Abbé Lamennais, prorok liberálnych slobôd -

Abbé Lamennais, prorok liberálnych slobôd

T. W. N.
12. decembra 2020
  Spoločnosť

pokračovanie II. časti

Kňaz radikál

V roku 1828 založil Lamennais spolu so svojím bratom spoločnosť La Congregation de Saint Pierre. Prevorom kongregácie sa stal sám zakladateľ. V mestečku Malestroit vznikol noviciát pre vzdelávanie adeptov menesianizmu, ktorí by v budúcnosti posilnili rady duchovných a úspešne šírili Lamennaisove myšlienky. Prednášali sa tu cudzie jazyky, starobylé i moderné, teológia, biblická exegéza, história, literatúra, matematika a prírodné vedy.

Veľký význam sa kládol predovšetkým na náuku o univerzálnom rozume, diskutovalo sa o aktuálnom politickom dianí a spoločenskej situácii, vznikali pokusy o vypracovanie postupu ako dosiahnuť vysneného otvorenia Cirkvi modernému svetu. Pripravované svojbytné aggiornamento sa ešte zaštíťovalo heslom vernosti Apoštolskému trónu a obrane pápežských práv.

Osobné Lamennaisove názory na spoločenské otázky sa stále viac a viac vyhrocovali. Neúnavne predpovedal príchod novej revolúcie, ktorá skoncuje s existujúcim spoločenským poriadkom a vykoná odluku Cirkvi od štátu. Víťazstvo novej revolúcie prinesie zároveň nádej na skutočné spojenectvo (pod vedením pápeža) Cirkvi so silami revolúcie a to podľa hesla: „Všetko cez pápeža pre ľud“, čo povedie k spoločnému budovaniu lepšieho spoločenského poriadku.

V liste grófke de Saint Pilsach z mája 1827 Lamennais napísal: „Už dávno som presvedčený, že všeobecná revolúcia je nevyhnutná a všetko úsilie čestných ľudí musí smerovať k budúcnosti. Základy novej spoločnosti je nutné klásť včas, stará spoločnosť zhynula, zomrela a nemôže znova ožiť. Musíme spolupracovať s ľudom…

Lamennais mal vždy sklon dívať sa na katolícke náboženstvo výlučne zo sociálneho pohľadu ako na základ spoločenského poriadku alebo ako na účinný liek na všetky choroby vtedajšej spoločnosti. Málo si všímal pôsobenie milosti v jednotlivých kresťanských dušiach. Nie je isté, či sa vôbec niekedy staral o večnú spásu akejkoľvek duše alebo či usmerňoval čo len jediné svedomie. Túžil byť duchovným vodcom celého ľudstva, postupne tieto jeho sklony čoraz viac silneli.

Ústrednou Lamennaisovou myšlienkou sa stala predstava o spojenectve katolíkov s liberálmi. Prirodzeným dôsledkom tohto hnutia malo byť prijatie hlavných zásad liberalizmu do učenia Cirkvi. „Ľudia sa obávajú liberalizmu, čo sa dá robiť, urobte preto z neho katolícke hnutie a spoločnosť sa obrodí“, uviedol Lamennais. Podľa jeho slov sa postupu liberalizmu netreba čudovať, ide o prirodzený beh vecí a v plánoch Prozreteľnosti je to cesta ku spáse. Náboženstvo stiesnené v starom politickom usporiadaní, ktoré je pre Cirkev ozajstným väzením, musí opäť získať svoj vplyv, hneď ako mu bude prinavrátená sloboda.

Liberalizmus v Lamennaisovom poňatí nebol ničím iným ako „nezadržateľnou túžbou po slobode, vrodenej všetkým kresťanským národom, ktoré nemôžu zniesť autoritatívnu a ľudskú vládu.

Otec menesiánskej školy sa prehlasoval za ochrancu náboženskej slobody, ktorú považoval za základnú zásadu spoločnosti zajtrajška. V prvotnom období nepopieral, že vnútorne sú všetci ľudia povinní prijať katolícku vieru, ale už „skončila doba stredovekej duchovnej detinskosti, ľud pod Božím dohľadom dozrel a oslobodil sa spod kurately štátnych príkazov. Ľudia musia byť v náboženských záležitostiach oslobodení od akéhokoľvek nátlaku a štát musí súhlasiť so slobodou a verejnými prejavmi ľubovoľného vyznania, ktoré si ľud zvolí.

