Rímska Legio X. Fretensis a jej miesto v biblickej tradícii a dejinách Svätej zeme, 2. časť

Branislav Krasnovský
31. mája 2021   História

pokračovanie I. časti

Legio X. Fretensis tvorila základ rímskej vojenskej moci

Povinnosť umravniť vzbúrenú provinciu pripadla rímskemu miestodržiteľovi Cestiovi Gallovi, ktorý v roku 66 za pomoci Legio XII. Fulminata vytiahol do Judska zo Sýrie. Vpád rímskej armády do istej miery židovské rozhádané frakcie znova zjednotil. Gallus však utrpel od Židov porážku, pričom Legio XII. Fulminata stratila v bojoch so Židmi veľký počet legionárov. Víťazstvo nad obávanou XII. légiou sa stalo pre Židov dôkazom, že Boh stojí na ich strane a židovské obyvateľstvo Jeruzalema sa totálne radikalizovalo, pričom do protirímskeho odboja sa zapojili aj židovskí kňazi.

Židovskí kňazi a veľkňaz dokázali presadiť svoj vplyv aj pri výbere vodcov povstania. K najznámejším vodcom patrili Jozef ben Matijahu (budúci Jozef Flavius, pochádzajúci z významnej farizejskej rodiny), Šimon ben Giora, Ján z Giskaly či Menachem Galilejský. Jozef ben Matijahu zreorganizoval židovské sily, presadil zvýšenie disciplíny v jednotkách, zlepšil výzbroj a výstroj, pričom sa snažil zlepšiť aj fortifikačný systém jednotlivých miest.

V čase vypuknutia židovskej vojny (66 – 70 po Kristovi) sídlila Legio X. Fretensis v meste Ptolemaios (dnešné Akko v Izraeli). Veliteľom légie bol vtedy Marcus Ulpius Traianus, otec budúceho cisára Trajána. Keď sa do čela všetkých rímskych légií postavil budúci cisár Vespasianus, situácia sa začala rýchlo obracať v neprospech Židov. Priame vojenské operácie z rímskej strany sa začali vo februári roku 67 po Kristovi a zúčastnili sa ich Legio X. Fretensis, Legio V. Macedonica a Legio XV. Apollinaris. Rímske vojsko a jeho spojenci mali približne 60 000 mužov.

Rimania ťažili aj z typickej a klasickej rozhádanosti Židov. Ján z Giskaly sa nenávidel s Jozefom ben Matijahom, ktorý bránil pevnosť Iotapata. Práve na túto pevnosť zaútočili legionári Legio X. Fretensis (v boji takmer padol Vespasianus), ktorí pevnosť aj 20. júla roku 67 po Kristovi dobyli. V beznádejnej situácii v Iotapate sa obrancovia rozhodli spáchať samovraždu, pretože sa nechceli dostať Rimanom do rúk, vodca vzbúrencov Jozef ben Matijahu však samovraždu nespáchal a vzdal sa rímskym vojakom. Vespasianus ho nechal nažive, pretože Jozef ben Matijahu predpovedal, že sa stane cisárom (čo sa aj po Nerovej samovražde v roku 69 po Kristovi naplnilo). Do konca roku 67 Rimania ovládli celú Galileu, ako posledné sa do rímskych rúk dostalo rodné mesto Jána z Giskaly – Guš Chalav. Po víťazstve v Galilei prezimovali légie Legio X. Fretensis a Legio V. Macedonica v meste Caesarea Maritima. Začiatkom roku 68 obe légie úspešne dobyli Tiberias, Taricheu a Gamalu, dôležité opevnené body židovských povstalcov.

Po obsadení Galiley postupoval Vespasianus na juh a relatívne rýchlo vyčistil okolie Jeruzalema. V tom čase v obkľúčenom Jeruzaleme už zúrili frakčné vojny, ktoré medzi sebou viedli Menachem Galilejský, Ján z Giskaly a Šimon bar Giora. Postup Rimanov načas spomalili udalosti v Ríme, kde krátko po samovražde Nera vypukli boje o trón medzi Galbom, Viteliom a Vespasianom.

