Ako sa má kresťan chovať k tyranovi a čo si o tom mysleli scholastici II.
Branislav Michalka
14. októbra 2019
Politika
Sv. Tomáš Akvinský
Vo svojom hlavnom diele, Sume teologickej, tiež spomína problém tyranidy a opakuje, že uzurpátorovi je možné sa vzoprieť ale legitímnemu tyranovi nie. Pripúšťa usmrtenie človeka, ktorý je „nebezpečný pre spoločnosť a škodí mu nejakým svojim hriechom. Ten nech je usmrtený, pretože je to chvályhodné a vhodné v záujme zachovania spoločného blaha.“ Táto veta sa však týka zločincov všeobecne, nie priamo tyranov, na druhej strane môže byť na tyrana vztiahnutá. Opätovné v Sume odmieta akúkoľvek súkromnú iniciatívu tyranovraždy.
Každopádne aj sv. Tomáš, podobne ako jeho predchodcovia (sv. Augustín, Ján zo Salisbury) stojí pred faktom tyranovrážd v Starom Zákone. V súvislosti s tým dodáva v Sume: „tí, ktorí zabíjajú svojich blížnych na príkaz Pána, tak nekonajú sami od seba, ale koná to Ten, ktorého vôľu činia.“ Zdá sa ako by sv. Tomáš rozlišoval medzi normálnou dobou a výnimočným stavom. Čo však môže byť tou normálnou, legitímnou dobou?
Tu sa opäť dostávame ku kľúčovému problému všetkých scholastických politických koncepcií – sú myslené v rámci pravoverného katolíckeho kresťanského štátu. To je tá „normálna“ situácia. Akonáhle by sa zmenila situácia a kresťania by sa ocitli v stave ako starí Izraeliti, v obkľúčení pohanmi, či pod ich nadvládou, tak sa mení celková paradigma nazerania problému. Zdá sa, že v tom prípade odstránenie tyrana tým kto bojuje za pravú vieru prichádza do úvahy. To však ponecháva otvorené dvere vývoju, ktorý mal nastať po vstupe protestantizmu na scénu dejín. Do toho obdobia skutočne aj spadá najväčší rozmach tyranovrážd v Európe.
Približne 100 rokov pred príchodom protestantizmu koncil v Kostnici, aj pod vplyvom Jeana Gersona odsúdil tyranovraždu avšak práve tieto jeho sedenia boli anulované vzhľadom na vtedajšiu schizmatickú situáciu existencie viacerých vzdorpápežov a vzhľadom na pápežmi odsúdenú herézu konciliarizmu. Aj z toho dôvodu sa teória tyranovraždy v 16. storočí aktualizovala a to tak katolíckom ako aj v protestantskom prostredí.
Katolíci sa faktom protestantskej revolúcie ocitli pred hlbokou dilemou. Napr. taký Henrich VIII. spĺňal všetky znaky tyrana a vznikla otázka ako s ním naložiť keď vnucoval katolíkom svoje herézy? Podobne aj ostatní škandinávski panovníci a ďalšie protestantské kniežatá. Na jednej strane stála tradícia 1500 rokov katolíckej Cirkvi na druhej evidentná vzbura a revolúcia. Predstavitelia tejto revolúcie sa rozhodli násilne vnútiť katolíkom svoje obrady, teológiu a vládu.
Následne radi poukazovali na to, že katolíci reagujú rovnako a násilne bránia ľuďom odpadnúť od viery. Je však rozdiel v snahe udržať status quo a v snahe ho násilne zničiť. Prví protestanti zabudli na fakt, že oni všetci boli od narodenia katolíkmi a teda predstavovali pre Cirkev násilných uzurpátorov, čiže – tyranov. Tento fakt môžeme pozorovať aj v takých detailoch, že ešte dnes máme na Slovensku gotické „kalvínske“ kostoly postavené v stredoveku. Ako je to možné? Skrátka, kalvíni si ich „zobrali.“ Keď si kostol katolíci vzali naspäť, ako napr. Dóm sv. Alžbety v Košiciach, tak protestanti kričali o násilných katolíkoch.
Otázka: „čo s tyranom“, sa po protestantskej revolúcii stávala čoraz naliehavejšou. Vzhľadom na to, že anti-protestantskú avantgardu tvorili jezuiti, bolo pochopiteľné, že práve ich učenci dominovali v interpretácii riešenia tohto problému. Najradikálnejším bol:
Juan de Mariana
ktorého meno sa stalo pre mnohých stelesnením obhajoby tyranovraždy. Jeho kniha De rege et regis institutione vyšla v roku 1598 a jej vtedajšiu akceptovateľnosť v katolíckom prostredí potvrdzuje schválenie kráľom Filipom III. aj schválenie jezuitského vizitátora. Kniha vyšla ešte v dvoch vydaniach. Šiesta kapitola knihy má názov „Je dovolené zabiť tyrana?“ a Mariana odpovedá jednoznačne „áno“ a to aj v rámci individuálnej iniciatívy. Ako príklad mu poslúžilo zavraždenie francúzskeho kráľa Henricha III. dominikánskym mníchom Jacquesom Cleméntom 1589. Je to zaujímavá modelová situácia: Henrich III. v čase bojov katolíkov s hugenotmi evidentne paktoval s protestantmi (otázna je aj jeho sexuálna orientácia). Vojvoda de Guise, vodca Katolíckej ligy spolu s kráľovou matkou a pomocou zvolaných Generálnych stavov (parlament) plánovali donútiť Henricha k abdikácii, čo je klasický, sv. Tomášom odporúčaný model zbavenia sa tyrana; mal odísť do kláštora. Henrich III. však dal zákerne zavraždiť vojvodu de Guise aj jeho brata kardinála(!), čiže evidentne potvrdil svoje tyranstvo. Dominikánsky mních Cleménte ho ako tyrana zavraždil dýkou.
