Akvinský o poslušnosti duchovných. Nebezpečenstvá oprávnenej neposlušnosti
Michael Davies
19. novembra 2020
Cirkev
pokračovanie II. časti
Sv. Tomáš učí, že ak duchovná osoba prikazuje v rozpore s Božím prikázaním, tak osoba, ktorá tento príkaz vyplní, hreší rovnako ako duchovná osoba, ktorá tento príkaz vydala. Ak je v ohrození viera, máme právo pokarhať duchovnú osobu, a to aj na verejnosti. Sv. Tomáš uvádza príklad verejného pokarhania pápeža, prvého pápeža, sv. Petra: „Pavol, ktorý bol podriadeným Petra, ho neváhal na verejnosti pokarhať, aby zabránil bezprostrednému nebezpečenstvu pohoršenia, ktoré sa týkalo viery“. A ako vysvetľuje sv. Augustín: „Peter tak dal príklad nadriadeným, že kedykoľvek sa odchýlia od pravej cesty, nemajú pohŕdať pokarhaním od svojich podriadených“.
Sv. Katarína Sienská bola žena, ktorá sa nerozpakovala karhať pápežov, ak sa odchýlili od pravej cesty! Musím povedať, ešte raz, že sa tu nesnažím podnecovať rebéliu proti pápežovi. Len sa snažím ukázať, že ak pápež zneužije svoju autoritu a zaslúži si verejné pokarhanie, tak je to podobné u diecézneho biskupa. A ako vysvetľuje sv. Tomáš, poslúchať rozkazy, ktoré by mohli poškodiť vieru, je hriech.
Dejiny ukazujú, že väčšina členov rôznych spoločenstiev dala prednosť uposlúchnutiu nespravodlivých rozkazov od svojich predstavených, než aby si spôsobili nepríjemnosti. Odvážne duše, ako tie, ktoré sa prezliekli za Indiánov a nahádzali do mora debny s čajom, sú výnimkou. Pozrime sa na anglických biskupov za vlády kráľa Henricha VIII. „Ja som hlavou Cirkvi,“ vyhlásil kráľ. „Áno, pane,“ odpovedali biskupi, „nikto sa s tebou o tom nesporí!“ Len jeden biskup sa kráľovi postavil, a ako sami viete, prišiel o hlavu. Pred tým, než tento biskup, sv. Ján Fischer, zomrel, poznamenal: „Pevnosť je opustená tými, ktorí ju mali brániť“. A mal pravdu.
Pravá a falošná poslušnosť
Dúfam, že moje skúmanie pravých katolíckych zásad o poslušnosti bolo dostatočné natoľko, aby vás priviedlo k jasným záverom. Poslušnosť k nadriadeným v Cirkvi a štáte je za normálnych okolností cnosťou a povinnosťou, ak je však naše svedomie presvedčené, že sa ich určité nariadenia nemôžu páčiť Bohu a uvádzajú vieru do priameho ohrozenia, potom máme povinnosť neposlúchnuť. Ak sú ich príkazy zjavne nespravodlivé, potom máme právo ich neposlúchnuť.
Sv. Tomáš sa vyjadruje o tých, čo plnia príkazy svojich nadriadených, spravodlivých aj nespravodlivých bez rozdielu, ako o ľuďoch, ktorí sú „nerozvážne poslušní“. Po Norimberských procesoch, keď bolo najčastejšie počuť iba slová „len som poslúchal príkazy“, stratili tieto slová na vierohodnosti.
Rovnako tak za vlády anglického kráľa Henricha VIII. nasledovali skoro všetci duchovní príklad svojich biskupov. Vybrali si tú jednoduchšiu cestu a tým na nich padla vina „nerozvážnej poslušnosti“. „Nerozvážna poslušnosť,“ ktorú by som ja radšej nazval poslušnosťou falošnou, končí v kompromisoch. Jeden kompromis vedie k ďalšiemu kompromisu a eventuálne končí úplnou morálnou kapituláciou. Zúfalá doba volá po zúfalých prostriedkoch. Zopakujem vám čo vyhlásil Dom Gueranger: „…keď sa z pastiera stane vlk, prvou povinnosťou jeho stáda je brániť sa.“ Bráni tento kňaz svoje stádo tým, že by úplne rezignoval a svoje stádo opustil?
Samozrejme, že nie! Plní povinnosti voči svojmu stádu tak, že odíde preč a nechá stádo napospas vlkom, aby ho roztrhali? Ak tak urobí, je to zbabelec, a nie skutočný pastier. Nie, kňaz by mal zhodnotiť situáciu vo svojej diecéze bez akýchkoľvek emócií a v pokoji. Keď mu jeho poučené svedomie hovorí, že sa z jeho biskupa stal vlk, tak môže skutočný katolícky kňaz brániť svoje stádo najlepšie tým, že postaví svoje malé stádočko, ktoré mu bolo zverené mimo jurisdikciu diecézy a je duchovným správcom svojho stáda nezávislo na biskupovi.
„Zastávate schizmu,“ môžu povedať niektorí katolíci. Nie, nezastávam! Ukazujem vám len ako nájsť protijed proti schizme. Presne týmto spôsobom postupoval sv. Atanáz, aby zachoval pravú vieru, ktorá bola ohrozená ariánstvom. Dokonca svätil biskupov v ostatných diecézach, aby zaistil, že katolícke kňazstvo nevymrie. Pápež Liberius ho pri snahách zachovať pravovernosť nielen nepodporil, ale naopak ho exkomunikoval. Ale dejiny sv. Atanáza očistili a on sa stal jedným z veľkých svätcov Katolíckej cirkvi, zatiaľ čo pápež Liberius sa stal prvým pápežom, čo nebol vyhlásený za svätého.
