Ako vychovávať dámu a gentlemana -

Ako vychovávať dámu a gentlemana

Ewa Polak-Pałkiewicz
30. decembra 2019
  Spoločnosť  

Je možné, že by rodičia na prahu veľkého duchovného dobrodružstva, akým je výchova detí, boli ešte pred sto rokmi či niekoľkými desaťročiami – predtým, než náš “kontinent” zmizol na mnoho desiatok rokov pod vodami červenej povodne – múdrejší ako dnešní rodičia? Vo svojom rozhodovaní boli nepochybne nezávislejší. A rozhodovali sami za seba. Nikto ich nepresviedčal, že na výchovu ich detí existujú aj lepší pedagógovia ako oni.

„Profesionáli”, ktorým certifikáty vydáva štát. Že rodičia majú, ba dokonca sú povinní zveriť im svoje deti, a tak zabezpečiť potomstvu slušnú budúcnosť, zatiaľ čo sami v tom čase budú pracovať, odpočívať, rozvíjať sa a pod. Škôlky, materské školy, základné školy nevyžadovali – ako sa to u nás deje už vyše päťdesiat rokov -, aby sa za deťmi čo najskôr zatvorili dvere rodinného domu. Nehrozilo sa trestmi a väzením, keď nechodili do školy, ako je tomu dnes. Nehovorilo sa, že päť alebo šesť rokov je ideálny “školský vek”. Výchova a vzdelávanie – až po gymnázium -, boli pravidlom v rodinách, ktorým to materiálne podmienky dovoľovali.

Dnes sa to zdá smiešne – píše Michał Żółtowski, ktorého rodičia vychovávali spolu so súrodencami v medzivojnovom období na rodinnom statku v Czaczi vo Veľkopoľsku – pretože sme ovplyvňovaní nepravdou v médiách, ale to, že som zostal doma, nebola v tom čase rarita. Na mnohých rodinných statkoch to bolo podobné. Rodičia sa nechceli odlúčiť od detí a posielať ich niekam do podnájmu. Vedeli, že takú solídnu prípravu na vyššie školské vzdelávanie, ako bola táto stará metóda, potom už nezískame.

Aká bola teda výchova detí a mladých ľudí pod milujúcim dohľadom rodičov na tom najvhodnejšom a jedinom mieste, kde sa formovali zrelé charaktery a plnohodnotné osobnosti, akým je vlastný domov?

Kult pravdy

Michał Żółtowski ako jednu z priorít výchovy a domáceho vzdelávania vyzdvihuje „kult pravdy“. Autor spomienok je presvedčený, že to, čo zohralo rozhodujúcu rolu pri jeho formovaní, neboli ani tak prednášky, starostlivo vybraní učitelia, kontakt s nejednou zaujímavou osobnosťou, ale atmosféra domu, životný štýl rodičov: otca Jana Żółtowského, právnika, bojovníka za nezávislosť a zemianskeho aktivistu, a matky Ludwiky z Ostrowskich, absolventky parížskej Akadémie výtvarných umení, umelkyne a mimoriadne citlivej duše v jednej osobe, ako aj prvej katechétky svojich desiatich detí.

Počúvanie rozhovorov dospelých pri stole a hlasné čítanie historických románov mali ohromný význam pre budovanie vlastného obrazu sveta, podobne ako aj životy svätých, ktoré im po večeroch čítala matka. To všetko bolo tým pasívnym formovaním mysle, ktorej význam zdôrazňujú tomisti, a dnes ho podporovatelia čo najskoršej “aktivity” a “kreativity” dieťaťa popierajú.

Potom prišiel čas počúvať otca, najvyššiu autoritu v rodine. Mal dar rozprávať deťom o vážnych veciach veľmi zaujímavým spôsobom, preto sme s ním veľmi radi chodili na prechádzky.

Mama, uvádzajúc deti do právd viery, bola zasa obdarovaná nielen živou mysľou, ale aj duchovnou intuíciou, a neraz počas náboženských rozhovorov dodávala: Musíte byť pripravení na horšie časy, keď prídu boľševici a bude prenasledovanie Cirkvi, alebo… Keď príde agrárna reforma a prídeme o všetko… Bolo to v rokoch 1923-25.

Podobne to bolo v rodine Karśnickych. Aj tu duchovné vedenie v časoch nepokoja, keď už z diaľky doliehali zvuky blížiacich sa búrok, patrilo mojej matke, Wande, z Orzechowskich. Prišiel prvý piatok mesiaca september 1939 – hovorí Teresa Karśnicka-Kozłowska. Matka zabezpečila spoveď a sväté prijímanie, aby sme si očistili srdce a svedomie pre nadchádzajúce ťažké časy.

