Ako sa z nemeckých odpadlíkov od katolicizmu stali v 20. a 30. rokoch tí najhorší nacisti

Matej Gavlák
18. februára 2022   História

Je to vskutku na zamyslenie, no je to tak: takmer všetci najznámejší a najvplyvnejší nacisti boli bývalí katolíci, ktorí od svojej viery odpadli, aby Kristovo evanjelium nahradili tým Hitlerovým – ktorý sám bol tiež odpadlý katolík. Himmler, Goebbels, Heydrich, Frank, Streicher či Höss – všetci boli pokrstení v katolíckych kostoloch.

Oddaní führerovi

Začnime Himmlerom. Heinrich Himmler bol obávaný veliteľ SS, minister vnútra Tretej ríše a muž, ktorý mal pod palcom koncentračné tábory a teda aj všetko, čo sa v nich dialo. Bol jeden z najhorších nacistov – ak nie ten najhorší. Pochádzal pritom zo zabezpečenej rodiny z Mníchova, ktorá bola vždy katolíckeho vierovyznania, jeho otec bol riaditeľ gymnázia vo Wittelsbachu a strýko bol dokonca jezuitský kňaz. Narodil sa 7. októbra 1900, po dosiahnutí príslušného veku navštevoval katedrálnu školu. Už v detskom veku bol fascinovaný vojskom, no I. svetovú vojnu už nestihol. Prihlásil sa na Technickú univerzitu v Mníchove, kde študoval agrokultúru. Začala ho však priťahovať nacistická ideológia a už vo svojich 23 rokoch sa prihlásil do nacistickej strany. Portál nationalww2museum.org o ňom uvádza:

„V auguste 1923 sa Himmler pridal k nacistickej strane. Zidealizoval si vodcu strany, Adolfa Hitlera, zanechal svoju prácu a svoju kariéru oddal strane.“

Ako uvidíme, toto je len prvý z príkladov, kedy sa niekto z budúcich nacistov dobrovoľne telom a dušou oddal práve „antikristovi“ Hitlerovi. Ale z Cirkvi mu predsa len niečo ostalo. Podobne ako Hitler, aj Himmler obdivoval jej administratívnu organizáciu a štruktúru. Časopis Catholic Herald píše:

„Zaviedol špeciálne hodnosti a uniformy, insígnie a reálie, pseudonáboženské obrady a rituály a požiadavku absolútnej poslušnosti – šlo o zvrátený obraz samotnej Cirkvi. Rovnako ako Hitler, aj Himmler zavrhol katolicizmus ako mladý muž a nahradil ho výstrednou zmesou homeopatie, špiritizmu a okultizmu.“

Ako sa hovorí, to ostatné je už len história.

Joseph Goebbels bol svojím spôsobom podobný brutálnemu technokratovi v okrúhlych okuliaroch Himmlerovi. Goebbels bol minister propagandy a otec slávnej myšlienky: „Tisíckrát vyslovená lož sa stáva pravdou.“ Bol to génius propagandy a vizionár vo využívaní televízie a rádia pre propagačné účely. Pre Hitlera sfanatizoval celé davy. Ale až po tom, čo zavrhol Krista. Jeho otca, Friedricha Goebbelsa, encyklopédia Britannica označuje ako „zbožného rímskeho katolíckeho úradníka v továrni“. Katolícka rodina so šiestimi deťmi teda bola dobre zabezpečená.

Malý Joseph Goebbels, narodený v roku 1897, bol trýznený chorobami. V škole mával problémy. K svojmu otcovi neprejavoval vo svojich záznamoch žiadnu úctu, nazval ho „proletárom s naškrobeným golierom“ a pohŕdal jeho „sparťanskou disciplínou“. O matke sa však vyjadroval v pozitívnom duchu. Bol to samotár a vášnivý čitateľ kníh. Rodina ho síce viedla ku katolíckej zbožnosti, no tá u neho zjavne nezapustila korene. Joseph si dokonca viedol denník. Podľa Hugha Trevor-Ropera, ktorý tento denník študoval, bol Goebbelsov život emočne vyprázdnený, a to až kým neobjavil Hitlera. Trevor-Roper píše:

„Takže on žil z Hitlera… Jeho jediným ideálom bolo ničenie… chválospevy nenávisti voči buržoázii, boľševikom, Židom. Je pozoruhodné všimnúť si pseudonáboženský jazyk, ktorý Goebbels použil, keď opísal svoje prvé stretnutie s Hitlerom: (termíny ako) „vzkriesenie“, „obetovanie“ a „viera“ naznačujú, že keď stratil vieru z detstva, našiel novú a zvrátenú alternatívu. V jeho hrdinskom uctievaní Hitlera.“

Ako chlapec prejavoval intelektuálne tendencie a chcel ísť študovať medicínu. Niektoré zdroje však tiež uvádzajú, že v istom okamihu dokonca uvažoval aj nad povolaním kňaza, no potom začal existenciu Boha vo svojom vnútri spochybňovať. Istá náklonnosť k niečomu duchovnému a nadprirodzenému mu však predsa ostala – a tá ho nasmerovala k „spasiteľskej aure“ Adolfa Hitlera…

