Antropologická revolúcia

Grzegorz Górny
21. februára 2022   Spoločnosť

Žijeme vo svete, v ktorom postupne prebieha antropologická revolúcia. Pred našimi očami sa spochybňuje spôsob chápania toho, ako sa človek rodí, ako zomiera, aké má pohlavie alebo akú má prirodzenosť. Nový model ľudstva, ktorý vzniká v tomto procese, nemá nič spoločné nielenže s antropologickou víziou, ktorú nachádzame v Biblii, ale ani s poznatkami založenými na biologických vedách. Pokúsme sa v krátkosti sledovať súčasné popieranie základných prvkov conditio humana.

Ako vzniká ľudský život?

Z biologického hľadiska niet najmenších pochybností o tom, že ľudský život sa začína počatím, a to nie je otázka viery, ale poznania, v súlade so všetkými kritériami modernej molekulárnej biológie.

Od momentu spojenia vajíčka a spermie vzniká nová a jedinečná ľudská bytosť, ktorá sa vyvíja v procese samovoľného rastu. Má svoj vlastný jedinečný genotyp a už počas prvých tridsiatich hodín svojej existencie je naprogramovaný tak, že obsahuje všetky informácie o svojom vývoji. Moderná genetika nám hovorí, že už vtedy obsahuje viac ako 100 000 špecifikácií zakódovaných v génoch chromozómov.

A predsa sa toto chápanie zrodenia, založené na výdobytkoch prírodných vied, dnes čoraz viac odmieta. Dôležité je, že tí, ktorí spochybňujú toto chápanie opierajúce sa o všetky dostupné vedecké poznatky, sami nedokážu presvedčivo poukázať na okamih zrodu života. Na jednej strane rozvíjame genetické inžinierstvo v nevídanom rozsahu a pripravujeme gigantické plány na manipuláciu s ľudským genómom, zatiaľ čo na druhej strane sme zrazu bezradní a neschopní určiť najjednoduchšiu skutočnosť, kedy sa začína ľudský život.

V skutočnosti je to známy a samozrejmý poznatok a jeho odmietnutie má jediný dôvod: túžbu schváliť potrat ako morálne prijateľný čin. Ide o to, aby sme si nepriznali, že ide o zabitie ľudskej bytosti. V skutočnosti neexistuje žiadny iný dôvod na popieranie takýchto všeobecne dostupných biologických faktov.

Kedy človek umiera?

Podľa stáročia platnej definície smrti sa za okamih odchodu z tohto sveta považuje moment nezvratného zastavenia srdcovej a dýchacej činnosti. Táto definícia založená na kardiorespiračných kritériách však bola doplnená alternatívnou definíciou, ktorá zavádza nový pojem „mozgová smrť“. V oficiálnych právnych predpisoch bol prvýkrát použitý v roku 1970 a vypracovala ho tzv. Harvardská komisia, ktorá bola zriadená dva roky predtým. Podstatou nového prístupu bolo vyhlásenie „absencie spontánnej mozgovej činnosti“, aj keď obehové a dýchacie funkcie nezanikli, s podporou lekárskeho vybavenia.

Prijatie nového kritéria pre konštatovanie smrti viedlo k tomu, že za mŕtvych boli oficiálne vyhlásení ľudia, ktorí neboli studení, stuhnutí alebo bledí, mali normálnu alebo zvýšenú telesnú teplotu, ich pokožka bola ružová, obehový systém fungoval, srdce bilo, pľúca prijímali kyslík, fungoval metabolizmus, rany sa hojili a imunitný systém fungoval. Napriek tomu takéto osoby sú definované ako mŕtve z jediného dôvodu: verdiktu o stave ich mozgu. Preto sa v odbornej literatúre na označenie postavenia takýchto ľudí používa dokonca termín „živá mŕtvola“. Ale môžu mŕtvoly žiť?

Stojí za to odpovedať na otázku, aké dôvody viedli k zavedeniu novej definície. Vysvetlila to samotná Harvardská komisia – jej členovia uviedli, že začali pracovať s myšlienkou definovať „nezvratnú kómu“ ako nové kritérium smrti. Išlo o to, že súčasná definícia znemožňovala transplantáciu srdca. Transplantácia srdca je totiž možná len vtedy, ak srdce darcu bije. Keď prestane biť, operácia je už nemožná. Podľa starej definície sa za živého človeka považoval človek, ktorému bije srdce. Riešením bolo vytvorenie novej definície. Harvardská komisia sa pri jeho predkladaní netajila tým, že jej hlavným motívom je umožniť legálnu transplantáciu srdca.

