Apostáza – závažná vec

12. júna 2021   Cirkev   Rozhovory

Apostati sa odtrhávajú od najdôležitejšej hodnoty, ktorou je pre človeka večná spása. Tým, že tento úkon robia verejne a ostentatívne, pobádajú k nemu aj ostatných, čím zasievajú pohoršenie. Kvôli nim možno ďalšie osoby prídu o možnosť večnej spásy – hovorí v rozhovore s Romanom Motołom, právnik a kánonista profesor Ryszard Sztychmiler.

Čo je v podstate apostáza, ku ktorej v poslednej dobe tak výrazne nabádajú proticirkevné kruhy?

V niektorých kruhoch sa apostáza stala módou – robí sa z nej akási demonštrácia. Ale aj z politického hľadiska znamená v podstate vystúpenie z Cirkvi. Preto je to veľmi vážna vec. Apostáza je – podľa kánonického práva (kánon 751 Kódexu kánonického práva) – úplné odvrhnutie kresťanskej viery.

Ide o čin, ktorého sa môže dopustiť pokrstená osoba pri zdravom rozume, ktorá má najmenej šestnásť rokov. Samozrejme, musí za tým byť zámer – úmyselná vina. Predpokladá sa, že ide o vedomé rozhodnutie prijaté vnútorným aktom; chce sa rozísť s Cirkvou a prejaví to navonok.

Ako to vyzerá z pohľadu cirkevných predpisov?

Poľská biskupská konferencia vydala v októbri 2015 všeobecný dekrét o vystúpení z Cirkvi. Novšie nariadenia sú z decembra 2020.

Na túto záležitosť sa však treba pozerať zo širšieho hľadiska, nielen z pohľadu predpisov. Krst, ktorý sme dostali, je nezmazateľný. Ak po ňom človek preruší, pretrhne kontakt s Cirkvou, nechce vieru praktizovať alebo ju dokonca stratí, platne prijatá sviatosť krstu má účinky pre celú večnosť.

Preto, keď sa niekto neskôr obráti a vráti sa do Cirkvi, nie je krstený druhýkrát. Dnes sa však musí primerane kajať; je zbavený trestu exkomunikácie a môže sa vrátiť do plného spoločenstva s Cirkvou.

Znamená to, že existuje východisko z apostázy?

Samozrejme, človek, ktorý vykoná úkon apostázy, sa neskôr môže od neho dištancovať a vrátiť do úplného spoločenstva s Cirkvou. Exkomunikácia nie je na večnosť, či na pevne stanovené obdobie.

Zostáva v platnosti, kým sa hriešnik nenapraví, neobráti, nebude sa primerane kajať a bude sňatá v stanovenom čase, napríklad po skúšobnej dobe.

Ako sa vykonáva formálny úkon apostázy?

U nás akt apostázy treba predložiť písomne za prítomnosti farára, ktorý musí mať istotu, že rozhodnutie je dobre premyslené. Vtedy sa urobí záznam v matrike, v krstných knihách farnosti. Od tohto okamihu sa s osobou, ktorá sa dopustila takéhoto činu, zaobchádza analogicky ako s osobou zbavenou verejných práv podľa svetského práva. Takýto človek naďalej zostáva a nikdy neprestane byť členom Cirkvi, je však akoby „mŕtva ratolesť“. Pri formálnom akte apostázy by si mal byť človek vedomý toho, že už nebude môcť prijímať sviatosti ani nebude mať nijaké práva v Cirkvi.

Takýto problém nastáva napríklad v Nemecku alebo iných krajinách, v ktorých sa platí cirkevná daň. Niektorí ľudia si myslia, že aj potom, ako urobia toto vyhlásenie a vystúpia z Cirkvi, sa budú naďalej považovať za katolíkov, ba po čase budú chodiť na omše a naďalej budú mať svoje práva v Cirkvi. A potom sa čudujú, keď sa v inom kraji prihlásia vo farnosti, že sa chcú ženiť alebo sa stať krstným rodičom, a tamojší farár ich upozorní, že takéto právomoci už nemajú.

Človek, ktorý úplne alebo čiastočne odmieta učenie Cirkvi, alebo ktorý popiera pravdy viery, hoci iba niektoré, je už do istej miery odpadlíkom aj bez toho, aby formálne vykonal úkon vystúpenia z Cirkvi.

