Ako viesť deti k správnym vonkajším prejavom

Friedrich Wilhelm Foerster
17. októbra 2020
  Téma mesiaca  

pokračovanie I. časti

Zdvorilosť

Nejeden hovorí: „Zdvorilosť vedie k pokrytectvu a pretvárke. Človek nie je verný sám sebe a zvyká si hovoriť niečo, čo nie je zajedno s jeho vnútorným presvedčením.“ Určite dochádza aj k preháňaniu, keď je vyššie uvedená výčitka oprávnená. Do istej miery má pravdu Storm, keď hovorí: „Občas sú milé hrubosti osviežujúce.“ Všeobecne ale patrí zvyk konať zdvorilo, ktorý sa najskôr prejavuje vonkajším spôsobom, k veľkej a dôležitej úvahe „Výchova zvonka do vnútra“. Podobenstvo k tejto úlohe môžeme nájsť v snahe navrátiť k životu utopeného pomocou vonkajších pohybov, ktoré mechanicky uvádzajú srdce a pľúca do chodu.

Naše telesné a duchovné usporiadanie je také, že nielen duša môže vyvolávať telesné pohyby, ale tiež telesné pohyby ako gestá, dobré spôsoby, zvyky a poloha tela môžu ovplyvniť dušu, tzn. môžu priaznivo pôsobiť na vnútorný život a podnecovať k činnosti lenivé srdce. Privyknutie zásadám zdvorilosti je prejavom mravnej nadvlády elity nad masami, ktoré sa týmto najskôr len vonkajškom poučujú o miernejšom zaobchádzaní s ľuďmi. A vžitá láskavá reč pôsobí tiež na vnútro človeka a oživuje v ňom city, ktoré pre všeobecne panujúcu jednotvárnosť každodenného života a pre neľútostný boj o živobytie až príliš ľahko slabnú, či v nás dokonca vzbudzujú nechuť.

Keby aj otupené city ďaleko zaostávali za zdvorilými a milými vetami, tak nejde o výchovu k pretvárke. Naopak, práve ľuďom, čo sa nachádzajú mimo spoločnosti, hrozí, že sa stanú nevernými sami sebe, budú hovoriť a konať len podľa nejakej chvíľkovej nálady odporujúcej ich vlastnému hlbšiemu založeniu. Pevné zásady a návyky napomáhajú k istej stálosti správania a chránia nás v okamihoch, keď sme vnútorne nevyrovnaní, aby sme nepodľahli zmieneným náladám, čo by sme potom neskôr mohli oľutovať.

Tak napríklad dobré spôsoby týkajúce sa pohostinnosti, aj keď občas nezodpovedajú vnútornému rozpoloženiu, sú prvým krokom k potlačeniu samovlády detinských sebeckých citov. Keď vyžadoval prvý generál Armády spásy od svojich vojakov hlavne kresťanskú disciplínu, ktorá spočívala v tom nedávať výrazom tváre najavo krivdu, tak to preto, že si tento znalec ľudskej povahy uvedomoval, že vonkajšia ochrana proti možnému osobnému zlyhaniu pôsobí aj na vnútro človeka. V tomto duchu už Suso hovoril: „Mlčanie úst je významným prostriedkom k pokoju srdca.“

Generálna predstavená sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Janet Erskine Stuartová vydala knihu o výchove katolíckych dievčat, v ktorej zdôrazňuje význam dobrých spôsobov vo výchove žien. Podľa nej nejde len o isté zásady nutné k tomu, aby sa človek dokázal pohybovať vo „vyššej spoločnosti“, ale o „hlbší prejav pravej ženskej ušľachtilosti srdca, ktorá sa prejavuje citlivým a nezištným ohľadom na pocity druhých ľudí“.

Obrady a zvyklosti Cirkvi svedčia o význame vonkajších prejavov, ktoré pôsobia na vnútro človeka a v neposlednom rade ovplyvňujú tiež kultúru správania sa ľudí. S ohľadom na sklon mládeže k „sebapresadzovaniu“ a všeobecné zdivočenie medziľudských vzťahov sa stáva určitá jasne daná ochrana pred sebeckými pudmi naliehavou nutnosťou. Takéto zvyky prelamujú hluchú ľahostajnosť života a egoizmus, prebúdzajú myseľ k duchaprítomnosti a sebaovládaniu a neustále človeku pripomínajú, že tu nežije sám. Málokto si uvedomuje, aký vplyv majú vonkajšie prejavy zdvorilosti na šťastie a nešťastie v ľudskom súžití. Koľko je ľudí, ktorí v sebe síce skrývajú najlepšie úmysly, ale nikdy sa nenaučili prejaviť svoj vnútorný stav aj navonok. Žijú v smrteľnom mlčaní a sú schopní len výbuchov nespokojnosti a rozčúlenia, až kým smrť neučiní koniec ich duševným tupostiam. Istý znalec ľudí vyhlásil: „Nič tak nerozkladá lásku v domácnosti ako nezdvorilosť.“

