Ako sv. Pius X. nepochodil u nemeckých modernistov

Paweł Chmielewski
19. septembra 2019
  História

Katolícky svet dnes s údivom sleduje rýchlu premenu Cirkvi v Nemecku, ktorá sa stala  extrémne liberálnym spoločenstvom otvoreným prijímať protestantské herézy. Ešte väčšie zdesenie vzbudzuje to, že Svätá stolica tieto zmeny vo viere a v pastoračnej praxi zavádzané za Odrou mlčky akceptuje. Nemohúcnosť Vatikánu zoči-voči reformným snahám Nemcov má však dlhú tradíciu. Jedným z najvýrečnejších príkladov je ústup Pia X., ktorý sa podvolil tlaku nemeckých teológov a upustil od požiadavky, aby museli skladať antimodernistickú prísahu.

Foto: heslo Pia X. – všetko obnoviť v Kristovi, scoopnest.com

Ofenzíva Pia X.

Giuseppe Sarto vystúpil na Petrov stolec v auguste 1903, uprostred náporu modernistických ideí. Už v decembri sa na Index zakázaných kníh (index librorum prohibitorum) dostala kniha „Evanjelium a cirkev“, popredného francúzskeho modernistu Alfreda Loisyho. Po štyroch rokoch vydalo Sväté ofícium dekrét Lamentabili sane exitu, v ktorom bolo uvedených 65 heretických modernistických téz, najmä z Loisyho kníh. Do značnej miery sa opieral o Syllabus Pia IX. a je nazývaný aj ako Nový Syllabus. V septembri roku 1907 Pius X. vydal povestnú encykliku Pascendi dominici gregis, v ktorej sa rozhodne postavil proti modernistickej heréze. V novembri vyhlásil, že každý, kto by šíril niektorú z téz odsúdených v Lamentabili alebo Pascendi, bude ipso facto exkomunikovaný. Tieto kroky však nestačili na potlačenie bludu. Preto 1. septembra 1910 svätý pápež vydal apoštolský list vo forme motu proprioSacrorum antistitum, ktorým uložil kléru povinnosť skladať antimodernistickú prísahu. Jej text vychádzal z učenia Tridentského koncilu a dvoch novších dokumentov, Lamentabili a Pascendi. Prísahu vypracovali dve vynikajúce osobnosti Cirkvi, neskorší kardináli Louis Billot, SJ, a Willem van Rossum, CssR.

Nemecko – falošný „ostrov ortodoxie“

V Nemecku neboli takí zjavní modernisti ako Alfred Loisy vo Francúzsku, George Tyrrell v Anglicku alebo Romolo Murri v Taliansku. Za hlavného predstaviteľa tohto trendu nad Rýnom bol považovaný Joseph Schnitzer, cirkevný historik z Mníchova. Preto v Nemecku panovalo presvedčenie, že tam modernizmus vôbec neexistoval! Túto tézu podporoval nemecký episkopát a katolícki publicisti, ako aj liberálni teológovia, ktorí sa angažovali v diskusii. A keďže v krajine nebol nikto, kto by stelesňoval modernizmus chápaný ako filozofický a teologický systém, usudzovalo z toho, že problém nejestvoval.

Takéto interpretácie boli evidentnou manipuláciou. V Pascendi  Pius X. písal: „[…] modernisti, ako sú všeobecne a oprávnene nazývaní, vo svojej vypočítavej taktike nepodávajú svoje učenie systematicky spracované a spojené v jednotnom celku, ale rozptýlene a jednotlivo, aby sa zdalo, že sú dosiaľ nerozhodní a akosi váhajú, hoci práve naopak, sú pevní a dôslední.“

Použitím úskokov sa Nemci pokúšali presvedčiť Vatikán, aby nenástojil na antimodernistickej prísahe. Povinnosť skladania tejto prísahy sa v krajine stretla so silným odporom. Liberálna tlač prísahu tvrdo kritizovala. V krajinských parlamentoch sa pýtali, či týmto Vatikán neporušuje slobodu univerzít – najmä preto, že väčšina nemeckých teológov pracovala v štátnych inštitúciách. Proti prísahe Pia X. urputne bojovali aj protestanti, ktorí sa odvolávali na slobodu teologického výskumu. Veľkým bojovníkom sa ukázal aj známy heretický teológ Adolf von Harnack. Na druhej strane katolícki učenci, ktorí túto prísahu dobrovoľne zložili, boli ostrakizovaní: prestali byť súčasťou profesorských zborov a niekoľko spolkových krajín dokonca usúdilo, že im nemožno ani dovoliť, aby prednášali. Kritici prísahy sa dokonca vyhrážali, že zatvoria fakulty katolíckej teológie na štátnych univerzitách na protest proti údajnému autoritárstvu Vatikánu.

Nemeckí biskupi začali dialóg s Rímskou kúriou – a zvíťazili. Mali podporu zo strany apoštolského vizitátora Rakúska a apoštolského nuncia v Bavorsku v jednej osobe, dominikána a arcibiskupa Andreasa Früwirtha. Aby sa predišlo eskalácii sporu, Svätá stolica súhlasila s udelením dišpenzu od prísahy nemeckým teológom, ktorí pracovali na štátnych univerzitách, a ktorých aktivita nebola dušpastierska, ale čisto vedecká.

Protestantská infekcia

Bol to veľmi chybný krok s vážnymi dôsledkami. Nemecká teológia už v týchto rokoch bola nakazená smrteľnou chorobou – infekciou idealizmu protestantských filozofov, predovšetkým Immanuela Kanta podporujúceho morálnu autonómiu a subjektivitu. Kant preniesol omyly Martina Luthera do oblasti filozofie a transplantovanie jeho myšlienok do katolíckej teológie bolo položením bomby pod pravú vieru.

