Antimenzion vo východnej liturgii - Christianitas

Antimenzion vo východnej liturgii

Lucia Laudoniu
11. novembra 2022
  Cirkev História  

Starí Rimania žili v predstave, že čas môžeme krájať nožom slova – a spomienok. Dokladá to podstatné meno templum, ktoré si spájame najmä s pohanskými svätyňami. Absorbovali ho viaceré európske jazyky, angličtina má temple, Danteho volgare zasa tempio. Starolatinská forma substantíva templum znie tempulum – priestor odkrojený (vykrojený) z času.

Každý, kto tvrdí, že sakrálny priestor treba „zladiť“ s duchom doby alebo ho „aktualizovať“, popiera mos et sensus maiorum ukrytý v latinskej etymológii. Nik nechce povedať, že liturgický priestor je akási „vákuová kapsula“ mimo fyzikálneho času, no jazyková väzba medzi templum a tempus naznačuje, že chrám je uchránený božskou mocou od deštruktívnych účinkov času. Keďže chrám je „vykrojený“ z času, ako píše Václav Křížek vo svojom latinskom slovníku z konca 19. storočia, čas nemôže svätú Tradíciu nijako oslabiť, ani ju pochovať pod lavínou modernity.

Kresťan s časom nebojuje, ale ani sa mu nepodvoľuje. Čas predsa nie je gilotína, ktorá nám jedného dňa zotne hlavu. Veď nie Cirkev slúži času, ale čas slúži Cirkvi.

Nebojme sa pripustiť si, že zmyslom času je glorificatio. Boh používa čas ako obdivuhodný nástroj, prostredníctvom ktorého nám zjavuje odlesk svojej nádhery.

S takýmto časom sú Božie chrámy spojené ako s pupočnou šnúrou, a predsa sú izolované od všetkého, čo čistý prameň času znesväcuje a špiní. Preto sa v antickom Ríme hovorilo, že chrám je z času vytrhnutý, ale nie je od neho oslobodený.

Byzantské kresťanstvo pozná zaujímavý liturgický predmet, na ktorý padá čas ako kvapkajúca rosa. Volá sa antimenzion a má pohnuté dejiny.

Antimenzion z roku 1946 konsekrovaný blahoslaveným vladykom Gojdičom.
Zdroj: Misko3 / commons.wikimedia.org

Rozprávanie o tomto posvätnom predmete, bez ktorého sa v byzantskom obrade nemôže legitímne slúžiť žiadna svätá liturgia, začneme – prekvapivo – u rímskokatolíckych vojenských kaplánov.

Dvadsiatym storočím prehrmeli dve svetové vojny. Duchovní pôsobiaci v armáde museli často slúžiť na improvizovaných oltároch, ktoré neboli riadne konsekrované. Súčasťou ich cestovných liturgických súprav bola jemná obdĺžniková tkanina podobná korporálu a posvätená iuxta rituale Romanum. V praxi nahrádzala kamennú oltárnu menzu opatrenú vloženými relikviami. Prenosnému oltáru rímskych vojenských kaplánov sa preto hovorilo antimensium Latinum.

Grécke slovo ἀντιμήνσιον (v slovenčine sa prepisuje v mužskom rode, gréčtina a latinčina majú neutrum) sa dá voľne preložiť „namiesto menzy“, čiže vrchnej oltárnej tabule.

Latinské antimenziony mali krátky život. Post Vaticanum secundum upadli do zabudnutia, pretože omša Pavla VI. (známa tiež ako novus ordo missae) už nevyžadovala oltárny kameň s ostatkami svätých, ktorý bol pred koncilom nevyhnutnosťou ad missam celebrandam. Pokiaľ „predkoncilový“ kňaz musel pod vplyvom rôznych okolností (vojenský konflikt, misia) slúžiť v plenéri mimo chrámu alebo kaplnky, dôrazne sa odporúčalo, aby mal so sebou antimensium Latinum.

Tento zvyk však Západ adaptoval z byzantského obradu a môžeme ho považovať za príklad efektívnej medziobradovej komunikácie. Rímski kňazi totiž dostávali svoje prvé antimenziony od gréckokatolíckych hierarchov.

Medzi byzantským antimenzionom a jeho latinským „bratom“ však existovali aj rozdiely. Spoločným znakom je tvar a materiál, v oboch prípadoch ide o kus tkaniny obdĺžnikového tvaru zhotovenej z ľanu, často aj z hodvábu. Svätý Simeon Solúnsky v 15. storočí odporúčal na výrobu antimenzionov ľan, keďže pochádza zo zeme. Zem darovala Spasiteľovi jaskyňu – kolísku (východná ikonografia situuje Kristovo narodenie do jaskynky) aj hrob.