Vespasianus musel odísť urýchlene do Ríma, aby získal trón a velenie bojových operácií v Judsku zveril svoju synovi Titovi, čo bola dobrá voľba. Titus sa rozhodol Jeruzalem obkľúčiť a vyhladovať. Vodcovia židovskej revolty znova načas spojili svoje sily, no situácia v meste a jeho obrana bola veľmi obtiažna.

Pád Jeruzalema a jeho zničenie

Jeden z prvých útokov Rimanov na Jeruzalem viedli práve legionári Legio X. Fretensis pod vedením svojho veliteľa Marca Ulpia Traiana. Legionári Legio X. Fretensis útočili na Jeruzalem zo strany Jericha a rímske légie dobýjali Jeruzalem postupne. Pod Titovým vedením sa útoku zúčastnili štyri rímske légie (Legio V. Macedonica, Legio X. Fretensis, otrasená Legio XII. Fulminata a Legio XV. Apollinaris).

V. légia útočila na sever Jeruzalema, X. légia viedla útok z Olivovej hory, kde sa modlil v minulosti bolestne Náš Pán Ježiš Kristus a neskôr sa legionári presunuli aj severnejšie k Amygdalonu, pretože XII. légia, ktorá utrpela v počiatočných fázach bojov pri Jeruzaleme značné straty, bola stále veľmi otrasená a jej bojová hodnota bola nízka, takže sa Titus nakoniec rozhodol odoslať legionárov XII. légie do mesta Melitene v Turecku, aby sa zotavili. Titus sám sídlil v tábore XV. légie, odkiaľ riadil dobýjanie mesta.^..

Obliehanie a dobýjanie mesta trvalo 5 mesiacov (apríl až august 70 po Kristovi). Je všeobecne známe, že obyvatelia prežili strašné útrapy, Rimania mesto dobývali postupne. Podrobné informácie o priebehu dobýjania Jeruzalema poskytuje historické dielo Jozefa Flavia Židovská vojna, záujemcovi o podrobné informácie odporúčame toto dielo ako primárnu literatúru.

V stručnosti – podľa Jozefa Flavia priamo v meste medzi sebou bojovali zelóti pod vedením Jána z Giskaly a prívrženci Šimona ben Giora. Zelóti držali chrámový komplex, Šimonovi muži Dolné mesto. Obe znepriatelené skupiny terorizovali obkľúčených obyvateľov. Židia v boji proti Rimanom získali aj niekoľko cenných víťazstiev, zaútočili napríklad na X. légiu pri budovaní tábora, takže tej museli prísť na pomoc legionári XV. légie pod vedením samotného Tita, legionári XV. légie židovský útok zastavili a zachránili tak Legio X. Fretensis pred veľkými stratami.

O niekoľko týždňov sa legionári X. a XV. légie, na ktorých ležala hlavná ťarcha bojov stali dokonca obeťou židovskej vojnovej ľsti. Židia poslali Rimanom správu, že sa chystajú vzdať a otvoria jednu z mestských brán, aby mohlo rímske vojsko vstúpiť do mesta. Namiesto otvorenia brány však Židia zaútočili na rímske kohorty, ktoré mali bránu do mesta zaistiť. Rímski legionári však boli skúsenými a zocelenými vojakmi, židovský útok odrazili a spôsobili útočiacim Židom krvavé straty.

Židia v boji proti Rimanom používali aj koristné zbrane získané od Legio XII. Fulminata, keďže však nemali potrebný výcvik, ich bojové aktivity s týmito zbraňami (katapulty, balisty…) neboli až tak úspešné, ako si to pôvodne predstavovali. Rimania pokračovali v rutinných obliehacích prácach a postupne vylepšovali svoje opevnenia okolo mesta a pripravovali sa na útok pomocou obliehacích strojov. Ďalšie židovské výpady – napríklad úspešný výpad pri veži Hippikos dokázali len spomaliť rímske prípravy na mohutný útok.