BAL239826 First Born, 1863 (oil on panel) by Jonghe, Gustave Leonard de (1829-93); 52.7×66 cm; Private Collection; Haynes Fine Art at the Bindery Galleries, Broadway; Belgian, out of copyright

Radosť z behania po lúke

Aktivita bola samozrejmosťou. Vďaka múdrosti rodičov to bola v ranom detstve predovšetkým ničím (okrem zdravého rozumu) neobmedzovaná fyzická aktivita. Podivuhodne spestrená. Vlastne nie učenie, ale túlanie sa po kaštieli plnom tajomných predmetov, prechádzky po parku s obľúbenými jazvečíkmi a prehliadky okolia na bričkách ťahaných koňmi spojené s návštevami detí na susedných statkoch, či výlety v lesoch, napĺňali radostne a zaujímavo plynúce dni, týždne, roky nášho detstva… – to je obraz detstva Terezy Karśnickej-Kozłowskej.

Michał Żółtowski poznamenáva, že jedným z hlavných bodov programu dňa, keď začalo domáce vzdelávanie, bolo bláznivé behanie po parku a aspoň hodinová prechádzka. A zároveň veľa aktivít na čerstvom vzduchu, lozenie po stromoch, a dokonca aj to, čo by dnes rôzni učenci-samouci nazvali neefektívnym hrabaním sa v zemi.

Po ceste sme nachádzali skutočné poklady: kúsok hrubého skla bol opusteným diamantom, pazúrik plný tajomných dutín a chodbičiek parným strojom, skaly v čerešňovej aleji pokryté niťami sľudy ukrývali najpravdivejšie zlato a voda z kaluže, do ktorej sme hádzali kamene, metala na slnku iskry tých najveľkolepejších fontán. Starší súrodenci sa medzitým venovali stavaniu búdky pre záhradníka alebo skladacej kanoe, ktorá potom slúžila na splavovanie blízkych kanálov Obry i plavenie sa po susedných rybníkoch ambasádora Chłapowského.

Pracuj a deľ sa

Matka Żółtowska inšpirovala svojich synov a dcéry, aby sa podujímali na fyzicky nenáročné práce, ktorých obsahom bolo preukazovať pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Zoologická záhrada v Poznani dobre platila za gaštany na kŕmenie jeleňov, kôz a antilop. Keďže v parku rástli mohutné gaštanové stromy, na jeseň  sme z nich ich zozbierali gaštany, ktoré sme potom koňmo posielali do Poznane. Deťmi zarobené peniaze šli do Afriky, aby malí černoškovia mohli chodiť do misijnej školy, učili sa písať, čítať, vyučili sa nejakému remeslu, a aby mohli byť pokrstení. Z iniciatívy našej matky sme v našom parku zbierali suché konáre a dávali ich osamelým, chudobným ľuďom v obci.

Podobne Teresa z Karśnicki Kozłowskej, ktorá si spomína na svoje radostné detstvo na rodinnom statku v Karszewe, poznamenáva, že každý rok pred Veľkou nocou pri návšteve Svätého hrobu, sme museli sami prispieť k tomu, aby aj druhí tieto sviatky radostne prežívali, a to tak, že sme sa delili s ostatnými deťmi o naše hračky. Pripravili sme ich sami v predvečer vyťahujúc z hlbokej skrine tie menej používané, alebo – aby bola obeta väčšia –, práve tie najobľúbenejšie. Vždycky sa podarilo zhromaždiť vrece týchto darov, ku ktorému sme pridali vrece sladkostí, ktoré nebolo o nič menšie. Takto nás rodičia učili, že sviatok je vtedy sviatkom, keď ho prežívajú všetci ľudia, nielen vyvolení.

Michał Żółtowski, teraz učiteľ a vychovávateľ nevidomých detí, je presvedčený, že detské hry na vidieku boli jedným z najväčších luxusov, aké v živote zažil. Nič sa nevyrovná bohatstvu zážitkov, inšpiráciám fantázie, rozvíjaniu mladistvej predstavivosti a vynaliezavosti a poznávaniu prírody, ktoré sa ukázali neoceniteľným kapitálom pre celý život.

Zmysel pre krásu

Obaja autori spomienok mali šťastie na matky s umeleckou dušou. Spôsob obliekania matiek, ich diskrétné dbanie o seba, domáca výzdoba, výber obrazov na stenách, aranžovanie kvetov na stoloch a pri domácich oltároch (v prípade Żółtowskich aj osobitné aranžovanie a dekorovanie oltárov na sviatok Božieho tela), to všetko boli nezabudnuteľné lekcie estetiky, dobrého vkusu, lásky k harmónii a k umeniu.

