„Mimo evanjelia nejestvuje riešenie sociálnej otázky“ – Encyklika Centesimus annus v stopách Leva XIII.

Mikuláš Hučko
2. mája 2021   Cirkev

pokračovanie I. časti – Tridsať rokov encykliky Jána Pavla II. Centesimus annus – Ohlasovanie Krista v pominuteľnom svete

Čo povedal Lev XIII.? „Mimo evanjelia nejestvuje riešenie sociálnej otázky!“ Ak by teda Sociálna náuka Cirkvi nebola ohlasovaním spásy, čiže Krista Spasiteľa, znamenalo by to, že spoločenské a politické skutočnosti to zvládnu aj samé a samé dosiahnu svoje prirodzené ciele. Rodina by sama dokázala byť (správnou) rodinou. Škola by sama dokázala byť (správnou) školou. Aj podnik by sám dokázal správne podnikať. Načo by potom slúžila Sociálna náuka Cirkvi? Bola by iba jedným z mnohých hlasov, dobrým či milým názorom, dobrou praxou popri ostatných, ale nebola by nepostrádateľná. Sociálna náuka Cirkvi by vlastne bola nepotrebná! Bola by iba jedným z názorov popri mnohých ďalších.

Čo však znamená ohlasovanie Krista? Znamená ohlasovanie Krista Spasiteľa, ohlasovanie Krista Vykupiteľa. Podľa Stefana Fontanu je Sociálna náuka Cirkvi dnes v nebezpečenstve, pretože sa popiera, že má vzťah, že súvisí s Kristom Stvoriteľom, pretože sa dnes fakticky (aj v katolíckej teológii!) popiera prirodzený morálny zákon, prirodzený zákon a princípy, o ktorých sa nediskutuje. Popiera sa potreba nejakého vzťahu s Kristom Spasiteľom, pretože vládne predstava, že týmto spôsobom by sa vytvorila spoločnosť teokratická stredovekého typu, ktorá je považovaná za zlú a aj časť teológov ju považuje za zlú. Sociálna náuka Cirkvi bez súvisu s Kristom Stvoriteľom a Spasiteľom je bezzubá.

V takomto prípade je najlepšie byť ticho, mlčať o Sociálnej náuke Cirkvi.

Prichádzame k centrálnej téze: Sociálna náuka Cirkvi resp. prínos Sociálnej náuky Cirkvi pre spoločenský a politický život.

Ak sa zaujímame o Sociálnu náuku Cirkvi, musíme si predovšetkým položiť otázku:

Je Sociálna náuka Cirkvi iba užitočná alebo je nepostrádateľná?

Z odpovede vyplynú dve vzájomne protichodné vízie predstavy o Sociálnej náuke Cirkvi a tým aj dve protikladné formy (našej) angažovanosti v spoločnosti. Ak je Sociálna náuka Cirkvi iba užitočná, znamená to, že môže byť určitým prínosom, ale ide to aj bez nej. Ak je Sociálna náuka Cirkvi iba užitočná, politika ju nepotrebuje. Kristus nemá rozhodujúci význam pre spásu spoločnosti a politiky a pre naše ľudské spolunažívanie. Prečo? Pretože ľudské spolunažívanie si dokáže poradiť aj samo a samé sa spasiť, samé sa zachrániť. Ak by Kristus nebol nepostrádateľný, politika by bola nielen autonómna, ale nezávislá a sebestačná a schopná sama si vytyčovať svoje ciele. A toto by bola (a aj je) tragická situácia. Je to politika, ktorá si sama dáva základy a sama si určuje svoje ciele? Ako sa nazýva postoj, ktorý hovorí: Kristus nie je potrebný, spoločnosť i politika dokážu dosiahnuť svoje prirodzené ciele samé? Nazýva sa politický naturalizmus. Odsúdil ho už Pius IX., Lev XIII., Pius X., Pius XI., … Politický naturalizmus hovorí, že kresťanstvo môže byť v najlepšom prípade užitočné. Ale nie je nepostrádateľné. Pretože politika to zvládne sama.

Podľa Stefana Fontanu v posledných sto rokoch máme v katolíckej teológii dve formy politického naturalizmu.

Prvá: personalizmus Jacquesa Maritaina. Maritain hovoril, že politika sa musí zamerať na pojem osoby a keď kresťania vstupujú do politiky, musia rozprávať termínmi osoby, personálnymi termínmi, a nie termínmi konfesionálnymi a náboženskými, pretože toto je príznačné pre sakrálnu spoločnosť stredovekého kresťanstva, ktoré podľa Maritaina bolo nielenže chronologicky prekonané, ale aj pomýlené. Spoločenská realita pre Maritaina spočívala na osobe (persona). A teda iné nepotrebovala. Druhá forma: Karl Rahner, ktorý všetko úplne prevrátil, tvrdiac, že Cirkev musí nasledovať politiku a nie ju učiť, viesť a usmerňovať.

Tieto dve formy naturalizmu nesú vinu na tom, že dnes má Sociálna náuka Cirkvi zlú povesť.