Dňa 25. mája 70 po Kristovi Rimania dobyli prvú líniu jeruzalemských hradieb. Po dobytí hradieb sa z mesta snažilo utiecť množstvo Židov, ktorí nechceli viesť konflikt s Rimanmi, ak ich však chytili židovskí bojovníci, čakala ich krutá smrť. Neskôr utečencov vraždili aj Rimania, ktorí boli presvedčení že utečenci vo svojich útrobách prenášajú zlato a šperky. V rámci psychologickej vojny nechal dokonca Titus v blízkosti jeruzalemských hradieb vyplácať príslušníkom rímskych légií žold, aby sa Židia presvedčili, že Rimania majú dostatok financií na vedenie konfliktu a v ich légiách nehrozia vzbury, takže spoliehať sa na rozklad v rímskom vojsku nemá zmysel.

V nasledujúcich týždňoch pokračovali rímske útoky na mesto, v ktorých udatne bojovali všetky tri rímske légie. Židovský odpor pomaly oslaboval. Vo finálnom útoku na Chrám sa preslávili najmä príslušníci X. légie a pravdepodobne aj jeden z jej príslušníkov hodil fakľu do vnútra Chrámu. Následný požiar Chrám 29. augusta 70 po Kristovi zničil. Čistenie Jeruzalema príslušníkmi X. légie potom pokračovalo až do 26. septembra, kedy príslušníci X. légie eliminovali posledných obrancov ukrývajúcich sa v troskách a v kanalizácii.

Rimania potom väčšinu mesta zrovnali so zemou, okrem troch veží, ktoré sa nachádzali na západných hradbách mesta (dnešná Dávidova veža). Keď sa Titus víťazne vrátil v roku 70 po Kristovi do Ríma, boli zajatci slávnostne pred rímskym obyvateľstvom vedení v triumfálnom sprievode, pričom v sprievode sa nachádzali aj votívne predmety z Chrámu, vrátane jeruzalemskej menory (zobrazené na Titovom triumfálnom oblúku v Ríme).

Zajatci z rímsko-židovskej vojny potom zahynuli v rímskom cirkuse (boli hodení šelmám), Šimon bar Giora bol popravený ako vodca povstania, Ján z Giskaly zahynul vo väzení, Jozef ben Matijahu si zmenil meno na Jozefa Flavia a do konca svojho života spolupracoval s Rimanmi. Literárne sa však venoval apológii židovstva a židovskej viery, pretože dôsledky dobytia Jeruzalema boli pre židovské etnikum značne drastické. Jeruzalem ostal v troskách, Judea sa vyľudnila a obyvateľstvo schudobnelo.

Zánik jeruzalemského Chrámu, ktorý bol centrom židovského náboženstva, zapríčinil, že sa u Židov, ktorí sa nestali kresťanmi, postupne začali presadzovať myšlienky rabína Jochanana ben Zakaja, ktorý sa podľa legendy pri obliehaní Jeruzalema nechal zavrieť do rakvy a vyniesť z mesta. Tento rabín po skončení vojny založil náboženskú školu v Javne, s čím Rimania súhlasili. Židovstvo sa začalo prispôsobovať novým podmienkam, začala sa presadzovať téza, že každý židovský dom sa stáva Chrámom, každý stôl oltárom a každý človek kňazom.

Jeruzalemský Chrám, na ktorom stavali duchovne najmä farizeji a saduceji, prestal existovať a zanikla aj esénska komunita v Kumráne. V ďalšom období sa rozvíjala forma rabínskeho judaizmu na čele s farizejmi, ktorí kresťanstvo definitívne odmietli.

Pád Jeruzalema však neznamenal, že sa boje skončili. Zvyšok Židov sa ukryl v troch posledných pevnostiach – Herodeion, Macharius a Masada. V roku 71 po Kristovi Rimania prevelili V. légiu a XV. légiu mimo územie Judska a v boji proti zvyškom povstalcov tak pokračovala už len Legio X. Fretensis. Légia sa v rozpätí rokov 71 až 73 po Kristovi najprv zmocnila pevnosti Herodion, potom prekročila rieku Jordán a dobyla pevnosť Machareus, ktorá sa nachádzala na pobreží Mŕtveho mora. Rutinné operácie, ktoré sa nevymykali z rímskeho normálu viedol legát Legio X. Fretensis, Lucilius Bassus. Jeho zdravotný stav mu však neumožňoval úspešne dokončiť misiu a v čele légie ho nahradil Flavius Silva, ktorý viedol aj útok na poslednú pevnosť Masada.