Mama bola naša prvá historička umenia a učiteľka – vysvetľuje Teresa Karśnicka-Kozłowska. Keď prinášala – či z varšavských výstav alebo zo zahraničných ciest -, nejakú cennú reprodukciu, gobelín, drevoryt, album, tapisériu alebo koberec, vždy nám k tomu pridala, povedané dnešným jazykom, celý “balík” informácií o umelcoch alebo epochách. Vďaka vrodenému vkusu, dobrému gustu a znalostiam matky sa náš dom zaplňoval nábytkom a peknými, štýlovými a vkusnými predmetmi, vedľa ktorých sme rástli od detstva a – myslím si –, že v každom prípade sme vedeli rozoznať kvalitu od braku alebo gýču.

Michał Żółtowski obdivoval nielen krásu, pôvab, estetickú domácu výbavu, umeleckú formáciu svojej matky, ale aj jej neuveriteľnú usilovnosť a zručnosť jej prstov vo všetkom, čo robila. Skvele šila, šikovne balila školské učebnice, s potešením sme sledovali, ako jej to všetko išlo od ruky. Na inom mieste autor spomienok poznamenáva, že matka, ktorá tak dbala o estetiku každodenného života, veľa síl vynakladala pri pomáhaní najchudobnejším. Materská škôlka, ktorú financovala a dohliadala na ňu, čiže predškolské zariadenie pre osoby pracujúce na statku a pre všetkých, ktorí o to mali v dedine záujem, mala osemdesiat stále obsadených miest.

Keď matka zomrela – spomína Michał Żółtowski -, boli sme prekvapení, že po sebe nezanechala prakticky nijaké oblečenie. S chudobnými sa rozdelila o všetko.

Role ženského oblečenia aj v súkromí, medzi štyrmi múrmi vlastného domu, venuje pozornosť vo svojom liste adresovanom devätnásťročnej dcére Jadwige pri príležitosti jej sobáša – jedna z najznámejších (a najkrajších) žien post-napoleonskej éry, matka desiatich detí, Žofia z Czartoryskich Zamoyska. (Jej list, uverejnený po rokoch ako Rady dcérke, je stále málo známy, ale skutočne univerzálny “sprievodca” savoir-vivre, ktorý charakterizuje najvyššiu kultúru správania a vystupovania. Na svojej aktuálnosti nič nestratil.)

Nestaraj sa o eleganciu, nechci, aby si ťa kvôli nej cenili. V podstate je prejavom nedostatku dobrého vkusu snažiť sa o eleganciu a žiť v strachu, „či to robím dobre“. Módu sleduj uvážlivo, dbaj, aby všetko bolo u teba tak, ako má byť, ale bez preháňania (…) Hovorila som ti, že sa netreba venovať veľkej elegancii, ale maximálne dbaj o seba. Žena by mala byť vždycky milá manželovi a nikdy by ho nemala odcudziť zanedbaným oblečením, všetko na nej a okolo nej by sa mu malo páčiť. Vyfintenosť sa nepáči a robí ženu smiešnou, ale dá sa aj skromne obliekať a s dobrým vkusom.

Učitelia, domáci priatelia

Dokonca aj miesta také plné vrúcnosti, v ktorých pulzoval život plný sviatkov, tancovačiek, jázd na saniach, spoločných dovoleniek a mnohých iných udalostí prežívaných v multigeneračnom prostredí, v rytme liturgického roka a meniacich sa ročných období, ktoré formovali myseľ a srdce detí, sa museli v istom momente obrátiť na ľudí zvonku, aby im pomohli. Mali však na nich špecifické požiadavky. Prvá opatrovateľka v rodine Żółtowskich pochádzala z roľníckej rodiny, v ktorej sa nesmelo kliať a fajčiť, bola obdarená pedagogickým talentom.

Študent práva, ktorý učil dvanásťročného Michala latinčinu, vedel prednášať zaujímavo a mal rozsiahle znalosti. Čoskoro sa stal mojím ideálom, objektom lásky a obdivu. „Pepunia”, prvá opatrovateľka detí v rodine Karśnickich, milovala knihy a túto lásku vštepila do každého z nás. Jej vďačíme za prvé stretnutie so Sienkiewiczovou Trilógiou, ktorú nám celú prečítala počas prechádzok po hrabovej aleji.

