Ako svätý Tomáš Akvinský obrátil srbského kata nenarodených

Lucia Laudoniu
15. novembra 2021   Spoločnosť   Potraty

Kdesi som videla psa, ktorý mal na obojku latinský nápis mordeo – hryziem. Pri pohľade zboku si však človek stihol prečítať len mor…, a tak si každý mohol domyslieť, či je mortifer, smrtonosný, alebo iba morosus, nevrlý a vrčiaci – odpustite mi okazionalizmus – „vrtochár“. Obe slová, mortifer aj morosus, začínajú rovnako.

Svedomie je tým psom, ktorý raz vrčí a inokedy hryzie, a niet náhubku, ktorý by ho umlčal.

Keď sa papier roztrhá, vieme ho zlepiť. Ľudský život je viac, než papier, a predsa je taký krehký, že sa zlepiť nedá a aj ten pes nášho svedomia jedného dňa prestane štekať. Ústa mu zapchá zvitok s rozsudkom nad naším životom, ktorý onen canis mysticus pokorne zanesie k nohám svojho pána – Krista.

Človek ešte nie je sudcom, keď vysloví svoj názor, veď partikulárny názor je bez ohľadu na svoju (ne)omylnosť písmom žaloby a nie judikátom samým. Barlou rozsudku je zákon, barličkou názoru však nie je nič iné, než vôľa jednotlivca.

Falibilná vôľa povýšená nad Boží zákon, lex divina, paradoxne narobí viac škody ako nespravodlivý zákon, ktorý vždy môže byť novelizovaný liečivým dotykom pravdy. Aká záplata však opraví dieru po pyšnej vôli? Keď má ktosi v ušiach vatu pýchy, nepočuje štekať svedomie!

Carl Schurz, jedna z lastovičiek amerického liberalizmu, povedal, že ideály sú ako hviezdy. Nemožno na ne dosiahnuť, ale môžeme sa podľa nich orientovať. Znie to až príliš pateticky, ako cukrová vata karamelizovaná zo slov, no keď si spomenieme na existenciu zlých a falošných ideálov, pátos je preč. Nestačí zahlásiť, že človeka vedie hviezda. Treba zistiť, či máme dočinenia cum maligna stella, so zlou hviezdou, lebo jas dokáže ľahko oslepiť. Oslepovanie je koniec koncov kardinálnou úlohou falošných reflektorov slávy.

Mal absolvent belehradskej lekárskej fakulty Stojan Adaševič vôbec nejaké ideály? Po II. svetovej vojne moc v srbských zemiach ukradli komunisti. Rozbiť morálku konzervatívneho národa ponoreného do byzantskej hésychie sa adorátorom červenej hviezdy nedarilo. Snehová guľa železný kríž nezvalí – rozbije sa oň. Keď komunisti pochopili, že morálku nie sú schopní zničiť, pokúsili sa ju aspoň uspať narkózou svojich hesiel.

Celá tragédia ľudstva spočíva v tom, že človek si sprivatizoval múdrosť. Žiadny svetský človek o sebe nepovie, že je hlupákom odsúdeným hojdať sa na hojdačke medzi znamienkami mínus a plus. Sprivatizovať múdrosť in primis znamená zabudnúť na to, že Sapientia nie je niečo, ale Niekto. Parafrázujúc známe proverbium, podľa ktorého všetky cesty vedú do Ríma, všetky cesty múdrosti vedú ku Kristovi a jedine v Ňom nájdu svoj nultý poludník. Omnes viae. Nie sme vlastníkmi múdrosti, summa Sapientia, totiž Kristus, vlastní nás.

Budúci lekár sa na prednáškach medicíny v bývalej Juhoslávii konca päťdesiatych rokov dozvedel, že život dieťaťa sa začína jeho prvým výkrikom. Učilo sa, že tehotná žena má v tele o jeden orgán viac. Klíčiaci život sa v útrobách matky prirovnával k ďalšiemu appendixu či k mandliam, ktoré po tonzilektómii vraj nikomu nechýbajú. Ako mohol byť počatý život in custodia legis, keď sa sama viera v život považovala za neželanú úchylku viery v moc?