Mariana odmieta všetky námietky a dokonca rozoberá praktické otázky spôsobu zabitia či objednania vraždy. O dvanásť rokov neskôr keď bol zavraždený Henrich IV. už došla francúzskej vláde trpezlivosť a dala knihu spáliť na hranici. Jezuiti sa od nej dištancovali. Nemohli sa však dištancovať od sv. Roberta Bellarmina, ktorý dnes nesie titul Učiteľ Cirkvi.
Sv. Robert Bellarmin
Ten vo svojich dielach Controversiae a De potestate summi pontificis in rebus temporalibus obhajuje odstránenie tyrana. V nich potvrdil stredoveké úvahy, že pápež má „nepriamu moc“ nad panovníkmi a pokiaľ ide o duchovné, náboženské záujmy, môže pápež zasiahnuť, zbaviť poddaných poslušnosti voči vládcovi a umožniť im vzburu. V skutočnosti sa jedná len o aplikáciu tomistického pohľadu na zásah proti legitímnemu vládcovi – tyranovi. Pápež tu predstavuje „vyššiu inštanciu“, ktorá je oprávnená odstrániť tyrana. Bellarmin ide tak ďaleko, že píše: „každý kráľ je zvolený svojim ľudom a môže byť z rôznych dôvodov zosadený z trónu.“ To však už značne presahovalo tomistickú náuku a keďže sa v 17. storočí množili prípady úkladov a vrážd panovníkov, tak Cirkev zaujala k tejto teórii negatívne stanovisko.
Francisco Suaréz
Tretím jezuitom, ktorý sa zaoberal teóriou tyranovraždy bol Francisco Suaréz. V porovnaní s Bellarminom zastáva v podstate striktne tomistické a scholastické postoje, i keď riešenia sú u neho radikálnejšie ako u sv. Tomáša a snaží sa jeho učenie aplikovať na novovzniknutú situáciu po protestantskej revolúcii. Monumentálne dielo Defensio fidei bolo spísané práve za týmto účelom a mierilo konkrétne proti protestantskému kráľovi Jakubovi I. Stuartovi.
Suaréz priznáva ľudu právo zvoliť si panovnícku dynastiu, avšak potom vyžaduje vernosť a poslušnosť. Moc panovníkov však nie je pre neho neobmedzená a ak panujú tyransky: „a národ nemá inú možnosť obrany než kráľa vyhnať a zosadiť, bude môcť celý národ na verejnom a všeobecnom zhromaždení obcí a predákov kráľa zosadiť…“ V prípade, že tyran reaguje agresívne, pripúšťa Suaréz aj možnosť vraždy: „Zavraždenie tyrana-uzurpátora nie je zločinom urážky majestátu, pretože uzurpátor nemá majestát a nezasluhuje si pomenovanie vladára.“ Ťažšie je to u tyrana – legitímneho panovníka. Tam Suaréz v podstate neschvaľuje súkromnú iniciatívu, ale pripúšťa ju v prípade ak tyran panovník napadne obec a niet inej obrany. Súhlasí aj so zavraždením. Za lepšiu variantu ale považuje povstanie celého národa, ktorému prisudzuje právo na odopretie poslušnosti. Nutne však naráža na hmlistosť podobných pojmov ako „národ“ či „obec“. Kde končia a kde začínajú ich hranice, aký musí byť počet zúčastnených, aby to mohlo byť považované za „legitímne“, to je ťažko definovateľné.
Záver
Nakoniec zo všetkých možných variantov vychádza, ako pre Cirkev najprijateľnejší, umiernený postoj sv. Tomáša. Ako on sám správne poznamenáva, tak všetky radikálnejšie riešenia môžu nakoniec viesť k následkom ešte horším ako bola predchádzajúca tyranie. Nová moc častokrát len využíva nespokojnosť ľudu ako cestu, po ktorej sa dostane k moci. Zo začiatku ukazuje príjemnú tvár ale čoskoro, pri prvých neúspechoch odhadzuje masku a spod nej vykukne starý človek, zaťažený dedičným hriechom, ktorý sa ľahko stáva novým tyranom. Krutým faktom je, že mnohí z tých čo kritizujú tyrana sa nestali tyranmi nie preto, že by k tomu nemali predpoklady, ale preto, že im to nebolo umožnené.
I. časť: http://christianitas.sk/ako-sa-ma-krestan-chovat-k-tyranovi-a-co-si-o-tom-mysleli-scholastici-i/