Som presvedčený, že žiaden kňaz nemá právo opustiť svoje stádo, ak sa z biskupa stane vlk. Keď je vyhnaný zo svojej farnosti, nech založí novú farnosť s tými farníkmi, ktorí sú pripravení bojovať za pravú katolícku vieru. Stále stúpa počet kňazov, ktorí sa odhodlali k tomuto kroku a majú úspech.
Je to samozrejme nebezpečné. Niektorí z týchto kňazov sa dostali do schizmy, keď odmietli akceptovať osobu pápeža. Ich knihy a liturgia, ktorú slúžia, sú odpudzujúcou zbierkou ignorancie a zatrpknutosti. Najväčším nebezpečenstvom týchto skupín a prvým krokom na ceste k schizme je, keď sa začnú definovať tým, proti čomu bojujú. Zakladajú svoje náboženstvo na negácii, a to je chyba. Posledným stupňom na ceste k dokončeniu schizmy je, keď stratia záujem bojovať proti modernizmu a všetku svoju silu používajú k napádaniu ostatných tradičných katolíkov. Ako títo ľudia musia tešiť modernistických biskupov, ako tým nepriamo podporujú skutočné schizmatické štruktúry parazitujúce na oficiálnej cirkevnej štruktúre!
Právo na vnútorný pokoj
Koncilová revolúcia zničila vnútorný pokoj mnohých katolíkov. Návšteva omše sa pre nich stala utrpením, odchádzali z nej znepokojení a vystrašení. Začali mať obavy o svoje deti, ktoré posielali do farských škôl. Bizarné výmysly istých kňazov ich viedli k pochybnostiam, či sú ešte sviatosti, ktoré prijímajú, vôbec platné. V mnohých prípadoch sa tu, v USA, tieto obavy potvrdili. Katolíci by nemali žiť v takom strachu. Majú právo na vnútorný pokoj aj na sviatosti, ktoré sú nepochybne platné a dôstojne vysluhované. Majú právo spoliehať sa na to, že ich deti dostanú v katolíckych školách katolícke vzdelanie.
Rád by som ešte raz zmienil argument, ktorý je pre túto záležitosť zásadný. Sv. Atanáz sa zachoval tak, ako som už povedal, keďže v dobe, v ktorej žil, došlo k úplnému úpadku cirkevných autorít a hrozilo, že Cirkev tak povediac zmizne pod nánosom heréz. Ak by nemal pravdu, tak by sa mýlil vo svojich kázňach, sväteniach a udeľovaní sviatostí v ostatných diecézach. Potom by on sám spôsoboval schizmu.
Ak kňaz dospeje k názoru, že jeho diecéza je de facto v schizme, a že jeho povinnosťou je slúžiť zvereným dušiam mimo jurisdikciu diecézy, pretože z jeho biskupa sa stal katolíckej viere nebezpečný vlk, má právo slúžiť tridentskú omšu? Odpoviem bez rozpakov „áno“. Tento názor zastáva aj mnoho kompetentných odborníkov na kánonické právo. Po prvé, liturgická reforma bola nerozumným a nespravodlivým činom. Preto nie je možné vyžadovať, aby sme sa jej podriadili. Nikdy predtým nedošlo v dejinách k tak náhlemu a násilnému prerušeniu tradície a zažitých zvykov. Máme teda právo vyhlásiť spolu so sv. Tomášom: „Je to nezmysel, ohavná nehanebnosť, keby sme mali trpieť zmeny tých tradícií, ktoré sme zdedili od svojich predkov.“
Po druhé, ak má byť zákon záväzný, musí byť právoplatne vyhlásený. Nikdy nebol žiadnym pápežom vydaný zákon, ktorý by zakazoval slúžiť tradičnú latinskú omšu. Táto omša nikdy nebola zakázaná. Každý katolícky kňaz rímskeho rítu má právo slúžiť tridentskú omšu, tak ako ju slúžili kňazi ešte v priebehu samotného II. vatikánskeho koncilu.
Po tretie, zastávam názor, že tridentská omša vyjadruje katolícku náuku o obeti a skutočnej prítomnosti Krista ďaleko jasnejšie ako nová omša. Tridentská omša je dôstojnejšia, zameraná na Boha a viac prispieva k zbožnému zmýšľaniu veriacich. Tridentská omša je symbolom toho, čo sme toľko milovali a čo sme mali v úcte pred koncilom. Symbolom toho, čo nám bolo tak nespravodlivo a kruto odňaté.
Rád by som ešte na adresu tradičných katolíkov dodal: tí z vás, ktorí sa vraciate k tridentskej omši alebo tí, ktorí sa zúčastňujete tejto omše, usilujte sa o to, aby ste sa nepodobali farizejom a nemysleli si o sebe, že ste tými jedinými pravovernými katolíkmi. To by ste sa už ocitli na ceste k schizme.
Po štvrté, ak má teda tridentská sv. omša štatút starobylého zvyku, potom musí byť naďalej slúžená, inak tento zvyk upadne do zabudnutia. Kňazi, ktorí túto omšu slúžia v jednote s Rímom, získavajú nevýslovné zásluhy.