Ak je Sociálna náuka Cirkvi iba užitočná, ale nie je nepostrádateľná, čo Cirkvi ostáva? Iba jednoducho prosiť pre seba verejný priestor, kde by mohla vyjadrovať svoje stanoviská ako akákoľvek iná spoločenská organizácia. Ale už nemôže trvať na tom, že kresťanstvo a najmä katolícke náboženstvo má podstatnú spásonosnú a jedinečnú rolu! Cirkev bude vlastne iba predkladať svoje názory ako jedny spomedzi mnohých iných názorov, ale nie ako podstatnú pravdu prinášajúcu spásu!

Na druhej strane, ak je Cirkev iba užitočná a nie nepostrádateľná, Cirkev bude požadovať pre seba iba toleranciu, a tú, samozrejme, bude požadovať aj pre všetky náboženstvá a nebude tvrdiť, žeby politika mala nijakú povinnosť voči nej. Prečo? Pretože jej rola je „iba užitočná“, nie nepostrádateľná. Ak by však bola nepostrádateľná, spásonosná, podstatná, esenciálna a jedinečná, politika –, aby bola politikou – by mala POVINNOSTI voči katolíckemu náboženstvu, voči ohlasovaniu Krista a teda aj voči Cirkvi.

Teda ak je Sociálna náuka Cirkvi „iba užitočná“, v takomto prípade budeme politiku chápať ako nezávislú, čiže absolútnu, ktorá si dokáže sama poradiť, čo je tragédia. Politika nie je nezávislá, ale je autonómna. Čo znamená autonómna? Politika je autonómna od náboženstva, teda má svoj vlastný jazyk, svoju vlastnú oblasť, vlastné metódy, vlastné kritériá. To, že je autonómna, je evidentné. Je svätec automaticky aj dobrý politik? Nie, aj keď boli aj svätí politici. Je dobrý a čestný človek automaticky aj dobrý politik? Nie. Aj keď medzi politikmi bolo nemálo čestných ľudí. Ale dobrota a morálka nie sú zárukou politickej kompetentnosti. Podobne stavebný inžinier musí byť automaticky aj dobrým ministrom stavebníctva? Nie. To, že politika je autonómna

a) od náboženstva,

b) od morálky,

c) od vedy a techniky,

je evidentné.

Autonómna áno, ale nie nezávislá! Je autonómna, ale závislá! A závislá od čoho? V prvom rade od morálky. Nie je totožná s morálkou, ako sme práve povedali, pretože je autonómna, ale závisí od morálky. Prečo závisí od morálky? Pretože politika sleduje spoločné dobro a spoločné dobro si politika sama nedokáže dať. Spoločné dobro je morálny pojem. Teda politika závisí od morálky kvôli svojmu cieľu. Na druhej strane je morálka nezávislá? Absolútna? Schopná dať si ju sama? Nie! Pamätáte si čo povedal Dostojevskij? „Bez Boha je všetko dovolené.“

Ježiš: „Bezo mňa nemôžete urobiť nič.“ Morálka je teda závislá od Boha. Prečo? Pretože morálka má jednu požiadavku absolútna a univerzality vlastných morálnych noriem, ktoré si, ak zostane na ľudskej rovine, sama nedokáže dať. Na ľudskej rovine môže dosiahnuť úroveň Sokrata, Aristotela, ale iba na úrovniach, ktoré nebudú zásadné. Pretože človek nemôže položiť základy človeka a príroda nemôže položiť základy prírody. Morálka potrebuje Boha. Potrebuje náboženstvo. Je možné teda povedať, že politika je autonómna, ale závislá. A od morálky je závislá priamo a od náboženstva a od Boha nepriamo.

Akýkoľvek morálny princíp, nech bude platný, krásny a veľkolepý, pokiaľ nie je podporený nábožensky, upadá, devalvuje sa. Mohli by sme uviesť tisíce príkladov.

Uvediem iba príklad dôstojnosti osoby. Požiadavka založiť dôstojnosť osoby iba na prirodzenosti samotnej osoby má za následok, skôr či neskôr, že táto dôstojnosť sa stratí zo zreteľa, ako sme toho dnes, bohužiaľ, svedkami. Aj Romano Guardini hovoril, že keď zmizne kresťanstvo, aj pojem osoby buď upadne alebo priamo zmizne. Politika teda potrebuje morálku a náboženstvo. Morálku potrebuje priamo, náboženstvo nepriamo.

Vyvstáva však otázka: Ktoré náboženstvo?

Politika potrebuje Boha. Ale ktorého Boha?

