Ako sa správať a argumentovať smerom k odlúčeným a nepraktizujúcim katolíkom

Branislav Krasnovský
7. júla 2021   Cirkev

Pozná to pravdepodobne každý z nás. Každý z nás sa pravdepodobne vo svojom okolí stretol so zblúdeným a nepraktizujúcim katolíkom, ktorý o sebe tvrdí, že je „bývalý katolík a nie vlastnou vinou stratil vieru. Následne okolo seba sype múdrosti a bonmoty typu: vieru som stratil, pretože som nezniesol pokrytectvo, aby som bol dobrý človek, nemusím byť katolík a nemusím chodiť do kostola, dnes žijeme v 20. storočí a katolicizmus je stredoveký prežitok, oveľa bližší ako katolíci sú mi protestanti, pretože majú ľudský prístup, Boh je láska, nikto nebude zatratený a peklo neexistuje, ak nosím Boha vo svojom srdci, nemusím chodiť do kostola, hoci ja rád do kostola idem na Vianoce, pretože je tam stromček, Jezuliatko a taká krásna pokojná atmosféra „Merry Christmas“ a pod.

Existuje viacero možností, ako sa k takýmto ľuďom správať. V prvom rade si však treba uvedomiť axiómu, že ak ide o názorového oponenta, tak debata nebude smerovať k spoločnému konsenzu, ale práve naopak, pravdepodobne bude mať konfrontačný charakter.

Preto sa na prvý pohľad javí ako najjednoduchšia a najlepšia možnosť, nepustiť sa s takouto osobou do debaty, pretože to bude veľmi pravdepodobne kontraproduktívna debata. Nemecký filozof Arthur Schopenhauer vo svojej Eristickej dialektike uviedol, že ak debatujete s názorovým oponentom na rovnakej intelektuálnej úrovni ako máte sami, pravdepodobne ho veľmi ťažko presvedčíte, pretože si vždy nájde dostatok protiargumentov.

Druhou možnosťou je, že sa do debaty s názorovým oponentom pustíte a on nebude dosahovať vašu intelektuálnu úroveň. Ak sa však debatuje podľa všetkých pravidiel logiky s niekým, kto nedosahuje vašu intelektuálnu úroveň, tak ho takisto pravdepodobne nepresvedčíte, pretože buď nebude chápať, alebo nebude chcieť pochopiť vaše argumenty. Navyše hrozí, že sa urazí, pretože nielenže nebude vašim argumentom rozumieť, ale navyše bude mať aj pocit, že sa správate povýšenecky, urážate ho a vyvyšujete sa nad ním (ak je oveľa inteligentnejší oponent, hrozí, že budeme trpieť pocitmi menejcennosti a urazíme sa my).

Pre nás katolíkov platí, žeby sme mali vo svojom živote vykonávať skutky telesného milosrdenstva (hladných kŕmiť, smädných napájať, nahých odievať, pocestných sa ujať, väzňov vykupovať, chorých navštevovať a mŕtvych pochovávať), pričom v 21. storočí sa javí ako náročné väzňov vykupovať a mŕtvych pochovávať – tu máme zo zákona už značne obmedzené možnosti.

V prípade skutkov duchovného milosrdenstva (hriešnikov napomínať, nevedomých vyučovať, pochybujúcim dobre radiť, zarmútených tešiť, krivdu trpezlivo znášať, ubližujúcim odpúšťať a za živých a mŕtvych sa modliť) sa nás však žiadne obmedzujúce opatrenia netýkajú.

V prípade nepraktizujúcich a zblúdených katolíkov, ktorí tvrdia, že stratili vieru, teda nemáme inú možnosť, len konať skutky duchovného milosrdenstva. Takže sme povinní hriešnikov napomínať, nevedomých vyučovať a pochybujúcim dobre radiť. Arthura Schopenhauera musíme odsunúť napriek jeho britkému umu nabok, sústrediť sa na fakt, že aj tak nemá pravdu, pretože je protestant, silne poznačený hinduizmom a materializmom.

Okrem toho nesmieme zabúdať, že v prípade zblúdeného katolíka máme na čom stavať. Neexistuje nič také ako bývalý katolík a ak má takýto zblúdený a nepraktizujúci katolík zo Sviatostí minimálne krst (väčšina takýchto nepraktizujúcich katolíkov má dokonca aj aspoň jednu svätú spoveď a prvé sväté prijímanie), tak môžeme stavať na skutočnosti, že minimálne jeho anjel strážny nám bude v našom apoštolskom diele veľmi nápomocný (rovnako aj modlitby živých a zosnulých, ktorým na dotyčnom zblúdenom katolíkovi záleží). Navyše, ak zblúdený katolík cíti potrebu s nami debatovať o tom, prečo sa vzdal viery, môže to znamenať, že k nám vysiela signál, že téma viery mu nie je ľahostajná a že podvedome túži, aby sme ho presvedčili o opaku.

Aký je teda najlepší postup v debate s takýmto zblúdeným a nepraktizujúcim katolíkom?

V prvom rade si treba uvedomiť, že sme len prvou inštanciou, od začiatku musí byť jasné, že ak má byť opätovná konverzia a vrátenie sa z nesprávnej cesty úspešné, bude potrebný v prvom rade katolícky kňaz a sviatosť pokánia (cesta k tejto etape od nás, ako od prvej inštancie však môže trvať značne dlho) a modlitba, modlitba, modlitba a zase modlitba.

Nechajme sa preto ako prvá inštancia inšpirovať svätým Ambrózom. Ten tvrdil, že v prípade „odlúčených oviec“ je potrebná v prvom rade jemnosť a milosrdenstvo. Napriek tomu, že ich argumentáciu považujeme za plytkú, hriešnu, zbytočnú a smiešnu, tvárme sa aspoň zúčastnene a oceňujme ich snahy a aspoň minimálny pokrok. V žiadnom prípade sa nesprávajme ani povýšene a ani pyšne.

Majme na pamäti výrok svätého Ambróza, ktorý hovoril, že na med sa určite chytí viac múch, ako na ocot. Ak budeme argumentovať súcitne, mierne a budeme skôr v prvej fáze klásť otázky, než poskytovať kategorické odpovede, máme veľkú šancu, že sa proces duchovnej konverzie zblúdeného a nepraktizujúceho katolíka bude vyvíjať a možno sa úspešne aj zavŕši.

Či budeme v argumentácii a vo vykonávaní našich skutkov duchovného milosrdenstva a apoštolátu naozaj aspoň čiastočne úspešní, ukáže čas. Prinavrátiť zblúdeného katolíka k Bohu nie je určite len záležitosťou vhodnej argumentácie a morálnych príkladov, ale (opäť opakujem) veľmi potrebná je najmä sila modlitby a sviatostí. Určite to nebude krátka a ľahká cesta a my dokonca môžeme mať dojem, že sa nám nepodarila a nedarí. Napriek tomu je však našou povinnosťou padajúceho brata alebo sestru vo viere zo všetkých síl podporiť a pomôcť im.

Nech nám je útechou a povzbudením, že bez ohľadu na to, či sa nám naša činnosť pri prípadnej konverzii zblúdených katolíkov darí alebo nie, Náš Pán Ježiš určite našu (aj neumelú, chabú a naivnú) snahu spravodlivo a pozitívne ocení.

PDF (formát pre tlač)