie „manželstva osôb rovnakého pohlavia“ a ďalších nemorálnych zákonov inšpirovaných rodovou ideológiou mení ustanovenie rodinného poriadku a rozširuje sa legalizácia potratov. Veriaci sú vystavení tlaku, ktorý nemá obdobu. Veľmi vážnym fenoménom je nútené zavádzanie programov školskej sexuálnej výchovy štátom, ktorá je v rozpore s prírodným a božským zákonom a porušuje práva rodičov. Mladých ľudí treba sprevádzať, aby dokázali rozpoznať hodnotu, krásu a užitočnosť pohlavnej čistoty, osobnej aj spoločenskej, ale nezdá sa, že by to bola pastoračná priorita.
V katolíckych školách je veľmi ťažké formovať mladých ľudí podľa týchto hodnôt a rodiny zvyčajne nespolupracujú; v mnohých prípadoch to všetko, čo bolo povedané, nie sú v stave robiť. Stručne povedané, je to silne krvácajúca otvorená rana, z ktorej uniká krv života spoločnosti. Je to spoločenská rana? Určite, ale je to taktiež rana Cirkvi. To je tragédia.
5. Dekristianizácia spoločnosti
Tento proces je zároveň procesom dehumanizácie. Jeho príčina je predovšetkým vnútornej náboženskej povahy: Kresťania, ktorí nežijú ako kresťania; sú pokrstení, ale buď neukončili kresťanskú iniciáciu, alebo po „jedinom svätom prijímaní“ nevytrvajú v sviatostnej praxi. Nedostali formáciu podľa právd viery a pohltila ich pohanská kultúra. Keď si svätý Pavol všimol tento problém v korintskej komunite, neváhal povedať, že ani medzi pohanmi o takom čomsi nepočuť (porov. 1 Kor 5:1; 6:8 a nasl.). Táto vnútorná slabosť Cirkvi, duchovný úpadok jej členov, spôsobuje, že ju necítiť v kultúre a v štruktúrach spoločnosti. Preto veriaci nevyžarujú hos phosteres in kosmos, čiže „ako svetlá na svete“, ako učil sám apoštol (Flp 2,15).
Dekristianizácia nie je to isté ako zmena foriem politickej organizácie. Lev XIII. povedal, že „právo vládnuť nie je nutne spojené s nejakým osobitným režimom vlády. Môže mať takú alebo onakú formu, za predpokladu, že má charakter vlády, vládcovia však musia mať na pamäti, že Boh je najvyšší vládca sveta a musia ho mať pred sebou ako vzor a zákon v spravovaní štátu“ (Encyklika Immortale Dei opus, 4).V tomto dokumente z roku 1885 pripomenul, že „kedysi boli štáty riadené filozofiou evanjelia“ a energia vlastná kresťanskej múdrosti prenikla do zákonov, inštitúcií a zvykov národov, do všetkých vrstiev a vzťahov v spoločnosti. Kompendium sociálnej doktríny, ktoré vyhlásil Ján Pavol II. v roku 2004, obsahuje ponosu na sekularizmus, ktorý v demokratických spoločnostiach sa „nepriateľsky stavia voči uznaniu akéhokoľvek politického či kultúrneho významu náboženskej viery“.
Takáto intolerancia sa usiluje vylúčiť aktivitu kresťanov zo spoločenskej a politickej sféry, pretože sa usilujú obhajovať pravdy, ktoré učí Cirkev, a podriaďujú sa morálnej povinnosti konať v súlade so svojím svedomím. Tieto postoje dokonca zachádzajú tak ďaleko a sú také radikálne, že popierajú základ prirodzenej morálky“ (č. 572). Ako zdôrazňuje toto posledné vyhlásenie, odmietnutie vyššieho poriadku ducha vedie k dehumanizácii, k popretiu ľudskej prirodzenosti a jeho požiadaviek. Cirkev sa musí najprv vzchopiť a pozbierať z vnútornej krízy, ktorá ju sužuje, aby sa stala relevantnejšou v kultúrnom a spoločenskom poriadku, aby mohla pomôcť človeku orientovať sa.
Katolícka neprítomnosť v oblastiach, kde sa vynára nová kultúrna sila, necháva svet napospas otcovi lži (porov. Jn 8,44). Na vytvorenie kontrakultúry ako skutočnej alternatívy je potrebná reakcia a koherentná a odhodlaná práca.