Správanie pri stole

Správne spôsoby pri stole majú ďaleko väčší vychovávateľský význam, než sa obvykle usudzuje. Lebo aj telesné cvičenia, jazdectvo a rôzne druhy športu neslúžia len k posilňovaniu zdravia, ale tiež k podriadeniu tela vôli a duchu. Rovnako tak aj dodržiavanie dobrých spôsobov pri jedle a snaha vyvarovať sa nevhodných prejavov, zvieracích zvukov, prudkých pohybov, lačného prehĺtania, nespoločenského hrabania k sebe, prílišného a bezohľadného rozťahovania lakťov, to všetko napomáha k vytváraniu podstatných zásad. Chlapcom sa pri stole hovorí: „Ber si s chuťou, ale nech tvoja duša nesplynie so zemiakovým šalátom.

Pamätaj na svoju ľudskú dôstojnosť nielen, keď sa k tebe nadriadený zle správa, ale aj vtedy, keď ťa chcú zemiakový šalát a bravčové rebierka biedne ujarmiť.“ Určité náboženské zvyky pri stole je nutné hlbšie a podrobnejšie vysvetliť. Niektorí veriaci odriekajú modlitbu pred jedlom, ako keby platili vstupné na nejakú zábavu. A potom nasleduje útok na taniere. Svet modlitby a podávania jedla sú považované za dva od seba úplne oddelené svety. To je však herézou, gnózou, manicheizmom.

Kresťanské učenie velí prenikať svet, čo znamená, že kresťanský duch musí vládnuť aj pri stole a nad podávaným jedlom. Spôsoby pri jedle majú byť odrazom modlitby, majú v sebe odrážať ušľachtilosť ducha. Náboženský duch má tiež vyjadrovať: „Pane, nech nikdy nezabudnem, že nie som veľký pes obhrýzajúci kosti.“ Sú veriaci, ktorí sa síce veľmi horlivo modlia: „Požehnaj, Pane Bože, nás aj tieto dary, ktoré budeme prijímať z tvojej štedrosti,“ ale v podstate ponechávajú záležitosť požehnania len na svojom Pánovi a Učiteľovi, bez toho aby sa vo vyššie uvedenom zmysle podieľali na požehnaní pokrmu.

Pri uspokojovaní obyčajných každodenných potrieb sa dá telo najúčinnejšie navyknúť, aby sa podriaďovalo duchovným nárokom. Hlbšie smerujúca výchova skutočne nemôže zostať len pri tom, že sa zmyslová oblasť vychováva k poslušnosti len v prípadoch, kde by jej uvoľnenosť stála v očividnom rozpore k panujúcim zvyklostiam. Rovnako tak je dôležité, aby boli nevinné zmyslové prejavy oduševnené, či už cestou zušľachťovania vonkajšieho výrazu, alebo aj cestou zdvorilosti, sebaovládaním a braním ohľadu na druhých.

Kde k tomuto základnému ovládnutiu zmyslového nedošlo, kde človek (s prepáčením) „žerie a chľastá“, miesto toho, aby jedol a pil, kde prirodzenosť nebola, s vedomím o prítomnosti ducha, zušľachtená umiernenosťou, dôstojnosťou a krásou, tam sa človek podriaďuje aj zvykovému právu len neochotne a len formálne. Takto vznikajú osoby, v ktorých medzi prirodzenosťou a duchom vládne priepastný rozdiel. „Duchovní“ ľudia, ktorí sú v zmyslových veciach nešikovní, neobratní a nechutní, pôsobia nepríjemným dojmom a nevzbudzujú dôveru, pokiaľ ide o silu ich ducha.

Dobrá a krásna forma je totiž prostriedkom k náležitému ovládaniu tela, pretože sa vonkajšie stáva výrazom čohosi vnútorného a základná prirodzenosť sa podriaďuje istej harmónii a pevnému poriadku. Takéto skoré návyky sú veľmi dôležité tiež z pohľadu sexuálnej pedagogiky. Prirodzenosť je na zmieňované umravnenie značne citlivá, a je možné povedať, že dobré spôsoby týkajúce sa jedla a pitia, sú v danom poňatí nadmieru účinným úvodom do zmyslového zušľachťovania vôbec, ďaleko účinnejším ako nejaké suché poúčanie. Takáto výchova so sebou prináša uvedomenie si ducha a ľudskej prirodzenosti, na ktorej sa potom vďaka jej vnímaniu a prijímaniu stavia s väčšou istotou než na základe nejakých teoretických poučiek o sexuálnych nebezpečenstvách a zodpovednosti.

