Ako zoznámiť deti s Bohom

Mary Reed Newlandová
1. júla 2020
  Spoločnosť

Môže byť síce celkom zábavné pozorovať evidentné rozdiely v správaní človeka s materialistickým a, naopak, s duchovným prístupom k životu, ale len dovtedy, dokým si neuvedomíme, že každý, kto uviazol v zajatí materializmu, je dušou ohrozenou pekelným ohňom, a každá duša má pre Boha nekonečnú cenu. Záväzok, ktorý z toho vyplýva, obzvlášť pre rodičov, je vskutku aktuálny. Na niekoľko málo rokov sú do našej starostlivosti zverené nesmrteľné duše, patriace Bohu, ktorých údelom by mala byť večnosť s Bohom a v Bohu a ktoré sú na nás úplne závislé, pokiaľ ide o utváranie takého spôsobu života, ktorý ich má k Bohu spoľahlivo priviesť. A beda nám, ak zlyháme.

Kto bude obviňovať dieťa, ktoré vbehne pod kolesá nákladného auta, ak ho jeho rodičia pred týmto nebezpečím nevarovali? A kto obviní dieťa, ktoré výstrelom z pištole zabije kamaráta, ak mu rodičia nevysvetlili riziko spojené s manipuláciou so strelnými zbraňami?

Kto teda potom bude dávať dieťaťu za vinu, že sa jeho duša dostala do zmätku sveta, keď ho jeho vlastní rodičia neviedli k poznaniu, že láska, pokoj a krása môžu byť nájdené len v Bohu?

„Pre toho by bolo lepšie, keby mu bol zavesený na krk mlynský kameň a on s ním uvrhnutý do mora, než aby pohoršil jedného z týchto maličkých.“ Toto hovorí Kristus o pohoršení. Takéto pohoršenie zanedbaných detských duší sa prejavuje v ich nesústredenosti a neposlušnosti, kým v dospelosti prerastá v bezbožnosť a nemravnosť.

„Kto prebýva vo mne a ja v ňom, prináša mnoho ovocia; pretože bezo mňa nemôže robiť nič.“ Toto tiež hovorí Kristus o duchovnom živote. Nie je nutné okamžite dumať, ako napodobniť život svätých, ani hľadať ktovieaký ďalší dôvod, ako s tým začať, a predsa môžeme našim deťom od ich útleho detstva pomáhať na ceste k svätosti najlepšie ako vieme.

zdroj: wikimedia commons

Vek, pokiaľ ide o dušu, nehrá rolu. Duša dieťaťa nie je, ako by sme si mohli myslieť, „detská duša“. Je to hriech, a nie vek, čo zapríčiňuje rozdielnosť v dušiach, a jediným rozdielom medzi duchovným životom dieťaťa a dospelého je spôsob komunikácie. Aj keď deti poučujeme jednoduchšími slovami s spôsobom, výsledok poučenia je rovnaký, a pokiaľ vám to príde príliš prosté, aby to bola pravda, a tiež príliš jednoduché, nezabúdajte, že „kto nevojde do Božieho kráľovstva ako dieťa, tak doň nevojde“.

Takže všetko začína láskou k Bohu a poznaním, že On nás miluje. Pre deti je veľmi prirodzené veriť tomu, že ich Boh miluje. Dychtí po tom, aby bolo milované, pretože túto túžbu do neho vložil sám Boh. Jeho reakciou na poznanie Božej lásky je bezvýhradná viera. To nie je náhoda ani výhoda jeho momentálneho nedostatku vedomostí. Je to cnosť viery, ktorá je Duchom Svätým vliata v okamihu krstu do jeho duše. To, ako deti reagujú na odhalenie, že existuje Boh a že ich miluje, je zákonité. Je to prvotný čin božskej cnosti viery, ktorá odpovedá na slovo Božie. Vkĺzne do života dieťaťa tak prosto, bez vzrušenia a fanfár, že si nevšimne, ako sa to stalo.