Lamennaisov priateľ a stúpenec Lacordaire so všetkou naivitou tvrdil, že voľná súťaž na náboženskom poli, ktorá sa predsa obmedzuje na jednu rovinu pravdy a omylu povedie ku konečnému víťazstvu katolíckej viery. Pravda je všemocná a rozvoj rozumu privedie nielen Francúzsko, ale aj celú Európu ku katolíckej jednotke, ktorá postupne pritiahne k sebe celý ľudský rod a scelí ľudstvo do jedného duchovného spoločenstva.

Lamennais podporoval slobodu tlače, ktorú vehementne objavoval, veril hlbokou a naivnou vierou katolíckeho liberála, že názorová pluralita ľuďom nesťaží hľadanie pravdy, ba práve naopak, pomôže im pravdu objaviť. Vystupoval proti akejkoľvek cenzúre, dokonca aj cirkevnej, a hlasne sa domáhal toho, aby sa Cirkev vzdala výhod, odsudzoval konkordáty, ako spôsob usporiadania vzťahov medzi štátom a Cirkvou na medzinárodnej úrovni.

revolúcia 1830
zdroj: wikimedia commons

Júnovú revolúciu roku 1830, ktorá vo Francúzsku pripravila o trón Bourbonovcov, privítal s veľkou radosťou, ľutoval len to, že sa Francúzsko nestalo opäť republikou. Zavedenie novej ústavnej charty, ktorá už katolíckej viere nepriznávala postavenie štátneho náboženstva a zaručovala slobodu svedomia a vyznania, bolo podľa Lamennaisa krokom správnym smerom.

Okamžite sa rázne pustil do práce. V septembri 1830 založil spolu so skupinou najhorlivejších prívržencov liberálno-katolícky denník Avenir – Budúcnosť, ktorého cieľom bolo brániť vec náboženstva a slobody. Jeho motto znelo „Boh a sloboda“. Prvé číslo novín vyšlo v polovici roku 1830, tón nového denníka udávali okrem Lamennaisa abbé Gerbert, abbé Lacordaire, gróf de Montalembert, de Coux a d’Eckstein. Do Aveniru prispievali aj významní predstavitelia francúzskeho romantizmu, akými boli Hugo, Balzac, Lamartine alebo Vigny.

Avenir sa od počiatku zasvätil šíreniu všetkých Lamennaisových ideálov. Podporoval zásadu rozluky Cirkvi od štátu, za vzor dával americký model, ktorý bránil všetky moderné slobody – náboženskú slobodu, slobodu zhromažďovania, slobodu tlače a slova, slobodu školstva, slobodu verejného súdnictva. Hlásil sa k neobmedzenej vláde ľudu. Ľud považoval Lamennais sa predstaviteľa univerzálneho rozumu a skutočného držiteľa náboženských právd. Lamennais sa v príspevkoch v Avenire netajil optimistickým presvedčením, že ľudstvo nezadržateľne smeruje k pokroku, chápaného v zmysle liberálnych a humanitárnych zásad.

V článku s názvom „Bude katolicizmus v novej spoločnosti“, ktorý časopis Avenir publikoval v júni 1831 Lamennais napísal: „Vyhasína duch prenasledovania obmedzeného len na nepočetné skupiny ľudí a už zakrátko zmizne pred oprávnenými myšlienkami voľnosti, ktoré sa rýchlo šíria. Postupne so zákonodarstvom zmiznú aj posledné pozostatky barbarstva. Už neexistuje mučenie a čoskoro nebude ani trest smrti. Vlastenectvo, koreň toľkých nešťastí a zločinov slabne, a uvoľňuje miesto šľachetnému pocitu všeobecného bratstva.

Lamennaisovi však nestačilo šíriť liberálny katolicizmus len perom, mal v úmysle založiť ekumenickú organizáciu, ktorej členmi by sa mohli stať všetci ľudia bez ohľadu na svoje politické či náboženské presvedčenie. V decembri 1830 vznikla skupina s názvom Agentúra na obranu náboženskej slobody. Oficiálnu činnosť začala v apríli 1831, predsedom sa stal sám Lamennais, v počiatočnom období mala okolo 2200 členov a ich počet neustále rástol. Podľa stanov sa mala agentúra venovať ochrane náboženskej slobody, práva zhromažďovať sa, právu na slobodné vzdelanie. Agentúra pomáhala právnou cestou aj mnohým iným organizáciám a postupne sa stala známou nielen v Európe, ale aj v USA.