Nox, noxa, noxia. To nie je geometrický rad. Lusus verborum, slovná hračka sa dá dešifrovať takto: nox je noc, noxia škoda a vina, noxa vina aj trest. Damnare noxae, to je odsúdiť na trest aj za trest. V jedinom slove noxa odpočíva vina aj trest.

Bolo trestom alebo milosťou, že Srb Stojan Adaševič bol „obeťou“ nevydareného potratu? Narodil sa vraj omylom. On sám to pod vplyvom komunistickej ideológie považoval za náhodu a nie za Boží zámer a v „pištoľ“ Božieho milosrdenstva, ktorá jediná nezabíja, ale oživuje, ešte neveril. Poznal iné zbrane. Napríklad skalpel.

Adaševič sa stal najprominentnejším špecialistom na potraty v celom Belehrade. Za dvadsaťšesť rokov gynekologickej praxe sa počet abortov, ktoré vykonal, šplhal k neuveriteľným štyridsiatim tisíckam! Presné čísla v rôznych zdrojoch kolíšu a podľa liberálnych médií sú vysoko nadhodnotené.

Kto sa odváži pátrať po presnom počte ľudských hrušiek násilím otrhaných zo stromu života? Aj keby mal Adaševič na svedomí čo i len jeden jediný nenarodený život, mal by na rukách krv.

S príchodom ultrazvukovej technológie v osemdesiatych rokoch mohol doktor Adaševič nazrieť za oponu. Videl v maternici dieťa, ako si cmúľa prst. Uvedomil si, že bábätko sa takto pripravuje na svoje prvé jedlo, na dotyk s matkiným prsníkom. O pätnásť minút nato mala byť vykonaná interrupcia. Vtedajšia legislatíva tomu dávala placet. Zhodou okolností prstík z odtrhnutej rúčky, ktorý si pred sotva polhodinkou nič netušiace dieťa spokojne cmúľalo, prišiel do kontaktu s kvapkami jódu na stole a začal sa samovoľne hýbať. Nechýbalo veľa a lekár s dlhoročnou praxou, „majster“ vo svojom odbore, takmer stratil vedomie.

Bol to deviaty potrat u tej istej ženy. Rutinný zákrok. Teplé drobné srdce však v rukách „lekára“ stále bilo a ten sa už neubránil tme pred očami.

Základom slova interrupcia je latinské interrumpere, ktoré slovníky definujú ako pretrhnutie, prerušenie, rozbitie, preťatie čohosi skrz niečo. Termín má aj obrazný význam, fidem (inter)rumpo prekladáme pretrhnúť puto dôvery, porušiť zmluvu. Sám život je zmluva medzi človekom a Bohom. Verbum sa v medicínskej praxi zrejme ujalo kvôli násilnému pretrhnutiu pupočnej šnúry, ergo porušeniu puta života v nesprávnej chvíli, „v priamom prenose“, in vivo. Keď prestrihneme obyčajnú niť, môžeme na nej urobiť uzol a opätovne ju zviazať. S ľudským životom to nie je možné. Pokiaľ pod slovesom interrumpere budeme hľadať iba akt prestrihnutia špagátu, vystavíme sa riziku, že aj dospelý život budeme považovať za bezvýznamnú niť, ktorú kedykoľvek môžu prestrihnúť nožničky eutanázie alebo suicídia.

Pre Stojana Adaševiča mal Boh prichystané iné nožnice. Strihal sekvencie v jeho snoch lepšie, než hollywoodski filmári.

Sny sa opakovali každú noc a pragmaticky založený lekár sa budil spotený a s triaškou. Čo videl? „Snívalo sa mi o krásnom poli plnom hrajúcich sa detí a usmiatych mladých ľudí od dvoch do dvadsaťštyri rokov“ – uviedol pre viaceré zahraničné médiá bojujúce za ochranu počatého života. Stojanovi sa vo sne podarilo jedno z detí chytiť, to sa mu však s výkrikom „pomóc, vrah“ vyšmyklo z náručia.