V otázke posväcovania „textilného prenosného oltára“ sa prístup Východu a Západu diametrálne líšil. Antimensium Byzantinum konsekruje eparchiálny biskup, kým jeho latinský ekvivalent mohol posvätiť priamo kňaz.

Západné altare portabile nenesie ani podpis a pečať biskupa, ktorá východnému antimenzionu dáva právnu silu. Antimensium orientale predstavuje puto jednoty medzi oltárom a eparchiálnym archijerejom (biskupom). Je symbolickým článkom v dvetisícročnej reťazi apoštolskej postupnosti a materiálno-duchovným znakom poverenia na slávenie Eucharistie, ktoré vladyka udeľuje konkrétnej komunite (farnosť, monastier, spoločenstvo…) alebo jednotlivcovi (kňaz, správca kaplnky, misionár…) ex auctoritate sua.

Každý byzantský antimenzion je nositeľom dvojitej pečate – pečate biskupa a pečate Ducha Svätého, a tým svedčí o bohoľudskej postate Kristovej Cirkvi.

V minulosti bol centrom antimenzionu kríž, dnes je to kladenie Pána do hrobu.
Zdroj: Constantine / commons.wikimedia.org

Je konsekrovaný rukami biskupa a svätým myrom – olejom, ktorý sa používa pri myropomazaní (birmovaní). Deje sa tak spravidla na Zelený štvrtok. Vďaka tejto „epikléze“ je antimensium nositeľom jedinečnej milosti, ktorej garantom je Spiritus Sanctus.

Cirkevnoprávne aspekty vydávania a používania antimenzionov sa líšia naprieč jurisdikciami. Ruské pravoslávne obce často používajú aj tie s podpismi biskupov, ktorí sú už na pravde Božej. Smrťou biskupa „validita“ konsekrovaného antimenzionu teoreticky zaniká iba de iure, nie však de facto, pretože v Kristovi niet smrti.

Grécke pravoslávie má naopak vo zvyku nahrádzať v prípade zmeny na eparchiálnom stolci „staré“ antimenziony „novými“ s podpisom hierarchu v aktívnej pastorácii. Každý nasledujúci biskup konsekruje cum sigillo „svoje“ antimenziony. Antimensium v tomto zmysle predstavuje súhlas miestneho ordinára s liturgickými úkonmi v jeho eparchii. Je to signum praesentiae – znak morálnej prítomnosti nástupcu apoštolov pri každej legálnej svätej liturgii konanej v lone orthodoxie.

Ruský a grécky prístup sa v praxi dosť prekrývajú a konečné riešenie je vždy dané pastoračnými okolnosťami. Konsekrované antimenziony, na ktorých sa z rôznych príčin nemôže ďalej slúžiť, však nesmú byť predmetom komerčného predaja (obchodovať sa smie len s „prázdnymi“ antimenzionmi bez podpisu a pečate hierarchu) a je zakázané ich vyhodiť. Platí pre ne identický predpis, aký sa uplatňuje na ochranu relikvií. V mnohých z nich totiž nájdeme všité vrecúško s relikviami. Odkiaľ sa vzalo?

Memoria Ecclesiae siaha k hrobom mučeníkov. Tie boli miestom občerstvenia duší a vzájomného posilnenia sa vo viere. S pribúdajúcim počtom cirkevných obcí sa vyvinul bohumilý zvyk vkladať ostatky Kristových svedkov (taký je pravý význam pôvodne gréckeho výrazu martyr) do kresťanských oltárov. Obdĺžnikový tvar menzy obvyklý v západnom umení mal dokonca evokovať rakvu.

Východné cirkvi prežívali s nástupom ikonoklazmu novú vlnu mučeníctva. Mnohé kamenné oltáre boli znesvätené heretikmi. Ich ničeniu nepadli za obeť len obrazy, na mušku si zobrali aj reliquiae sanctorum. Táto núdzová situácia prispela podľa svätého Teodora Studitu k rozšíreniu používania konsekrovanej drevenej tabule všade tam, kde existovalo podozrenie, že prestol (hlavný oltár) uchvátili ikonoborci.

Pamiatkou na pozemské zajatie Cirkvi sú drevené tabuľky (maqta), ktoré sa zachovali u dochalcedónskych Koptov. Egyptskí kresťania boli pravidelne vystavovaní útlaku Mohamedových mečov a existencia prenosných oltárov im umožnila slúžiť liturgiu aj vtedy, keď prišli o chrám. Drevenému antimenzionu Koptov dominoval dekoratívny kríž s gréckym kristogramom. Obdobné prenosné oltárne tabule (ţablîtho) boli známe v sýrskej kultúre.

