Ako Európa nasledovala Krista

Grzegorz Gadacz
5. apríla 2022   Cirkev História Spoločnosť

Christianizácia Európy sa uskutočnila vďaka odvážnym panovníkom, ktorí dokázali v správnom čase prijať rozhodnutie, ktoré bolo ťažké pre nich i pre ich poddaných.

Prvé bolo Arménsko

Po 300 rokoch, ktoré uplynuli od Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, žili jeho nasledovníci napriek opakovaným vlnám prenasledovania už takmer vo všetkých kútoch Európy. Dokonca aj v malom Arménsku, stlačenom medzi Rímskou ríšou, Partskou ríšou a Perziou. Podľa legendy tu evanjelizovali apoštoli Tadeáš a Bartolomej a na prelome 3. a 4. storočia svätý Gregor Osvietiteľ, ktorý pochádzal z miestnej šľachty. Kráľ Tyridates ho potrestal uväznením v studni plnej hadov. Na návrh kráľovskej sestry ho po niekoľkých rokoch prepustili, aby krutého panovníka vyliečil zo šialenstva. Tyridates, presvedčený o sile svojej novej viery sa dal v roku 301 pokrstiť a kresťanské náboženstvo bolo uznané za oficiálne náboženstvo jeho národa. O niekoľko rokov neskôr bol pokrstený kráľ susedného Gruzínska zázračne vyliečený zo slepoty.

Zásadný význam pre rozvoj kresťanstva však mala vôľa rímskeho cisára, ktorý v tom čase vládol obrovskej ríši. Prvý, kto sa rozhodol dať pokrstiť, hoci to dlho odkladal, bol Konštantín. Eusebios z Caesarey opisuje túto udalosť takto: „Keď už vedel, že jeho život sa blíži ku koncu, cítil, že nastal čas očistiť sa od hriechov, ktorých sa dopustil v minulosti, a veril, že od všetkej viny, ktorej sa dopustil ako smrteľný človek, bude jeho duša očistená mocou mystických slov a spásonosnej vody krstu. V tomto duchu pokľakol, padol na zem, pokorne prosil Boha a vyznal svoje hriechy. (…) Keď sa obrad skončil, obliekli ho do žiarivého cisárskeho rúcha, ktoré žiarilo ako svetlo, a on si ľahol na lôžko z najčistejšej bielej farby a odmietol sa viac dotknúť purpuru. Pokrstil ho biskup Eusebios z Nikomédie 22. mája 337. Po obrade stihol cisár už len vydať pokyny týkajúce sa rozdelenia svojho majetku a odovzdal svoju dušu.

Írsko – ostrov svätých

O sto rokov a niekoľko desaťročí neskôr Západorímska ríša zanikla. Hoci v samotnej Itálii zostalo kresťanstvo neohrozené, niektoré z ostatných provincií, obsadených barbarskými kmeňmi Gótov, Keltov a Germánov, sa vrátili k pohanstvu. Vedomosti a vzdelanie sa postupne zmenili na nepotrebné. Civilizácia v západnej Európe umierala.

V tom čase prišiel do ďalekého Írska neskorší jeho patrón, svätý Patrik. Ostrov dobre poznal, pretože ho ako dieťa uniesli írski piráti a niekoľko rokov tam pásol ovce. Podarilo sa mu však ujsť, a po rokoch sa vrátil ako kňaz, aby obrátil svojich prenasledovateľov. Urobil to tak, že ako bard navštevoval dvory írskych panovníkov a vysvetlil im tajomstvo Najsvätejšej Trojice pomocou trojlístka. Nebojoval proti starej keltskej kultúre, ale prispôsobil ju novému náboženstvu. Postupne boli pokrstení všetci írski králi. Na ostrove vznikali kláštory a pustovne, kde sa okrem prísnej disciplíny kládol dôraz na vzdelávanie a intelektuálny rozvoj.