Smrť je jednorazová a nezvratná skutočnosť. Boli však zaznamenané prípady ľudí, ktorí boli oficiálne vyhlásení za mozgovo mŕtvych, ale neskôr „ožili“ a tešili sa plnému zdraviu. Okrem toho od roku 1968, keď bola zavedená nová definícia, medicína pokročila natoľko, že vďaka novým metódam, napr. hypotermii, možno dnes zachrániť ľudí, ktorí by ešte pred 30–40 rokmi boli oficiálne vyhlásení za mŕtvych, a odoberali sa im orgány. Už len táto skutočnosť spochybňuje definíciu mozgovej smrti.

Niektorí lekári a bioetici sa domnievajú, že v tejto situácii by bolo čestnejšie povedať, že nemáme do činenia s mŕtvymi ľuďmi, ale so živými ľuďmi, ktorí majú poškodený mozgový kmeň a ktorým lekári nedávajú šancu, aby vyšli z tohto beznádejného stavu a odporúčajú odber orgánov. Pri takomto prístupe by však transplantácia srdca bola morálne pochybným a dokonca neprijateľným činom. Na riešenie tohto problému preto bola zavedená nová definícia.

Koľko pohlaví má človek?

Všetky biologické fakty hovoria, že človek môže mať len jedno z dvoch možných pohlaví: mužské alebo ženské. Genetika, anatómia, morfológia, endokrinológia a ďalšie vedné odbory to dokazujú. Existujú len dva typy chromozómových párov: XX u žien a XY u mužov (tretí neexistuje), existujú dva typy gamét: vajíčko u žien a spermia u mužov (tretí neexistuje), existujú dva typy pohlavných orgánov: ženské a mužské (a žiadne iné).

Napriek tomu sa dnes rozšírila nová teória, ktorá hovorí o mnohosti a premenlivosti pohlaví. Nie je však založená na prírodných vedách alebo biologických faktoch. Jej jediným zdrojom je vedomie tých, ktorí definujú svoju sexualitu podľa kritérií vypracovaných autormi tejto teórie. Jeho jediné opodstatnenie sa preto nachádza v tom, čo sa rodí v mysliach jednotlivcov. Ich vôľa prevažuje nad faktami. Ak sa chcú nazývať nebinárnymi, treba to vraj akceptovať, aj keď všetky empirické dôkazy tomuto subjektívnemu vyhláseniu odporujú.

Hlavná predstaviteľka tejto teórie, americká feministka Judith Butlerová, tvrdí, že rod nie je anatomický fakt, ale je vytvorený slovom. Na tento účel zaviedla pojem „performatívny“, čo v divadelnom jazyku znamená „taký, ktorý je vytvorený pred očami divákov“. Podľa jej názoru sa nikto nerodí ako muž alebo žena, ale je „performatívne určený“, aby predstavoval mužské alebo ženské pohlavie.

Čo to znamená? Nuž existujú také vety, ktoré vytvárajú realitu. Napríklad: „Vyhlasujem vás za manžela a manželku“ alebo: „Vymenúvam ťa za generála“. Sú to určité slová – zaklínadlá. Rovnakým zaklínadlom reality je podľa Butlerovej aj výkrik pôrodnej asistentky, ktorá pri pôrode dieťaťa a pri pohľade na jeho genitálie oznamuje „chlapec“ alebo „dievča“. Podľa nej táto pôrodná asistentka neopisuje skutočný stav vecí, ale vytvára mýtický príbeh, ktorému rodičia a okolie dieťaťa podľahnú, bezmyšlienkovite a nevedome podporujú tento nepodložený názor a následne ho zavádzajú do vedomia dieťaťa.

Paradoxne, Judith Butlerová sama predstavuje to, z čoho obviňuje všetky generácie vo všetkých civilizáciách v priebehu vekov, a to z podľahnutia mýtickému naratívu. V skutočnosti je to ona, kto nahrádza vedecký svetonázor magickým myslením. Stojí za ním presvedčenie, že slovami môžeme zmeniť biologické fakty, napr. jediným výkrikom môžeme zmeniť chlapca na dievča alebo dievča na chlapca. V skutočnosti to znamená, že človeku pripisujeme božské výsady, ktoré poznáme z biblickej knihy Genezis, keď Boh stvoril svet práve pomocou slov.