Vzťahy medzi mladými

Ako vyzerali vzájomné vzťahy mladých ľudí v čase, keď tlak neo-marxistickej ideológie pretláčanej masovou kultúrou im nevnucoval vzory správania, ktoré sa dovtedy praktizovalo iba v degenerovaných patologických prostrediach? Keď nejestvoval nátlak (povinná školská dochádzka!) na deti a mladých ľudí, aby sa zúčastňovali „vyučovania sexuálnej výchovy“ otupujúceho mravnosť a citlivosť, ktoré je vlastne formou inštitucionalizovaného násilia voči najmladším?

Teresa Karśnicka-Kozłowska spomína na svoju prvú, napoly ešte detskú sympatiu, na bratovho spolužiaka z chlapčenského gymnázia. Zaujal ju svojou pozornosťou, keď bol pozvaný, aby u nich strávil jarné prázdniny a keď vždy večer odprevádzal dievčatá do ubytovne v Savoyi, na okraji parku. V dlhom tmavomodrom plášti a s povinnou študentskou čiapkou na hlave bol mimoriadne solídnou postavou ochrancu pri týchto večerných  presunoch. Galantný mládenec vzal pod pazuchu Łusię a mňa a  bez strachu sme postupovali smerom k Savoyu.

Joanna Krasińska-Głażewska hovorí o veľkej sympatii, ktorej sa u nich doma tešili mladí dôstojníci z dôstojníckej školy. Pre mladú dievčinu v tridsiatych rokoch minulého storočia bol o niekoľko rokov od nej starší dôstojník ako rytier, na ktorého sa môže vždycky spoľahnúť. Dobre vieme, že rytier bránil svoju vieru, vlasť, rodinu, utláčaných, slabších a vyznačoval sa ušľachtilým postojom voči ženám. Česť a vlasť boli výzvou rytierov. Milovali sme poľskú armádu.

15. augusta 1937, na sviatok Nanebovstúpenia a na výročie Zázraku na Visle, sa v Świsłoczy, v dome babky Marty Kazimierzowej Krasińskej, autorky týchto spomienok, konal veľký bál, ktorý bol skvelým zakončením vojenských manévrov. Predchádzala mu svätá omša s fanfárami. Vojenská kapela na strnisku za parkom spievala pieseň Boże, coś Polskę.

Vo večerných hodinách sa vo veľkej hale začal tancovať tanec kotilión. Moja staršia sestra Hania bola prvýkrát v dlhých šatách. Ja som vtedy ešte nesmela nosiť šaty dospelej ženy. V Świsłoczy sme boli akoby domácimi slečnami, takže vojenskí jazdci poznajúc dobré zvyklosti, nás galantne vytancovali. Poručík Komorowski, ktorý ma pozval na tanec, tancoval valčík s ohnivou fantáziou. (…) Po tanci ma odprevadil k rodičom; generál, ktorý bol s nimi, sa spýtal: „Je slečna spokojná? Mládenec zrazil opätky a povedal: „K sláve vlasti, pán generál.“

Dnes, keď sa zdá, že vládnu „halloweeny“ a diskotéky, gýč a hrubosť a neraz aj zhýralosť, poľský bál sa nepozorovane opäť dostáva do priazne. Pri príležitosti Dňa nezávislosti sa koná veľa takýchto plesov. Stále viac ľudí prežíva fascináciu starými formami spoločenskej zábavy, ktoré nestratili svoje čaro. Tieto tance stojí za to učiť sa krok za krokom ako lekcie zabudnutého jazyka. Prečo? Pre pozornosť a subtílnosť medziľudských vzťahov, vzájomnú zdvorilosť medzi pohlaviami, vďaka ktorým ich vzťahy sú plné tepla, bezpečia, pôvabu.

Ženskosť, alebo ladnosť srdca

Žofia Czartoryska Zamoyska v Radách dcérke, medzi konkrétnymi napomenutiami venuje osobitný priestor radám týkajúcim sa vzťahom s ľuďmi. Poľská aristokratka ohromuje delikátnosťou citov, keď odporúča:

Buď plná lásky k blížnemu, v tvojej reči a úsudku si dávaj pozor a ľahko neobviňuj ani neodsudzuj, môžeš sa mýliť a môžeš ublížiť. Ak by aj tvoj postreh bol správny, načo ho rozhlasovať? Buď prísna voči sebe a zhovievavá voči druhým. Okrem toho, že ohováranie je zlé, je vždycky čosi odpudzujúce na mladom človeku, ktorý o iných vynáša kategorické súdy.