Rímska kúria to dobre vedela. Hoci v Nemecku otvorene nevystupoval nijaký modernista významného formátu, nemeckí teológovia už len kvôli úzkym a častým kontaktom s protestantskými učencami boli takmer automaticky predisponovaní stať sa živnou pôdou pre herézy. „Teória modernistov vedie mnohými cestami k ateizmu a zničeniu všetkého náboženstva. Ako prvý na túto cestu nastúpil protestantizmus; po ňom prišli modernisti, za nimi nasleduje ateizmus“  písal v Pascendi Pius X. Pri spätnom pohľade vidíme, že mal úplnú pravdu.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Modernisti prežili prísahu

Jeho nástupca Benedikt XV. sa pokúsil napraviť nedostatky Vatikánu z čias Pia X. a v roku 1918 potvrdil záväznosť antimodernistickej prísahy. Nemeckí teológovia sa jej však všemožne vyhýbali, a keď ju aj nakoniec  skladali, vysvetľovali si ju po svojom tak, aby im vôbec neprekážala pri mylne vedenom výskume, ani pri šírení modernistických bludov.

Ako spomína jeden z progresívnych teológov, kňaz Peter Neuner z Mníchova, prísahu skladal v roku 1965 samotnému kardinálovi Juliusovi Döpfnerovi, ktorý sa tým však nechcel presvedčiť o pravovernosti budúcich kňazov, práve naopak. Kardinál túto prísahu pred mladými teológmi totiž interpretoval veľmi svojsky: údajne v nej malo ísť iba o uvedomenie si hriešnosti a pozemskej nedokonalosti katolíckej Cirkvi, a konkrétne otázky mali iba historický význam. Seminaristov generácie kňaza Neunera prísaha vôbec nezaujímala.

Skutočnosť, že sa modernizmus v Nemecku vôbec nepodarilo zastaviť, ba ani len pribrzdiť, najlepšie demonštruje iný, nadmieru výrečný príklad. Už štyri roky po zrušení prísahy (ku ktorému došlo v roku 1967), v Nemecku vyšlo dielo „Autonome Moral und christlicher Glaube“, ktorej autorom bol kňaz  Alfons Auer – krajne modernistické dielo, ktoré podľa názoru odborníkov do istej miery dovŕšilo proces prenosu Kantových teorémov do katolíckej teológie. Jasne sa ukázalo, že politika ústupkov a skrývania hlavy do piesku v nádeji, že problém sa automaticky vyrieši, nepriniesla dobré výsledky.

Vyznanie viery kardinála Ratzingera

Dnes vidno naliehavú potrebu novej ofenzívy proti progresivistom, ktorí sú vlastne súčasnými modernistami. Nástroje už existujú. Po prázdnote, ktorá vznikla zrušením antimodernistickej prísahy, Kongregácia pre náuku viery pod vedením kardinála Jozefa Ratzingera zaviedla v roku 1989 novú prísahu, prísahu vernosti s rozsiahlym vyznaním viery. Je známa pod názvom Professio fidei et Iusiurandum fidelitatis. Vyznanie viery obsahuje okrem Kréda aj veľmi explicitné vyhlásenia: že človek verí „pevne v to, čo je obsiahnuté v Božom slove, napísanom alebo odovzdávanom tradíciou, a v čo Cirkev, tak ako je zjavené Bohom, verí“. Vyznávajúci vyhlasujú, že prijímajú a uznávajú „všetky i jednotlivé pravdy, ktoré Cirkev vo veciach viery a morálky podáva definitívnym spôsobom“, a prijímajú „s náboženskou poslušnosťou vôle a mysle učenie ohlasované pápežom alebo aj kolégiom biskupov vykonávajúcich pravý učiteľský úrad aj v prípade,že nie je definitívne predkladané k viere“.

Na druhej strane v prísahe vernosti sa každý, kto zastáva cirkevný úrad zaväzuje, že bude zachovávať „neporušený depozit viery“ a bude ho „verne odovzdávať a vysvetľovať“, odmietajúc „každé učenie, ktoré je s ním v protiklade“. Zároveň sa prisahajúci zaväzuje zachovávať a posilňovať „disciplínu spoločnú pre celú Cirkev“ a dbať o „dodržiavanie cirkevných zákonov, najmä tých, ktoré sú obsiahnuté v Kódexe kánonického práva“.

Keby sa cirkevní hierarchovia cítili viazaní citovanými formuláciami, rozvedené osoby žijúce v nových zväzkoch, ani protestanti by nemali dovolené pristupovať k svätému prijímaniu, nenastala by likvidácia morálky, neozývali by sa hlasy o ukončení povinného celibátu a nezačalo by sa otvorene hovoriť o diakonáte a kňazstve žien.

Bohužiaľ, Apoštolská stolica ortodoxiu nevynucuje. Naopak; nemeckí progresivisti sú dnes veľmi podporovaní a dostávajú mnohé možnosti na šírenie svojich bludov. Svätý otec zveril vedenie Amazonskej synody biskupom a teológom zo široko ponímaného nemecko-jazyčného katolicizmu. Sú to modernisticky formovaní duchovní, ktorí v októbri tohto roku majú dať Cirkvi „novú amazonskú tvár“. Zdá sa, že politika tolerancie voči modernistickým bludom dnes dosahuje svoj vrchol. Treba len dúfať, že keď sa jasne ukáže to spustošenie, ktoré modernizmus spôsobil a nepochybne ešte bude spôsobovať, že nastane vytriezvenie a Rím sa raz a navždy odtrhne od heretikov. Kedy sa to stane, je dnes zbytočné sa pýtať.