Rozšírením vyššie uvedenej koncepcie bolo tvrdenie, že existuje viac ako iba dve pohlavia. Koľko? Ťažko povedať. Na začiatku ich malo byť päť: muž, žena, bisexuál, homosexuál a transsexuál. Časom sa ukázalo, že ich môže byť niekoľko desiatok a ich počet sa zvyšuje s rozvojom rodovej teórie. Ľudská vynaliezavosť predsa nepozná hranice.

Má človek vôbec nejakú prirodzenosť?

Prijať teóriu gender znamená oslobodiť sa od zákonov prírody, ktoré môže človek slobodne formovať. V tejto koncepcii je človek pánom, dokonca tvorcom svojej prírody a jej zákonov. Od toho je už len krok k ďalšiemu stupňu nášho vývoja, ktorý populárny mysliteľ Yuval Noah Harari zaradil do názvu svojej slávnej knihy Homo Deus (Človek Boh). Podľa neho majú ľudia vďaka genetickému dizajnu tiel a umelej inteligencii šancu dosiahnuť nesmrteľnosť a časné šťastie.

Tento myšlienkový prúd má svoj pôvod v evolučnom humanizme britského biológa Juliana Huxleyho (mimochodom brata Aldousa Huxleyho, autora knihy Prekrásny nový svet). Hľadal spôsoby, ako prekonať stav ľudského druhu, aby sa ľudstvo nielen pasívne zúčastňovalo na kozmickom evolučnom procese, ale aby ho aj riadilo. Spojenie ľudskej mysle s okolitým prírodným svetom, a ešte širšie s celým vesmírom, má za cieľ dať mu vlastné sebauvedomenie.

Bol to Julian Huxley, kto v roku 1957 vymyslel pojem „transhumanizmus“, ktorý v súčasnosti zažíva ohromujúcu kariéru. Digitálna revolúcia dala tomuto slovu nový význam. Ako hovorí Robin Hanson, v súčasnosti „prevláda názor, že nové technológie sú schopné zmeniť svet v nasledujúcom storočí alebo dvoch natoľko, že našich potomkov už v mnohých ohľadoch nemožno považovať za ľudí“. To sa má dosiahnuť okrem iného využitím inovácií v oblastiach, ako sú genetické inžinierstvo, molekulárna nanotechnológia a neurovakcíny. Transľudia by sa podobali kyborgom, napríklad s mozgovo-počítačovými rozhraniami alebo multifunkčnými protézami.

Pokročilý výskum a vývoj takýchto riešení už prebieha a financujú ho majitelia a riadiaci pracovníci veľkého technologického priemyslu, medzi ktorými je najmä veľa nadšencov a teoretikov transhumanizmu. Z času na čas predstavia nejaký prototyp, ako napríklad newyorský umelec Neil Harbisson, ktorý je prvým človekom na svete s anténou implantovanou v lebke. Anténa prenáša priamo do jeho mozgu merania elektromagnetického žiarenia, telefónne hovory, hudbu, filmy a dokonca umožňuje prijímať signály a údaje zo satelitov.

Transgenderizmus a transľudia majú rovnaký antropologický základ. Vychádzajú z predpokladu, že ľudskú prirodzenosť možno zmeniť podľa toho, čo si želáme. Transhumanistická postfeministka (nech už to pre ňu znamená čokoľvek) Donna Harawayová o tom vo svojej knihe Manifest kyborga píše explicitne. Verí, že v blízkej budúcnosti budú mať transľudia vyriešené všetky problémy s pohlavím, pretože budú môcť meniť svoje pohlavie podľa vlastnej ľubovôle, v závislosti od nálady, dokonca aj zo dňa na deň.

Antropologická revolúcia, odohrávajúca sa pred našimi očami, robí všetko fluidným: život, smrť, pohlavie, prírodu… Dochádza k úplnej dekonštrukcii najzákladnejších zložiek našej ľudskosti. Všetky istoty, na ktorých bola ľudská existencia po stáročia založená, sa vytrácajú.

Dekonštrukcia je však potrebná na to, aby neskôr bolo možné rekonštruovať. Staré istoty musia byť nahradené novými. Tekutá identita predpokladá, že sme schopní sa „sebakonštruovať“ podľa vlastných predstáv. Rozhodujúca je vôľa. Vôľa k moci. V zásade je to však iba iná verzia slov, ktoré had povedal žene: „Budete ako bohovia.“

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z týždenníka wPolityce.pl.

PDF (formát pre tlač)