Mäsiari

Reinhard Heydrich je u nás spájaný najmä s atentátom, ktorý na neho spáchal Jozef Gabčík s Janom Kubišom. Heydrich bol ďalší z radu nacistických technokratov, ktorého záujmom bolo, aby všetko išlo ako hodinky – vrátane nacistického vyhladzovacieho programu Židov. Predsedal konferencii vo Wannsee v roku 1942, ktorá dala finálnu podobu tzv. „konečnému riešeniu židovskej otázky“. Bol šéf Gestapa, zastupujúci protektor Čiech a Moravy, a v hierarchii SS bol druhý po Himmlerovi. Sám Hitler ho nazval mužom „so železným srdcom“. Catholic Herald o ňom píše:

„Heydrich pochádzal z vysoko kultivovanej hudobnej rodiny a na naliehanie jeho zbožnej matky bol pokrstený ako katolík.“

Aj Heydrichov životopis s názvom Hitler’s Hangman: The Life of Heydrich opisuje jeho matku ako zbožnú ženu, „ktorá vnímala aktívny náboženský život veľmi vážne“. Kniha tiež uvádza, že kvôli matke sa stal katolíkom aj otec Bruno, významný koncertný umelec, „čo nebolo jednoduché vo väčšinovo protestantskej spoločnosti“, takže rodina bola plne katolícka a sám Reinhard bol dokonca miništrant. O tom, ako jeho matke Elizabeth záležalo na spáse členov svojej rodiny, hovorí aj fakt, že v meste, kde Heydrichovci žili, Halle, bolo 94 % obyvateľov protestantov – iba 7000 ľudí zo 170-tisíc sa hlásilo ku katolíckej Cirkvi. Na predtým váženú rodinu sa preto zrejme mnohí začali dívať cez prsty.

Je však evidentné, že na Reinharda matkine prosby a modlitby nezabrali. Na rozdiel od Himmlera s Goebbelsom, je dnes Heydrich vnímaný ako obyčajný karierista a oportunista. Vybral si vojenskú dráhu a pomaly, no bez zaváhania stúpal po rebríku – ktorý ho doviedol až k nacistickej strane chystajúcej sa uchopiť moc v celom Nemecku a k jej rovnako ambicióznemu vodcovi. Svoju pozemskú púť ukončil 4. júna 1942 – týždeň po už spomínanom atentáte. Namiesto veľkého katolíckeho pohrebu, ktorý by si želala jeho zbožná matka, mal pompézny nacistický. Azda len málo ľudí dnes pochybuje o konečnej destinácii jeho duše.

Ďalší odpadlý katolík bol Hans Frank, dnes známy aj ako „mäsiar Poľska“. Frank bol právnikom, ktorý začal svoju kariéru tým, že – sám už člen NSDAP – zastupoval nacistov na rôznych súdnych procesoch weimarského Nemecka. Za odmenu dostal od Hitlera v roku 1934 miestečko ako jeden z ríšskych ministrov, aby sa stal napokon guvernérom okupovaného Poľska. Všetky nacistické projekty masakrov, koncentračných táborov a vrážd prechádzali jeho rukami. Portál warhistoryonline.com o ňom uvádza, že osobne stál za praxou rozdeľovania židovských rodín a ich následných popráv a vrážd.

Frank bol pokrstený katolík, no začal inklinovať k schizmatickej vetve vedenej Ignazom Döllingerom, ktorá odmietala učenie o pápežskej neomylnosti prijatom na I. vatikánskom koncile. Jeho otec bol právnik a syna už od detstva zasväcoval do tajov „remesla“. Viera v Boha ho postupne opúšťala a jeho biografia hovorí o tom, že „na škole mal niekoľko homoerotických priateľstiev, ktoré však dlho nevydržali“. Jeho spolužiaci boli o ňom presvedčení, že je homosexuál. Aj Hans Frank, rovnako ako iní vysokopostavení nacisti, si po zavrhnutí „starého“ Boha a období „hľadania“ našiel „nového“ boha. Vo svojich pamätiach, spísaných počas pobytu vo väzení, totiž uviedol:

„Hitler bol diabol. Zvádzal nás mnohými spôsobmi.“

Frank bol vyšetrovateľmi považovaný za jedného z mála nacistov, ktorí úprimne ľutovali svoje skutky. Západní spojenci podali návrh, aby bol ušetrený jeho život, sťaby „gesto dobrej vôle“, no Sovieti rázne požadovali trest smrti, čo však zodpovedalo skutkom, ktorých sa dopustil. Hans Frank bol popravený 16. októbra 1946 na základe rozsudku prijatého na Norimberskom súde. Jeho posmrtný osud však možno mohol napokon dopadnúť šťastne – vo väzení sa zrejme obrátil, vyspovedal sa u amerického vojenského kaplána a ten ho následne opäť uviedol do katolíckej Cirkvi.

