Apostáza v Cirkvi -

Apostáza v Cirkvi


28. júna 2021
  Cirkev  

V dobe apostázy sa nádej nevkladá do vzkriesenia v Kristovi, ale do dosiahnutia politických cieľov tu na zemi. Dôležitá je kvalita života, budovanie bratstva, priateľstvo s matkou Zemou a podobné nezmysly. Pritom dôležité je čosi úplne iné: to, že kedysi jeden Človek vstal zmŕtvych“ – hovorí v rozhovore s Pawłom Chmielewskim kňaz profesor Robert Skrzypczak.

Zdroj: Public Domain Pictures

V poslednej dobe sa v Poľsku veľa hovorí o apostázach. Štatistiky stúpajú, pribúda počet odpadlíkov. Často sú to osoby späté s feministickým hnutím a s kruhmi LGBT…

To, že niekto chce ísť diablovou cestou a volí si smrteľný hriech, je rozhodnutím danej osoby. Takúto osobu sa môžeme pokúsiť prebudiť, povzbudiť ju – niekedy slovami, niekedy svedectvami, inokedy modlitbou a pôstom. Boh miluje každého a necháva mu slobodu…

V súvislosti s týmito ideológiami sa však často hovorí, že prichádza nová totalita. Myslíte si, že právom?

To, čo sa deje dnes, nie je nič nové. Rovnako to bolo aj v komunistickom alebo nacistickom systéme alebo v akomkoľvek inom systéme, v ktorom ľudia mali do činenia s diktatúrou. Nie náhodou Benedikt XVI. už pred mnohými rokmi varoval Cirkev pred diktatúrou relativizmu. Katolícka Cirkev žije z viery a viera je z ohlasovania Evanjelia.

Ale v „pandemickom“ roku to s ohlasovaním Evanjelia nevyzerá veľmi dobre…

V skutočnosti sme v čase pandémie trochu zaspali. Pred rokom 2020 sa v Poľsku organizovali veľké evanjelizačné stretnutia, púte a stretnutia. V situácii, keď sa tieto akcie nedajú organizovať, nám zrazu chýba alternatíva. Na druhej strane sa diabol cíti na sociálnych fórach vynikajúco, miluje internetové pripojenie a má k dispozícii bohaté prostriedky na presviedčanie a ovplyvňovanie. Dnes musíme ohlasovať Evanjelium na strechách a využívať nové priestory.

Ale okrem tohto formálneho pretrhnutia vzťahov s Cirkvou máme aj oveľa širší fenomén skrytej apostázy…

Svätci, páter Pio a Ján Pavol II. varovali pred hrozbou tichej apostázy – apostázy sýteho človeka. Dnes tomu veľa ľudí nepripisuje veľký význam, ale v skutočnosti existuje oveľa viac skrytej apostázy odohrávajúcej sa oveľa viac v rovine ľudského srdca než formálne.

V mediálnom priestore však práve tieto priťahujú priťahujú našu pozornosť…

V ranej Cirkvi boli tri hriechy, ktoré u kresťanov vyvolali najväčší žiaľ: vražda, cudzoložstvo a apostáza. Kto odpadne od viery, prijíma veľmi radikálne a osudové rozhodnutie. Apostáza je nielen fakt, ale aj veľká výzva. Musíme tiež vyvodiť závery z tohto formálneho odpadnutia, ktoré je často dôsledkom nejakého zranenia, ale neraz vyplýva z toho, že človek má pocit, že „nepotrebuje“ spásu. Cirkev bola v posledných desaťročiach povolaná k novej evanjelizácii, ale veľa z nej nevyťažila.

Ľudia dnes nepotrebujú spásu? To znie dosť šokujúco…

V roku 1952 kňaz Karol Wojtyła zverejnil slávny text s názvom Katechumenát 20. storočia. Zahrnul doň postrehy o situácii kresťanstva v Európe. Na Západe pozoroval procesy prebiehajúce medzi ľuďmi povojnovej generácie, rýchle budovanie civilizácie peňazí a blahobytu. Všimol si, že u mnohých ľudí, ktorí sa stále stotožňujú s Cirkvou, vyhasína zmysel pre nadprirodzené bohatstvo. Ľudia síce sú v Cirkvi, ale nečerpajú z prameňov spásy. Budúci pápež si všimol, že Cirkev, podobne ako za apoštolských čias, nemôže počítať so silou histórie, musí sa učiť začínať odznova.

Dá sa dlho hovoriť o spoločenských alebo, širšie povedané, externých príčinách tohto stavu. Čo sa však stalo v Poľsku vnútri Cirkvi?