Konštantínopolská tradícia opustila používanie drevených mobilných tabulae altaris v prospech textilných, pretože sa s nimi dobre manipulovalo a ľahšie sa prenášali. Vyšíval sa na ne crux Domini, ikonografický motív snímania z kríža či Kristovho pohrebu, ktorý sa na byzantských antimenzionoch vyskytuje dodnes.

Bez antimenzionu nie je možné platne celebrovať svätú liturgiu.
Zdroj: Marko Milivojevic / pixnio.com

Z diela konštantínopolského patriarchu Manuela I. vieme, že do 13. storočia našli uplatnenie najmä tam, kde nebol riadne vysvätený oltár. Správy o kladení týchto rubášov aj na konsekrovaný prestol (hlavný oltár) máme najmä z neskorého stredoveku. Prečo sa zaviedol tento zvyk? Antimenziony už neboli jednoduchou náhradou oltára. Čoraz viac boli vnímané ako dokument (obdoba západného celebret), ktorý umožňoval kňazom slúžiť na kánonických oltároch cum permissu episcoporum.

Svoju úlohu iste zohrala túžba „ochrániť“ byzantské oltáre od križiakov. Schizma bola realitou a podpis biskupa získal funkciu rozlišovacieho znaku medzi cirkvami. V synodálnom období ruského pravoslávia bolo dokonca bežné, že antimenziony museli okrem biskupského podpisu a pečate niesť aj podpis cára, za vlády ktorého boli posvätené.

Izmail Ivanovič Sreznevskij, ktorý skúmal starý antimenzion ruskej proveniencie z roku 1149, v ňom nenašiel žiadne stopy po vložených ostatkoch. Vrecúško s relikviami, ktoré v súčasnosti nájdeme na všetkých antimenzionoch z ruského pravoslávneho prostredia, teda nebolo jeho sémantickým centrom.

Zašívanie relikvií do antimenzionov sa nepraktizuje ani v Grécku. Ostatky Božích priateľov majú miesto na oltári alebo v oltári, ako na latinskom Západe. Vedci sa sporia, do akej miery ide o vplyv križiackych výprav. Očistenie križiackeho obdobia od jeho negatívnej povesti je v rukách novej generácie kresťanských historikov. Stretnutie Východu a Západu prinieslo aj veľa dobra, ktoré žiaľ udusil satanov dym predsudkov…

Spojenie nunc et semper sa vrylo do uší kresťanov všetkých generácií. Semper je utvorené zo semel (raz, jedenkrát) a per (skrz, cez, pre). Semper – to je (na)vždy. Keď si slovíčko rozdelíme, dostaneme „cez (per) jedno (semel, raz)“. Tajomstvo Kristovej vykupiteľskej obety je súčasťou pokladu viery. Pokiaľ má niečo trvať navždy (semper), musí sa uskutočniť „per semel“ – prostredníctvom jedného. Tým Jedným je Kristus. Je krásne, že v latinskom vyjadrení konštantného trvania (semper) máme etymologicky obsiahnuté Jedno.

Antimenzion je veľkým darom pre jednotu Cirkvi. Viaže jeden oltár s jedným biskupom a jedným (Trojjediným) Bohom, ktorý pôsobí nunc et semper.

Antimensium ukrajinských gréckokatolíkov.
Zdroj: Rostkol / commons.wikimedia.org

A aká je vlastne liturgická funkcia východného antimenzionu? Antimisul (rumunský názov tohto posvätného predmetu) sa uchováva uprostred oltára. Býva zložený v šatke s farbou krvi, blízkej západnému korporálu. Gréci jej dali meno εἰλητόν, v slovanskom prepise iliton. Na zloženom antimenzione, ktorý je zabalený v červenom ilitone, býva položený evanjeliár. Látka sa rozkladá počas presne stanovených častí liturgie a kladie sa na ňu kalich a diskos s eucharistickou matériou. Keďže antimenzion prichádza do kontaktu s eucharistickými Darmi a bol slávnostne pomazaný svätým myrom, smie sa ho dotýkať iba kňaz.

Ruskí staroverci a niektoré gréckokatolícke farnosti, ktoré parciálne nasledujú prednikonovský ruský úzus, majú takú veľkú úctu k antimenzionu, že ho nechávajú skrytý pod vrchným oltárnym rúchom na spôsob latinského oltárneho kameňa. Zložený v ilitone s farbou krvi pripomína tajomné srdce oltára – a ozvenou jeho tlkotu je sama Cirkev.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Byzantský mystik Gregor Palama vo svetle katolíckej viery (Druhá časť)

Nominalizmus a jeho důsledky – VI

Slovenský konzervativizmus už nepotrebuje diskusie, potrebuje kontrarevolúciu

Katolícky ateizmus – najnebezpečnejšia forma modernizmu?