Duch Antikrista

Dokonca aj na čele Osvienčimského vyhladzovacieho tábora stál odpadlý katolík, pochádzajúci zo zbožnej rodiny. Volal sa Rudolf Höss. Išlo o ďalšieho technokrata bez duše, ktorého zaujímalo len to „ako si čo najlepšie vykonať svoju prácu“. Jeho „prácou“ bolo vyhladenie celého národa a, ako uvádza kniha The Commandant of Auschwitz: Rudolf Hoss, taktiež „implementovať príkazy Heinricha Himmlera“. Svojou „úprimnou“ výpoveďou šokoval vyšetrovateľov – svoje činy nikdy neoľutoval a na súde pôsobil ako dieťa, ktoré nepochopilo, že robilo zle a ešte sa čuduje, že ho karhajú. Jeho biografia uvádza:

„Höss bol pokrstený katolík a prvé sväté prijímanie dostal v kostole sv. Jozefa v Mannheime.“

Rudolfov otec, Franz Xaver Höss, chcel, aby sa jeho syn stal… kňazom. Podobne, ako to bolo u rodičov Reinharda Heydricha, aj Franz Xaver a Lina Hössovci boli veľmi zbožní ľudia. Jeho otec brával Rudolfa na púte, ako do Lúrd, tak aj do domáceho Einsiedelnu. Franz Xaver bol hlboko nábožný človek, ktorý, ako spomína jeho syn, sa „modlil za nebeské požehnanie pre mňa, aby som jedného dňa dostal dar kňazstva“.

Na Cirkev však zanevrel veľmi skoro – už vo svojich trinástich rokoch. Podľa jeho vlastných slov stál za tým kňaz, ktorý porušil spovedné tajomstvo, čo mladého Rudolfa veľmi zahanbilo. Jeho slová o vlastnom otcovi sú však až kruté, zvlášť, ak si uvedomíme, akou osobou bol sám Rudolf Höss. Americkému vyšetrovateľovi povedal:

„Áno, vyrastal som vo veľmi prísnej katolíckej tradícii. Môj otec bol skutočne bigotný, veľmi striktný a fanatický. Dozvedel som sa, že keď som sa narodil, urobil náboženskú prísahu a oddal ma Bohu a kňazstvu… Celé moje vzdelávanie riadil tak, aby sa zo mňa stal kňaz. Donekonečna som sa musel modlievať a činiť pokánie aj za tie najmenšie prehrešky… I moja matka žila pod tlakom tejto fanatickej piety.“

U Hössa vidieť ten istý princíp ako u väčšiny tu uvedených nacistov. V roku 1922 sa definitívne rozišiel s katolíckou Cirkvou a „staré náboženstvo“ po „období tzv. hľadania“ nahradil „novým náboženstvom“ – ideológiou NSDAP. Takto svoj prerod osobne opísal vyšetrovateľom. Nacistické učenie sa pre neho stalo dogmou, o ktorej sa nediskutovalo, ba ani nezapochybovalo. Hoci Höss svoje činy nikdy verejne neoľutoval, predsa sa, podobne ako Hans Frank, pred svojou popravou znova k Cirkvi obrátil, aspoň formálne.

Na vedúcich nacistických pozíciách boli aj ďalší odpadlí katolíci, s podobnými príbehmi. Spomeňme len mená ako Klaus Barbie, Amon Göth, či Arthur Seyss-Inquart.

Pre nás sú osudy týchto ľudí varovným znamením – ako totiž povedal G. K. Chesterton – „Nie je pravda, že kto prestane veriť v Boha, už v nič neverí; taký verí v hocičo.“ Niekedy aj v „spasiteľské poslanie“ Adolfa Hitlera, alebo ako uvádza Catholic Herald:

„Citáty Hitlerových hlavných stúpencov naznačujú, že po odmietnutí svojho katolíckeho dedičstva stále túžili po spasiteľovi. Oddali sa teda, ako napísal katolícky filozof Dietrich von Hildebrand, „duchu Antikrista“.

O čo iné mohli byť osudy týchto mužov, dnes právom nenávidených a dejinami preklínaných, keby sa držali rád svojich matiek a otcov, a keby sa držali učenia katolíckej Cirkvi?

_________________

Internet:
https://catholicherald. co.uk/seduced-by-the-devil-hitler/
https://www.nationalww2museum.org/war/articles/heinrich-himmler-holocaust
https://www.warhistoryonline.com/world-war-ii/hans-frank-butcher-poland.html?chrome=1

Literatúra:
G. O’Connor, The Butcher of Poland: Hitler’s Lawyer Hans Frank
R. Gerwarth, Hitler’s Hangman: The Life of Heydrich
P. Longerich, Heinrich Himmler: A Life
V. Koop, The Commandant of Auschwitz: Rudolf Höss

Encyclopaedia Britannica

PDF (formát pre tlač)