Je taký malý…, ale práve teraz je vhodná chvíľa začať s ním o tom hovoriť. Osušíme ho po kúpeli, skloníme sa k jeho úžasnému čistučkému telíčku a povieme:

„Štefan, vieš kto ťa stvoril?“

„Kto ma stvoril?“

„Stvoril ťa Boh, Štefan.“

„Aha.“ A zastaví sa, zamyslí a odsúhlasí: „Boh stvoril Štefana.“

A dar viery začína pôsobiť. Pokiaľ by sme mohli povedať, že Boh na niečo čaká, tak toto je ten okamih, na ktorý čaká odjakživa. Teda začína to, prečo je Štefan tu. „Poznávanie Boha…“ A už beží chodbou do svojej postieľky ako premenený, pretože teraz už vie, kto ho stvoril. Nech si mnoho učených ľudí vie oveľa viac vecí než Štefan, zďaleka nie všetci z nich vedia, kto ich stvoril.

Keď ho zakryjete do periniek a spýtate sa: „Vieš, prečo ťa Boh stvoril, Štefan?“, pravdepodobne nikdy neodpovie „nie“. Ale zakaždým: „Prečo?“ A vy mu poviete: „Pretože ťa miluje.“ A Štefan vie najdôležitejšiu vec na svete.

Spýtala som sa raz jedného chlapčeka, dva a pol roka starého: „Prečo ťa Boh stvoril?“ a on sa na mňa pozrel s výrazom – Čo je to za hlúpu otázku?

„Pretože ma chce!“ A smial sa a smial. Aká to radosť vedieť, že je človek chcený.

To je istota – prvá, posledná a jediná skutočná istota. A na nás je, aby sme zistili, že naše deti budú prirodzene vnímať svet z útulného bezpečia Božej lásky. Musia vedieť, že sú Bohom milované, ako by boli jediné na svete a že sa nemusia obávať, ani keď sa ich očiam jeho láska občas zahalí, pretože je neviditeľná. Podobne ako plamienok sviece, ktorý zapaľuje ďalšiu sviecu a ďalšiu a ďalšiu, a pritom stále svieti rovnako jasno. Nikde nemožno nájsť viac lásky než u Neho. Jeho náruč je čistá Láska, ktorá je všadeprítomná, a ony sa k nej môžu primknúť bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v hriechu, rovnako ako tí, ktorí sú svätí – vždy nájdu útočisko.

zdroj: wikimedia commons

Jeden štvorročný chlapec ma zas oslovil s objaviteľským nadšením: „Vieš ty čo? Boh ma urobil tak, ako sa robí dom. Vieš, ako ma urobil? On proste myslel, a tak som. Takto…“ Postavil sa veľmi dôstojne a pri tom sústredene mrkol – najlepšie, ako vedel pomocou fyzikálnych prostriedkov vyjadriť, ako ho Boh stvoril. Proste myslieť a vytvoriť malého človeka. Čo by mohlo byť úžasnejšie?

Keď sa dieťa učí spoznávať, že je milované a chcené, je to pre neho čisté potešenie, ale aby sa to povedomie zakorenilo hlbšie v jeho duši, to si vyžaduje starostlivosť a následnú prax, a tak je nutné učiť ho tomu, aby toto potešenie čo najčastejšie vyhľadávalo a nachádzalo.