Kňaz, ktorý prevezme vyhlásenie o vystúpení z Cirkvi, je povinný zaslať informácie farnosti, v ktorej sa nachádza krstný list apostatu. Takýto človek už nemôže prijímať sviatosti, stať sa kmotrom alebo mať katolícky pohreb. Aj keď neprestane byť členom Cirkvi, môže však pretrhnúť, či ukončiť svoje kontakty s Cirkvou.

Znamená to, že takýto človek v duchovnom rozmere stráca možnosť spásy?

Áno, samozrejme – ak v tomto stave aj zomrie. Exkomunikácia neznamená, že človek prestáva byť katolíkom, ale že nemôže využívať nijaké z práv, ktoré má v Cirkvi. Je teda v stave ťažkého hriechu a ak niekto zomrie v tomto stave, nemá šancu na spásu.

Samozrejme, my súdime ľudsky vo svetle toho, čo vidíme: vo svetle ľudských kritérií a tých, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, ktorý dal apoštolom moc odpúšťať hriechy. Nemôžeme však vstúpiť do Božej mysle. Vieme, že dokonalá ľútosť v čase zomierania môže zahladiť hriechy. Ak by sa teda takýto človek obrátil v tom čase k Bohu, úprimne ho odprosil a oľutoval svoje hriechy, nevieme, čo by s ním Pán Boh urobil. Pán Boh môže niekomu mimoriadne odpustiť, ale bez úprimnej ľútosti to nie je možné.

U ľudí, ktorí tak demonštratívne trvajú na apostáze, niet ani stopy po ľútosti…

Kňaz a profesor Bogusław Nadolski napísal knihu o tom, aký je dôležitý pre okamih smrti celý život človeka. Nie je to tak, že niekto celý svoj prežije ďaleko od Boha a v poslednej chvíli sa obráti k Nemu a zachráni svoju dušu. Táto posledná chvíľa je výsledkom rozhodnutí prijímaných počas celého jeho života. Ak bol niekto dlhý čas pred smrťou proti Bohu, veľmi pravdepodobne už nebude schopný sa k Nemu v poslednej chvíli obrátiť. A naopak: ak bol po celý čas blízko Stvoriteľa a prihodilo sa nešťastie a zomrel náhle bez spovede a bez sviatostí, bude skôr schopný vzbudiť ľútosť za svoje hriechy a povedať hoci len vo svojom srdci: Bože, odpusť mi.

Apostati sa odtrhávajú od najdôležitejšej hodnoty, ktorou je pre človeka jeho večná spása. A tým, že tento akt robia verejne a ostentatívne, k tomuto kroku pobádajú tiež aj ostatných, a tým zasievajú pohoršenie. Možno kvôli nim viac ľudí stráca šancu na večné šťastie. Je preto dôležité zvyšovať povedomie o dôsledkoch konania smerujúceho k apostáze.

Ale aby človek bol exkomunikovaný a de facto odpadol od Cirkvi, nie je potrebný formálny úkon, však?

Nie. Vonkajšia, formálna a zdokumentovaná apostáza je radikálny, drastický čin, ktorý svedčí o pevnom rozhodnutí. Človek sa však môže ocitnúť v podobnej situácii bez toho, aby to verejne dával najavo – stačí, že úplne alebo čiastočne odmietne učenie Cirkvi o dôležitých otázkach alebo popiera pravdy viery. Testom je Krédo, ktoré obsahuje najdôležitejšie pravdy katolíckej viery. Ak niekto z nich odmietne čo i len jednu pravdu, stáva sa do istej miery odpadlíkom.

Do Cirkvi môže človek patriť úplne alebo neúplne. Druhý prípad sa týka práve takýchto ľudí. Ide o osoby, ktoré o sebe hovoria, že „ja som katolík, ale…“. Úplným katolíkom je človek len vtedy, ak akceptuje všetky Božie a cirkevné prikázania (aj keď ich niekedy porušuje alebo hreší) a ak prijíma sviatosti a rešpektuje rozhodnutia cirkevnej autority. Ak niekto dlhú dobu nepristupuje k sviatostiam, nie je v plnom spojení s Cirkvou. A nakoniec posledný prvok, ktorým je uznanie cirkevnej autority – poslušnosť voči vlastnému biskupovi a pápežovi.

Ľudia, ktorí nespĺňajú vyššie uvedené podmienky, patria iba čiastočne do Cirkvi – nie sú odpadlíci. Sú však, ak nenapravia svoje správanie a nevrátia sa na správnu cestu, na ceste k apostáze.

Ďakujem za rozhovor.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z Polonia Christiana.

PDF (formát pre tlač)