Oduševnenie vonkajších prejavov

Goethe kedysi radil, aby sa deti učili nielen vonkajším prejavom zdvorilosti, ale aby tiež poznali hlboký duchovný význam, ktorý s nimi súvisí. Samozrejme nejde len o to, aby boli deti o ich duchovnom zmysle poučené, ale aby sa v nich aj prebúdzal zásadný postoj, ktorý sa práve vo vonkajších prejavoch odráža. Bez tohto oduševnenia sú zvyky a dobré spôsoby len „dielom bez hlavy“, a v súvislostiach s tým bývajú preto užívané nerozumne. Práve a len duchovný prístup k vonkajším prejavom, t. j. vysvetlenie tradície kultúry, ktorá je v nich obsiahnutá, môže vytvoriť to, čo nazývame spoločenským taktom a čo zaručuje nielen správne konanie podľa pravidiel, ale aj ich tvorivé zdokonaľovanie.

Celé množstvo prehreškov proti dôležitým zásadám medziľudského správania vzniká napr. len z nedostatku skutočnej pokory. Predpokladáme, že pre druhých je naša skromná osoba, so všetkými jej starosťami, potrebami a činmi, rovnako dôležitá ako pre nás samotných. Z tohto egocentrického pohľadu vzniká celý súbor omylov a nemilých nedorozumení. Skutočným prejavom všetkého zdvorilého a rytierskeho správania je v každom ohľade nezištnosť a skrytosť. To je však protikladom infantilnej a nespoločenskej ctižiadostivosti človeka, ktorý je zaujatý len sám sebou a svojou dôležitosťou.

Francúzi tomuto nadutému stavu, ktorý bráni prejavom ohľaduplnosti a ktorý zbavuje spôsoby každého osobného kúzla, hovoria rempli de soi-meme (plný sám seba). Tým sa vysvetľuje, prečo sa ľudia, ktorým sa v rodine dostalo šľachtickej výchovy a ktorí bezchybne ovládajú všetky zvyky najlepšej spoločnosti, môžu pre hlboko zakorenený pocit vlastnej dôležitosti správať úplne neotesane, bezohľadne, netaktne a arogantne. Pokiaľ tieto tradície prijme silná duša, tak jej prinesú značný prospech. Avšak, aj keď to znie paradoxne, aristokracia môže byť aj nebezpečenstvom pre pravú vznešenosť.

Kto si uvedomuje, že pravá vznešenosť je vždy výsledkom nezištnosti, pričom je zároveň aj spoločenským pôvabom a poctou obetavosti, ten to bude môcť otvorene priznať a potvrdiť na základe vlastnej skúsenosti. Ak teda chceme vychovávať deti k pokore, z ktorej sa samy o sebe rodia pravé spôsoby a náležitá ohľaduplnosť, tak je predovšetkým nutné sa snažiť v jasne daných a jednoduchých prípadoch premôcť detinský pocit vlastnej dôležitosti.

Nemá sa deťom dovoľovať, aby, kedykoľvek si zmyslia, prerušovali svojimi prosbami a sťažnosťami rozhovor starších, aby mali pri stole hlavné slovo, aby na schodisku a doma jačali, aby v električke a vo vlaku prekážali spolucestujúcim hlasným pokrikovaním. Na ľuďoch, ktorým v tomto ohľade chýbalo v detstve usmerňovanie, to potom vidíme celý ich život. Žijú tak zaujatí hlukom svojho ega, že už ani nepočujú slabší, jemnejší hlas, ktorý im pripomína práva druhých ľudí.

Ako už bolo povedané, je nutné vysvetliť zvyk, že nie je správne začínať listy slovom „ja“. Nestačí však riadiť sa tým len formálne, rozhodujúce je písať celý list tak, aby sa uľahčilo druhému, a nie preto, aby sme uľahčili sebe a niečo získali. K pokore tiež patrí presný zmysel pre vekovú hierarchiu, spoločenské postavenie a autoritu. Nič nepôsobí tak plebejským dojmom ako usilovanie o spoločenskú rovnosť, ktorá danému človeku nenáleží. Každý vek a každé postavenie má určitú zvláštnu dôstojnosť a poslanie. Moja česť spočíva v tom, aby som bol vo svojom postavení úplný, tzn. aby som pochopil a splnil úlohu, ktorá zodpovedá môjmu životnému stavu.

Kto sa snaží predstierať niečo iné, než čím skutočne je, ten tým okrem iného prezrádza, že v skutočnosti nie je ničím, a preto ani nepozná zdravú hrdosť, ktorá súvisí s každou hlboko pociťovanou a uskutočňovanou zodpovednosťou. Falošné úsilie o rovnosť nájdeme tiež v unáhlenej kritike. Je nutné rozhodne bojovať proti unáhleným názorom mladých ľudí vo veciach, ktorým ešte nerozumejú, a prebúdzať pocit zodpovednosti v duchu zásady: „Nesmieš súdiť, pokým si daný problém dopodrobna neprebádal.“ Vynášanie súdov o veľkých tradíciách je nutné považovať za neohrabanú snahu začiatočníka, ktorý sa chce vyrovnať so zrelými skúsenosťami. Nech je pokorné učenie sa povolaním mládeže a nech sa v tomto vonkajšom poznávaní prirodzene zrkadlí vnútorná úcta, ktorá zodpovedá vlastnej miere životných skúseností.

Úryvky z knihy Alte und neue Erziehung, Lucern 1936