Masada mala strategicky vynikajúcu polohu. Rimania spočiatku odrezali prístupové cesty k celej vzbúreneckej oblasti a pokúsili sa Masadu vyhladovať už počas vedenia operácií proti pevnostiam Herodeion a Machareus. Masada však bola výborne zásobená potravinami, takže obliehanie pevnosti sa pretiahlo takmer na tri roky. Priame vojenské operácie proti Masade začali Rimania viesť až v roku 73 po Kristovi. Postupne rímski ženisti X. légie postavili rampu, ktorá umožnila priblížiť sa rímskym baranidlám k hradbám Masady. V noci pred predpokladaným útokom prehovoril k zvyšným obrancom pevnosti (v pevnosti sa Rimanom odmietalo vzdať približne 1 000 obrancov, vrátane detí a žien) vodca pevnosti, zelót Eleazar ben Jair, ktorý Židom pripomenul, že môžu slúžiť len Bohu a nikomu inému. Židia sa rozhodli pre hromadnú samovraždu a zničili všetko cenné, čo by mohlo padnúť Rimanom do rúk. Keď na druhý deň rímski vojaci prenikli do pevnosti, s nevôľou zistili, že nemajú proti komu bojovať. O tom, čo sa stalo v pevnosti, sa Rimania dozvedeli vďaka dvom ženám, ktoré sa pred hromadnou samovraždou ukryli spoločne s piatimi deťmi v prázdnej nádrži na vodu. Pevnosť padla v roku 74 po Kristovi.

O dobytí Masady Jozef Flavius priamo uvádza: „Keď Rimania vstúpili do pevnosti, uvideli, že všade bolo pusto a hrozné ticho. Nedokázali si predstaviť, čo sa stalo. Nakoniec skríkli bojovým pokrikom, akoby chceli hádzať oštepmi, či by niekoho z posádky neprivolali. Krik počuli ženy a vystupujúc z podzemných chodieb oznamovali Rimanom, ako sa tá udalosť stala. Jedna zo žien spoľahlivo opisovala všetko, Rimania jej však nevenovali pozornosť, pretože jej neverili. Keď však narazili na množstvo povraždených, nezaradovali sa, ale divili sa statočnosti tohto rozhodnutia a neskutočnému pohŕdaniu smrťou pri činoch vykonaných za tak hrozných udalostí.“

Po potlačení židovského povstania a obsadení Masady sa Legio X. Fretensis usídlila priamo v Jeruzaleme. Hlavný tábor légie sa nachádzal v dnešnej južnej časti starého mesta. Prítomnosť légie v Jeruzaleme potvrdzuje množstvo archeologických nálezov. Počas tohto obdobia prišlo aj k zmene symbolu légie, novým symbolom sa stal diviak. Zdá sa, že zmena symbolu bola vykonaná z dôvodov averzie, ktorú cítili legionári Legio X. Fretensis voči miestnemu obyvateľstvu a bola znakom rímskej vojenskej arogancie. Židia boli totiž prinútení po porážke vzdávať poctu nenávideným rímskym symbolom. V prípade nečistého zvieraťa, ktorému mali vzdať poctu, však Židia úplne strácali sebaovládanie – vzdať poctu divej svini bolo pre nich jednoducho neprijateľné. Odmietanie vzdania pocty rímskym symbolom však legionári X. légie okamžite využívali k drastickým trestom proti židovskému obyvateľstvu.

Legionári Legio X. Fretensis potom participovali aj na porážke povstania Bar Kochbu, čo však už je námet na samostatný článok. V Svätej Zemi potom ostala Legio X. Fretensis (s výnimkou dvoch krátkych bojových kampaní voči Partom, tentoraz už v Sýrii), až do úplného zániku rímskeho sveta a civilizácie. Légia patrila k najvýznamnejším rímskym légiám, vďaka ktorým Rím dobyl takmer celý antický svet.

PDF (formát pre tlač)