Roma locuta

Lamennaisa podporovali nielen liberáli, ale čoraz viac aj slobodomurárske a revolučné kruhy, takže čoskoro začala Lamennaisove teórie a hnutie kritizovať samotná katolícka Cirkev ústami svojich biskupov. V roku 1831 uzreli svetlo sveta pastierske listy, ktoré vystríhali pred bludmi hlásanými v Avenire, bez ohľadu na to, ako veľmi by mohli byť príťažlivé. V auguste 1831 toulouský arcibiskup Paul Therese David d’Astros priamo odsúdil názory, zverejňované na stránkach Aveniru, krátko na to odsúdili Avenir a Lamennaisa aj kardinál Francois Auguste de Rohan Chabot a 12 ďalších francúzskych biskupov. Nakoniec skupina francúzskych biskupov predložila pápežovi 60 téz vybraných z Lamennaisovho učenia, ktoré považovali za bludné a podozrivé a požiadali odborníkov v Ríme, aby v danej veci rozhodli.

Lamennaisove roztrpčenie z krokov francúzskeho episkopátu čoraz viac silnelo. Podľa jeho slov biskupi nechápali jeho historické dielo modernizácie katolíckej Cirkvi, očakával od Cirkvi uznanie a kritika ho dráždila. Cirkev sa v jeho ponímaní stávala čoraz viac ľudskou inštitúciou, záležitosti ako starosti o večnú spásu duší či duchovné dobro ľudí vnímal ako menej podstatné, než sociálne záležitosti. Tvrdil, že biskupi mu „hádžu polená pod nohy“ a neoprávnene prenasledujú jeho i jeho prívržencov.

Celková atmosféra po prvých odsúdeniach zo strany francúzskeho episkopátu priviedla k poklesu predplatiteľov a darcov, čo sa negatívne prejavilo vo forme finančných ťažkostí. V novembri 1831 prestali dočasne noviny vychádzať a v Avenire sa objavilo aj odôvodnenie – noviny budú opäť vychádzať až potom, ako pápež odobrí vydávanie novín a oznámi, že noviny neobsahujú bludnú náuku, názory či učenie. V poslednom čísle Lamennais uviedol, že bez ohľadu na to, aké bude rozhodnutie pápeža, on a aj jeho prívrženci sa rozhodnutiu Ríma podriadia. Jeho priatelia sa však obávali, že v prípade Lamennaisovho odsúdenia zo strany pápeža sa Lamennais napokon odchýli od pravej katolíckej viery.

Lamennais so svojimi najbližšími spolupracovníkmi nakoniec zavítal do Ríma, pretože dúfal, že sa mu podarí osobne sa stretnúť s pápežom. Kardinál Bartolomeo Pacca odovzdal francúzskym pútnikom krátky a láskavý list pápeža, ktorý sa pozitívne vyjadril na adresu Aveniru. Zároveň Francúzov informoval, že pápež Gregor XVI. prikázal Lamennaisove názory podrobiť kritike, vyzval ich k trpezlivosti a k návratu do Francúzska. 18. marca 1832 však pápež Gregor XVI. Lamennaisa a jeho priateľov prijal na audiencii, tá však bola len krátka a o základných problémoch sa na nej nehovorilo. Vľúdnosť pápeža si Lamennais vysvetlil ako súhlas so svojimi názormi, takže začal ostrejšie vystupovať voči francúzskym biskupom, ktorí proti francúzskemu liberálnemu katolicizmu neustále brojili. V júni Lamennais a jeho priatelia opustili Rím, odišli však do nemeckého Mníchova, kde žila silná komunita liberálnych katolíkov.

pápež Gregor XVI.
zdroj: wikimedia commons

Medzitým 15. augusta 1832 vydal pápež Gregor XVI. encykliku začínajúcu slovami Mirari vos arbitramur, ktorú venoval ohrozeniu katolíckej viery zo strany liberalizmu a náboženskej ľahostajnosti. Pápež slávnostne odsúdil všetky moderné slobody s náboženskou slobodou v čele, katolícky liberalizmus označil ako nezmyselné učenie a Lamennaisove učenie označil ako indiferentizmus, čo znamená náboženskú ľahostajnosť.