Donedávna sme v našej spoločnosti mali prevládajúcu katolícku civilizáciu. V tom čase sme počítali s evanjelizačnou triádou: rodina, škola, farnosť. Boli sme presvedčení, že tieto tri oblasti stačia na odovzdanie viery mladšej generácii. Teraz podľa ovocia zisťujeme, že to tak nie je. Máme do činenia s mladou generáciou, ktorá síce žije vo svete plnom krásnych perspektív, ale je to generácia spohanštená, vzdialená od Krista a Evanjelia. Treba sa zamyslieť, čo robiť, aby sme odovzdávali vieru ľuďom. Netreba sa pozerať na tieto inštitúcie, pretože sú v obrovskej kríze a rozklade. Treba pozorne sledovať objavujúce sa zárodky nadprirodzeného života, pretože je to Boh, ktorý vedie ľudskú existenciu vpred. Treba mať oči otvorené.

Zdá sa, že tí, ktorí odchádzajú z Cirkvi, vôbec nemyslia na večné zatratenie, ktoré ich čaká. Prečo?

Cirkev musí prejavovať legitímnu starosť o to, aby sme sa nerozišli s týmto svetom v stave smrteľného hriechu. Ako zdôraznil Tridentský koncil v roku 1563, v momente smrti je rozhodnutá večnosť človeka. Vtedy sa rozhodne, s kým strávi večnosť: s Ježišom Kristom, Máriou a milujúcimi anjelmi alebo s nenávistným, temným Luciferom a jeho služobníkmi.

Aj keby sme mali byť zosmiešňovaní a mali nám vulgárne nadávať, nesmieme od tejto úlohy ustúpiť; nesmieme sa nechať odradiť pri hlásaní evanjelia. Každý z nás si musí vziať k srdcu a zamyslieť sa nad vetou svätého Pavla: „Veď ak hlásam Evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som Evanjelium nehlásal.“ (1Kor 9, 16)

A predsa mnohí v Cirkvi dnes nehlásajú Evanjelium alebo ho hlásajú skreslené, prispôsobené dnešnej „kultúre“. Ide azda o akúsi internú apostázu v Cirkvi?

V skutočnosti existuje aj fenomén internej apostázy, ktorej sa v Cirkvi dopúšťajú jej teológovia a hierarchovia. Mám na mysli najmä to, čo sa deje v Cirkvi v Nemecku. Takzvaná Synodálna cesta je práve apostázou v službách postmodernistického kréda.

Stačí vziať do ruky základný text tejto cesty, v ktorej padajú vyhlásenia, z ktorých človeku až vlasy dupkom vstávajú. Napríklad, že: „Neexistuje nič také, ako pravda sama osebe.

Pastieri Cirkvi v Nemecku vedú svoje ovce k úplnému relativizmu. Táto situácia si vyžaduje veľkú odvahu zo strany svedomitých kresťanov, ktorých takéto činy musia bolieť. Vyžaduje si to pôst a modlitbu.

Niektorí biskupi však reagujú, napríklad na Ukrajine. Nie je to primálo?

Situácia si určite vyžaduje prebudenie kolégia biskupov. Biskupi celého sveta sa musia prebudiť a uvedomiť si, čo hovorí II. vatikánsky koncil, že biskup nie je zodpovedný iba za svoju diecézu, ale aj za celú univerzálnu Cirkev. Biskupi si musia navzájom pomáhať prostredníctvom takzvaného correctio fraterna, čiže bratským napomínaním. Najvyššiu zodpovednosť má samozrejme rímsky biskup. Preto musíme podporovať súčasného nástupcu svätého Petra, aby sa čestne zhostil tejto úlohy.

Zdá sa, že bez ohľadu na to, či sa internej apostázy dopúšťa klérus alebo laici, ide v podstate o to isté, teda o úplné zavrhnutie perspektívy viery a zameranie sa na svetský rozmer, nie?

Apostáza osôb, ktoré majú chuť budovať nový katolicizmus, spočíva v tom, že ľudská nádej v nich nie je orientovaná na spásu a vzkriesenie v Kristovi, ale na dosiahnutie politických a sociologických cieľov tu na zemi. Dôležitá je kvalita života, budovanie bratstva, priateľstvo s matkou Zemou a podobné nezmysly. Pritom dôležité je čosi úplne iné: to, že kedysi jeden Človek vstal z hrobu, ukázal ľuďom svoje rany a povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ (Jn 20,21)

Ďakujem za rozhovor.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z Polonia Christiana.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024