Vďaka tomu sa mnohé írske kláštory stali veľkými a vplyvnými centrami vzdelanosti, kde sa okrem Biblie študovali a prepisovali aj texty klasických autorov a cirkevných otcov. Okrem toho Írsko vychovalo toľko svätých, ktorí pôsobili v celej Európe niekoľko sto rokov, že sa mu vtedy hovorilo „ostrov svätých“. Írski mnísi významne prispeli k reevanjelizácii severozápadnej Európy, ako aj k oživeniu vedy a kultúry v tejto oblasti.

Chlodovikov krst rozhodol

Medzitým Vizigóti, Ostrogóti a Longobardi, ktorí obsadili veľkú časť západnej Európy, prijali arianizmus, herézu, ktorá okrem iného popierala Kristovu božskú prirodzenosť. Najmä v bývalej rímskej provincii Galia bola situácia komplikovaná. Časť romanizovaných obyvateľov vyznávala kresťanstvo, zatiaľ čo na vidieku prevládalo pohanstvo a politickú moc vykonávali ariánski Vandali alebo pohanskí Germáni.

Situáciu objasnil koncom 5. storočia Chlodovik. Zjednotil všetky frakcie Frankov, porazil Vizigótov a Alamanov a na troskách Rímskej ríše založil prvý veľký štát. Jeho manželka Klotilda, ktorá bola kresťanka, ho dlhé roky presviedčala, aby konvertoval. Stalo sa tak po rozhodujúcej bitke s Alamanmi, keď ešte neznámemu Bohu sľúbil, že sa v prípade víťazstva nechá pokrstiť. Rozhodol tak o kresťanskej budúcnosti Európy.

Krst vykonal na Vianoce roku 496 biskup Remigius v kostole v Remeši, ktorý sa odvtedy stal miestom korunovácie franských kráľov. Svätý Gregor z Tours ho opísal v Kronike Frankov: „Ulice boli vyzdobené ozdobnými látkami, kostoly boli ozdobené bielymi závesmi a pripravená bola krstiteľnica. Šírila sa vôňa balzamu, voňavé sviečky jasne blikali, celý krstný chrám dýchal nebeskou vôňou. A Boh dal prítomným takú milosť, že si mysleli, že sú uprostred nebeskej vône. Kráľ najprv požiadal biskupa, aby ho pokrstil. A tak išiel nový Konštantín do krstného kúpeľa, aby v čerstvej vode zmyl chorobu starého malomocenstva a očistil sa od škvrny minulosti. Keď sa mal dať pokrstiť, svätý Boží muž mu povedal: „Bez bázne skloň svoju šiju pred Sixtambrom: uctievaj to, čo si zničil, znič to, čo si uctieval.“ (…) Po vyznaní všemohúceho Boha v Trojici bol kráľ pokrstený v mene Otca, Syna a Ducha Svätého a pomazaný svätou krizmou, znakom Kristovho kríža. A z jeho vojska bolo pokrstených viac ako tritisíc.“

Keď o 300 rokov neskôr Karol Veľký, Chlodovikov nástupca na tróne franských kráľov, prijal v Ríme cisársku korunu, kresťanstvo už pokrývalo takmer celú Európu. Karol odvrátil odpor germánskych Sasov ohňom a mečom, ale vládcovia ostatných pohanských kmeňov nepotrebovali takéto metódy, aby pochopili, že viera v Krista im dáva šancu na prežitie. V 9. storočí ju prijali vládcovia južných Slovanov (a na Veľkej Morave, pozn. red.), o 100 rokov neskôr Poliaci pod vedením Meška I., Maďari, Kyjevská Rus a v nasledujúcom storočí Škandinávci.

Posledný pohanský štát v Európe, Litovské veľkokniežatstvo, pokrstili poľskí duchovní koncom 14. storočia, čím sa vyhli osudu Sasov, ktorý im pripravili križiaci.

Preklad z Gosc Niedzielny

PDF (formát pre tlač)