Vždy sa usiluj získať všeobecnú priazeň, čo nie je ťažké. Jednou z podmienok je nikdy o nikom nehovoriť zle a nikdy sa z nikoho nevysmievať. Niekedy síce nie je možné zdržať sa žartovania medzi svojimi o niektorých ľudských bizarnostiach, ale nikdy si to nedovoľuj vo svete. Ani šepoty, ani dohady, ani tiché smiechy medzi dvomi alebo tromi ľuďmi… To všetko je znakom nevychovanosti a neslušného tónu.

(…). Nikdy neodožeň chudobného od seba, vypočuj ho, poteš, ak nemôžeš nič urobiť, nech aj tvoje odmietnutie bude osladené dobrým slovom. Takéto odmietnutie je často milšie ako almužna daná s tvrdosťou či ľahostajnosťou.

Byť vždycky úprimná, prirodzená, bez preháňania – nadsázka nikoho nepresvedčí a nikomu sa nemôže páčiť. Vyzbroj sa proti trpkostiam, ktoré ťa vo svete budú stretávať. Nikdy nesleduj tie malicherné pocity, ktoré ťa nie sú hodné, pocity zranenej sebalásky či drobnej pomsty. Ak sa niekto proti tebe previnil, pomsti sa predstieraním, že si si to nevšimla; zostaň pokojná, vždy rovnako zdvorilá a úprimná, zapri sa a nerozhorčuj sa.

Zrelosť mladej ženy, akou bola Žofia Zamoyska, je obdivuhodná. Jej rady venované dcére spochybňujú všeobecne rozšírený názor na poľskú aristokraciu na prelome 18. a 19. storočia, ktorá údajne bola masovo márnivá a skazená. Materská dôstojnosť a vážnosť, s akou Žofia Zamoyska odovzdáva svojej dcére mravné zásady, neprekvapuje, keď si uvedomíme, že dcéra Izabely z Flemming Czartoryski, jednej z najkontroverznejších žien svojej doby, bola osobou s hlbokou náboženskou formáciou. Budem Ti hovoriť predovšetkým o Bohu! – poznamenáva na začiatku svojho listu. A potom pripomína každodennú modlitbu, kontempláciu, čítanie diela Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského a starostlivé spytovanie svedomia.

Dáma nemôže mať neusporiadaný  duchovný život. Zachovanie foriem to nie je len vec dobrého správania – a pokiaľ je, vždycky v tom cítiť neúprimnosť -, ale dôsledkom duchovnej kultúry. Preto nedostižným vzorom krásnej formy vystupovania vyplývajúcej z vnútornej krásy duše, vždy zostane pre osoby každého stavu  – v  celej kresťanskej civilizácii -, Mária, Matka Božia.

Jeden zo synov Teresy Karśnicka-Kozłowskej v doslove k jej spomienkam poznamenáva, že vďaka výchove, ktorú jeho matka dostala v rodnom meste Karszewo, aj jeho detstvo a detstvo jeho dvoch bratov malo ďaleko od „socialistických ideálov“. Rodičia sa nevyhovárali, že musia pracovať a nemajú čas na deti a nestrkali ich do rôznych „vzdelávacích inštitúcií“. Pri súčasnom egoizme dospelých, ktorí deti vnímajú ako príťaž a prekážku pri dosahovaní svojich prestížnych a hedonistických životných cieľov, detstvo, aké nám dopriali rodičia, najmä matka, nám teraz pripadá ako bájna Atlantída.

Zdroje:

Michał Żółtowski, Spomienky na mladé roky, Bigraf, Warszawa 2005.

Teresa Karśnicka-Kozłowska, Dávnejšie než včera vyd. Arcana, Krakov 2008.

Zofia z Czartoryskich Zamoyska,Rady dcérke, Oficyna Hieronima, Lublin 2002.

Kalina Bartnicka: Mzda ženy ako náhrada za domáce vzdelávanie v zbierke štúdií pod názvom: Domáce vzdelávanie pre poľské deti od osemnásteho do dvadsiateho storočia, Bydgoszcz 2004.

Joanna Krasińska-Głażewska: Dva svety, LTW, Łomianki 2007.

Janina z Puttkamerów Żółtowska: Denník, Vydavateľstvo WBP i CAK, Poznań 2003.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT

Alarmujúce výsledky prieskumu medzi Slovákmi: Väčšina potraty akceptuje, polovica aj registrované partnerstvá, rovnako eutanáziu! Aj tzv. konzervatívci!!!

Slovenský štát (1939 – 1945) a partizánsky chodník do Bruselského nevestinca

Vdp. M. Kuffa: „Pilát – Typický liberál!“