Nad lúkou živých ľudských kvetov bdel muž v čiernobielom habite. „Prečo sa ma nespýtate, kto sú tieto deti?“ – zvýšila hlas postava zo sna. „Sú to tie, ktoré ste popravili svojimi potratmi.“ Prenikavé respondeo patrilo mužovi delikátnej logiky, mužovi, ktorý vyznával lucidus ordo.

V jednom zo snov sa neznámy mních belehradskému lekárovi predstavil ako svätý Tomáš Akvinský. Prvý muž zlatého veku scholastiky bol pre komunizmom odchovaného Adaševiča veľkým otáznikom. Gynekológ bol pokrstený v pravoslávnej viere (ktorá latinského aristotelika nezaradila do synaxára svätých) a plamienky obetných sviec bozkávajúce prísne tváre ikon patrili k reliktom jeho spomienok na detstvo. Tie vybledli, len čo dospel a zapísal sa na univerzitu.

Prečo sa knieža katolíckych filozofov 13. storočia opakovane zjavovalo pravoslávnemu Srbovi, ktorý zabuchol pred Bohom dvere a stal sa robotníkom vo fabrike na potraty? Adaševič sa domnieval, že svätý scholastik chcel napraviť svoj lapsus calami, keď podľa vzoru Aristotela vyhlásil, že mužský plod prijíma dušu štyridsať dní po počatí a ženský až osemdesiat. Obľúbený argumentačný šíp apologétov potratov však pri bližšom štúdiu myšlienkovej bázy svätého Tomáša míňa svoj terč.

Čo presne hlásal svätý Tomáš? Quidquid recipitur ad modum recipientis recipitur. Čokoľvek, čo sa prijíma, prijíma sa na spôsob (podľa spôsobu, na obraz) recipienta. Dieťa prijíma od rodičov plnosť genetickej informácie, o ktorej svätý Tomáš ešte nemal vedomosti. Komplexita hmoty, condicio sine qua non pre spojenie duše a tela, je tiež komplexnosťou ľudskej DNA. Aquinas nechce určovať dni a lehoty. Učí, že duša vstupuje do „kolísky“ vysoko organizovanej matérie – a touto kolískou môže byť aj mikroskopická krása a múdra perfekcia štruktúry ľudského genómu. Tomistická teória komplexnosti hmoty v tomto kontexte dokonca podporuje učenie o Božom stvoriteľskom akte duše nového človeka už v momente jeho počatia. Nie je vari úžasné, že aj to najmenšie semiačko nesie genetickú potenciu veľkej slnečnice, ktorá z neho jedného dňa vyrastie?

Stojan Adaševič sa v roku 1988 rozhodol skoncovať s potratmi. A začalo sa jeho peklo na zemi. „Znížili mi plat na polovicu, prepustili moju dcéru z práce a synovi nedovolili nastúpiť na univerzitu“ – zaspomínal si na začiatky konverzie Šavla na Pavla. Nátlak sa stupňoval, Damoklov meč bol čoraz ostrejší. Most jeho hodnôt sa zrútil, lekár stál nad priepasťou psychického zrútenia. Vo sne ho opäť navštívil svätý Tomáš a nazval ho priateľom.

Po páde železnej opony sa príbeh jedného z najoddanejších advokátov nenarodeného života dostal za hranice Balkánu a v roku 2004 Adaševič navštívil aj Poľsko.

Pes hryzúci svedomie tu nie je preto, aby nám odhryzol kus života. Ani sviečka nehorí kvôli tomu, aby nám dymom začmudila okná alebo, nedaj Boh, spálila dom.

Skúsenosť srbského lekára dáva z teologického hľadiska nádej, že deti, ktorým bol ukradnutý pohľad pozemšťana na Slnko, zdieľajú osud betlehemských neviniatok. Osud svätosti, krst vlastnou krvou. Theologumenon stredovekých otcov de limbo puerorum to nevyvracia, skôr ho upresňuje a dopĺňa. Nemenej zaujímavým faktom zostáva, že niektoré z Adaševičových obetí sa katovi v bielom plášti zjavili v podobe človeka na prahu dospelosti.

Lekárovo svedectvo ťažko nazvať inak, než signum misericordiae. Záchranné lano pokánia má dva konce. Jeden koniec držíme my a na druhom vždy čaká Boh.

PDF (formát pre tlač)