Z nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie podľa Gregora XVI. aj bludné učenie a pomätenosť, podľa ktorej sa má každému dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. Neobmedzená sloboda v myslení však vedie ku skaze Cirkvi, a Cirkev nemá z liberálnych predstáv žiaden osoh. „Čo je horším vraždením duše, než sloboda v bludoch?“ pýtal sa vo svojom liste pápež Gregor XVI. Rovnako tvrdými slovami sa pápež vysporiadal aj so slobodou slova a tlače, ktoré tak vehementne Lamennais bránil. Pápež sa postavil rozhodne aj na obranu cenzúry, pričom všetkých, ktorí požadovali zrušenie cenzúry, označil za nepriateľov kresťanstva.

Spolu s encyklikou Mirari vos, ktorú doručili Lamennaisovi do Mníchova, dostal do rúk aj dôverný list kardinála Bartolomeoa Paccu. Kardinál Bartolomeo Pacca napísal Lamennaisovi v liste, že len z ohľadom na jeho doterajšie zásluhy v boji za Cirkev ho pápež vo svojej encyklike Mirari vos priamo nemenoval a takisto nemenoval ani jedno z jeho diel, ktoré však zavrhol. Kardinál B. Pacca v liste žiadal Lamennaisa, aby sa podrobil kritike, čo Lamennais prisľúbil. V septembri 1832 rozpustili Všeobecnú agentúru na obranu náboženskej slobody, zanikol denník Avenir a menesiánske hnutie sa začalo uzatvárať.

Kňaz apostata

Zdanlivá poslušnosť abbého Lamennaisa však netrvala dlho. V súkromných rozhovoroch dával najavo svoje odbojné postoje a v debatách s priateľmi urážal celú cirkevnú hierarchiu vo Francúzsku a urážal aj pápeža. V októbri 1832 v liste barónovi de Vitrolles otvorene napísal, že encykliku neakceptuje, neodvolá žiaden zo svojich názorov, jednoducho, že nebude nič odvolávať. Pápežova encyklika Mirari vos tak znamenala len krátke pribrzdenie jeho aktivít. Dospel k rozhodnutiu, že sa nepodriadi, pretože encyklika Mirari vos nie je žiadnym článkom katolíckej viery.

V roku 1833 sa presťahoval z Paríža do La Chesnaie, kde pracoval nad knihou Slová veriaceho. Podrobil skúmaniu svoje učenie a začal ho upravovať, v súvislosti s rozčúlením nad pápežovou kritikou začal dokonca vo svojich spisoch popierať aj základné články a pravdy viery. Namiesto slova katolicizmus navrhoval používať pojem christianizmus, aby sa jasne zdôraznilo, že nechce mať nič spoločné s katolíckou hierarchiou. Dokonca začal tvrdiť, že pápežstvo je zbytočné, pápež sa ukázal byť neschopný viesť ľudstvo a Cirkev sa musí radikálne prispôsobiť požiadavkám modernej doby.

Vo februári 1833 uverejnil Lamennais v lokálnych novinách Journal de la Haye otvorený list, v ktorom uviedol, že napriek pápežskému odsúdeniu v encyklike Mirari vos bude pokračovať v šírení svojich liberálnych názorov a predstáv. Na Veľkonočnú nedeľu ešte slúžil svätú omšu, ale podľa poľského teológa P. Wladyslawa M. Debického to boli „posledné Veľkonočné sviatky, ktoré slávil ako katolík.“ V liste spisovateľovi a historikovi Montalembertovi a ďalším stúpencom liberálneho katolicizmu napísal, že „čo sa týka niektorých bodov katolíckeho náboženstva, získal mnohé pochybnosti a takisto sa rozhodol vzdať sa všetkých svojich kňazských funkcií.

Pápež Gregor XVI. zaslal v roku 1833 toulouskému arcibiskupovi breve, v ktorom Lamennaisa karhal. Lamennais odpovedal takisto listom, v ktorom pápežovi vyčítal, že počúva ohovárania a akceptuje podozrenia, ktoré šíria voči jeho osobe Lamennaisovi nepriatelia. Takisto pápežovi v liste tvrdil, že poslúcha nariadenia hlavy Cirkvi „ak sa týkajú viery, mravov a cirkevnej poslušnosti, pokiaľ sú prejavom apoštolskej Tradície.“ Požiadal o zaslanie formulára, v ktorom by podpisom dostatočne dokázal svoju podriadenosť pápežovi. Pápež Gregor XVI. poslal 11. decembra 1833 ešte jedno breve, v ktorom vyjadril svoju nádej, že Lamennais sa vráti z cesty vzbury a odporu. Nestalo sa, Lamennais pokračoval vo svojich bludoch, a tak prišlo k Lamennaisovej suspendácii.