„Boh ťa stvoril, zlatíčko, dávno pred tým, než ťa dal na túto zem. Bol si v Božej mysli tak dávno, že dokonca ani tvoja maminka ti nemôže povedať, kedy to bolo. Vždy ťa poznal, vždy ťa chcel, a – pretože vie všetko – vedel, kedy je pre teba ten správny čas, kedy máš prísť, tak, aby si mohol urobiť všetko, čo pre teba pripravil.“

Nie je obtiažne brať tieto základné pravdy ako danú vec, ale keby sa nám podarilo prestať o nich uvažovať ako o skutočnostiach nadprirodzeného významu, omnoho rýchlejšie by nám došlo, aký obrovský potenciál drieme na dne duše našich najmenších. Deti veria s prostoduchosťou, pretože majú, spolu s ďalšími darmi Ducha Svätého, ktoré získali pri sviatosti krstu, tiež dar múdrosti – tak odlišnej od tej vyčítanej, ktorá býva obvykle ako múdrosť označovaná. P. Walter Farrell vo svojom Sprievodcovi Summou hovorí, že spochybňovať prostotu Božej všemohúcnosti, jeho schopnosť stvoriť človeka či vesmír z ničoho, je tak smiešne, ako napríklad zastávať názor, že človek nemôže prejsť hmlou, pokiaľ ju nerozrazí päsťou.

Toto detské prijatie ohromujúcich právd o stvorení je práve tým prijatím, o ktorom Kristus hovorí ako o predpoklade na vstup do nebeského kráľovstva. Snaha, aby dieťa pochopilo význam pojmov, ako sú milosť, viera alebo zjavenie, vrátane ich nadprirodzených účinkov, je v prípade doposiaľ nepoznamenanej duše dieťaťa práve tak nezmyselná, ako na druhej strane – v akomsi zajatí korektnosti – zastávať názor, že by dieťa nemalo byť v náboženských otázkach vzdelávané vôbec, a to až do doby, keď bude dosť staré na to, aby sa samo rozhodlo, čomu chce veriť a čomu nie. Nielenže by to bol nezmysel, ale bolo by to dokonca rúhanie sa Duchu Svätému.

Aj keď je v záujme pravdy nutné pripustiť, že slovo Boh je pre dieťa práve len slovom, a to, čo sa deťom páči, nie je slovo, ale láska. Odhadujem, že pokiaľ by sme sa napríklad rozhodli nahradiť slovo Boh nejakým iným slovom, boli by z neho rovnako nadšené, len pre ten pocit, že sú milované. Je preto nutné, aby sme o Bohu hovorili ako o niekom, a nie ako o niečom; a tým sa už, bez toho, aby to bol náš úmysel, posúvame k základom katechizmu. Nie je to trocha hrr – začínať myslieť v teologických pojmoch tak skoro? Bifľovať sa nudný katechizmus z tej ošúchanej knižky plnej nezáživných teologických poučiek, bŕ!

Ale ak vážne chceme naučiť naše deti správnemu duchovnému životu, potom by sme si nemali vytyčovať o nič menej ambicióznejšie ciele, než je urobiť z katechizmu ich obľúbenú študijnú príručku. Tak by to malo byť. A mohlo byť. Možnože dôvodom toho, prečo tomu tak ešte nie je, je, že si zamieňame cieľ s prostriedkom, ktorý k cieľu vedie. Je to, akoby sme prečítali recept na tortu, vyhodili ho ako nezáživný, a nikdy by sme sa nenamáhali skúsiť dať všetky tie veci dokopy a tortu upiecť. No medzi čítaním pokynov a jedením torty je veľký rozdiel. Tie surové definície obsiahnuté v katechizme sa snáď môžu zdať nezáživné a nudné, podobne ako recept na tortu. Ale ak si ich pospájame dohromady spolu s predstavivosťou a nadšením, ak pridáme trocha lásky a niečo zo skúseností, zahrejeme to celé vo vyhni Kristovho učenia, jeho podobenstiev, jeho života, Starého zákona, Novej zmluvy a nakoniec aj životov svätých, môže sa nám prihodiť, že sa pre nás štúdium katechizmu stane jedným veľkým dobrodružstvom.

Úryvok z knihy We and Our Children, New York 1961.

Mary Reed Newlandová (1915 – 1989) bola americká spisovateľka a matka siedmich detí. Napísala množstvo knižiek o výchove detí a životoch svätých, ale tiež niekoľko kuchárskych kníh.