V apríli 1834 vyšla Lamennaisova kniha Slova veriaceho. Kniha bola plná revolučného radikalizmu, manifestom jeho predstáv o novom náboženstve budúcnosti, prorockou víziou kresťanstva ľudskej spoločnosti, ktorého nositeľom sú podľa Lamennaisa ľudové masy. O Cirkvi sa kniha Slová veriaceho nezmieňovala. Katolícka kritika knihu odmietla, dokonca odzneli názory, že „Lamennais nasadil na Kríž jakobínsku čiapku“ a v Revue des deux mondes to ešte výstižnejšie označili slovami, že „Lamennaisove dielo je vlastne len stránka katechizmu vlepená na úvod Spoločenskej zmluvy J. J. Rousseaua.

25. júna 1834 vydal pápež Gregor XVI. encykliku Singulari nos, ktorá už obsahovala priame zavrhnutie Lamennaisovho učenia. Pápež nielen ostro odsúdil jeho knihu ako „dielo malé obsahom, veľké však, čo sa týka urážok Cirkvi a bezbožnosti“ a odmietol aj filozofiu univerzálneho rozumu, ktorá tvorila pilier celého Lamennaisovho pseudonáboženského systému. Apostata Lamennais však už takisto nebral na Cirkev žiaden ohľad a o novej encyklike sa vyjadril s pohŕdavými slovami: „Je mi ľúto, že moc, ktorú som kedysi tak veľmi miloval a ctil, upadla tak nízko a tak veľmi sa znemožnila.

Od tých čias žil osamote a ďalej publikoval. V roku 1836 vydal knihu Affaires de Rome (Rímske záležitosti), v ktorej z vlastného uhla pohľadu popisoval udalosti počas pobytu v Ríme, pred stretnutím s pápežom Gregorom XVI. V knihe nešetril útokmi voči pápežovi a Cirkvi. V neskorších rokoch ešte vydal knihu Le livre du peuple (Kniha ľudu) a De la Religion (O náboženstve), Du passé et de l’avenir du peuple (Minulosť a budúcnosť ľudu). V týchto dielach okrem kritiky pápežstva a Cirkvi rozvíjal nezmyselnú teóriu o kresťanstve budúcnosti, ktoré bude v podobe bratstva a úplne nahradí katolicizmus, ktorý sa podľa Lamennaisa nachádza vo fáze rozkladu. Vo svojich dielach prorokoval príchod revolúcie, podobnej tej z roku 1789, ktorá však bude podstatne hlbšia. Dokonca zašiel až tak ďaleko, že sa stal vyznávačom panteizmu a determinizmu.

revolúcia 1848
zdroj: wikimedia commons

Po víťazstve revolúcie z roku 1848 sa odpadlý kňaz stal nakrátko členom Revolučného zhromaždenia, zvolili ho za parížsky obvod Sieny. Vždy podporoval krajnú ľavicu. V roku 1854, v rok Lamennaisovej smrti, sa jeho preklad Nasledovania Krista dočkal už 30. vydania. O niekoľko rokov neskôr katolícky apologéta abbé Louis Clodomir Delfour v článku, v ktorom sa venoval Lamennaisovej súkromnej korešpondencii výstižne popísal osobnosť nešťastného odpadlého kňaza: „Niekedy, keď sa debatuje o tomto anjelovi myšlienky jasne počuť: „Ako by sa vyvíjal jeho osud, keby zo strany cirkevnej hierarchie neprišlo k tak razantnému odmietnutiu jeho názorov a učenia? Ak by sa stal kardinálom, možno by sa nebúril a ostal by verným synom Cirkvi.

Abbé Delfour však napísal ešte aj nasledovné výstižné slová: „Lamennais podobne ako Rousseau, Werther či Chateubriand, bol stravovaný sebeckými túžbami a pýchou. Podobne ako spomenutí liberáli, aj on sa neustále sťažoval na všetkých a na všetko. Bol zatrpknutý, pyšný a nikdy netlmil svoje túžby ani predstavivosť. Nepoznal veselosť, bol síce géniom, ale vyšinutým géniom.

PODPORTE NÁS! Pomôže nám každé EURO! Spoločnými silami prebuďme svedomie Slovenska, bojujme za Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie. Bez Vás Christianitas.sk nezvládneme financovať. Ďakujeme!

Bankové spojenie: SK7765000000000020594299

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024