Tu sa okrajovo dotkneme aj otázky náboženskej slobody. Ide o to, že nie každé náboženstvo zodpovedá prirodzeným požiadavkám politiky. Ak od náboženstva politika očakáva iba nejaký ten úžitok, vtedy viac či menej poslúžia všetky náboženstvá. Ak ale očakáva čosi podstatné, potom je jasné, že nie všetky náboženstvá budú dobré. Napríklad islam nemôže v nijakom prípade vyhovovať, pretože neuznáva prirodzené právo. Nerozlišuje medzi náboženstvom a politikou. Nerozlišuje medzi hriechom a zločinom. Nerozlišuje medzi občianskym zákonom a náboženským zákonom. Nepovažuje všetkých ľudí za rovných. Nie je to náboženstvo, ktoré by spĺňalo prirodzené požiadavky politiky. Možno sa niekto bude čudovať, keď povieme, že ani protestantizmus tieto požiadavky nespĺňa, aj keď z iného dôvodu. Čo je tým dôvodom? Pre protestanta totiž viera a politika sú veci, ktoré spolu nesúvisia. Pre protestanta štát nemá za cieľ spoločné dobro, ale je to iba moc používajúca silu na to, aby zabránila šíreniu sa ľudskej ničomnosti. Je ako pán, ktorý palicou bije svojho osla. Mohli by sme pokračovať s príkladmi z iných náboženstiev.

Politika totiž priamo či bezprostredne potrebuje morálku. Potrebuje aj náboženstvo? Určite áno, ale potrebuje ho, povedali by sme, nepriamo. Nie však akékoľvek náboženstvo, pretože IBA katolícke náboženstvo uspokojuje prirodzené podstatné požiadavky politiky. Znie to neskromne, dnes sú mnohí na takéto tvrdenia alergickí, ale toto je záver vyplývajúci z Centesimus annus, ktorý chápe Sociálnu náuku Cirkvi ako ohlasovanie Krista v pominuteľnom svete. Keď Cirkev týmto spôsobom nechápe svoju rolu, nielenže ju neplní, ale neprospieva ani politike.

Politika teda potrebuje Boha. Toto je základ či fundament Sociálnej náuky Cirkvi. Preto Lev XIII. napísal Rerum Novarum plus ďalších deväť encyklík, aby vrátil Bohu miesto vo verejnom priestore. Preto Ján Pavol II. napísal, že Sociálna náuka Cirkvi je nástroj evanjelizácie. Nie nástroj pre riešenie daňových či iných problémov. Je v prvom rade nástrojom evanjelizácie, vďaka čomu sa môžu riešiť aj daňové problémy v tomto svetle.

Základná vec, ktorú politika potrebuje zo strany Boha, od katolíckeho náboženstva, je základ, legitimácia politickej autority. A tu sa vraciame k centrálnej téme, ktorá hovorí, že Sociálna náuka Cirkvi nemôže byť jednoducho iba „užitočná“. Musí byť nepostrádateľná. Dnes sa hovorí, že na legitimáciu politickej autority stačí samotná politika. Napr. na základe slobodných demokratických volieb bude XY menovaný za premiéra. Ide o to, aby XY bol nielenže designovaný, ale je aj legitimizovaný na to, aby vykonával tento úrad.

Autorita má podstatný význam pre Sociálnu náuku Cirkvi: Politická, ale aj akákoľvek iná autorita, napr. autorita rodičov voči svojim deťom, alebo autorita učiteľa voči žiakom.

V čom spočíva funkcia politickej autority? Komunita, spoločenstvo ľudí, politická komunita drží spolu, čiže sa stáva komunitou na základe toho, že má spoločný cieľ. Pozor! Nie štát nám udeľuje status občianstva, ako povedal jeden politik, ktorý potom zakladal komunitu. Politická komunita je pred štátom. Štát je nástroj v službe politickej komunite.

Takáto komunita sa stáva politickou na základe toho, že jej členovia majú jedinečný cieľ: spoločné dobro. Potrebná je politická autorita, ktorá vedie komunitu ku spoločnému dobru a teda garantuje komunitárne puto spájajúce politickú komunitu. Prirodzený poriadok, ktorý nám ukazuje spoločné dobro, má ako základ Boha! Nie voličov! Nie voliči určujú poriadok spoločnosti. Je to Kristus Stvoriteľ. Takže základom legitimujúcim politickú autoritu je v konečnom dôsledku Boh. Politická autorita teda môže byť ustanovená jedným či druhým spôsobom – následníctvom v pokrvnej línii alebo voľbami. Ale legitimácia vyplýva iba zo spoločného dobra. A spoločné dobro? Potrebuje Boha.

Základom politickej autority teda zostáva Boh. Keď Cirkev toto predkladá, nemôže o sebe skromne hovoriť, že je iba užitočným prvkom, ale že je prvkom podstatným! A tu Boh zaberá centrálne miesto vo verejnom priestore. Napokon to hovorí aj zjavenie, že autorita pochádza od Boha a sv. Pavol v liste Rimanom hovorí, že niet moci (čiže autority), ktorá by nebola od Boha (Rim 13,1). Sv. Ján píše, že sám Ježiš povedal Pilátovi: „Nemal by si žiadnu moc, keby ti nebola daná zhora.“ (Jn 19,11)

Lev XIII. v encyklike Diuturnum Illud hovorí: „Boh je zdroj ľudskej autority. Tu začína téma Kristovho kraľovania, ktorá má podstatný význam. Aj tu sa natíska otázka: Akýkoľvek Boh dokáže položiť základy spravodlivej spoločnosti a autority? Nie! Ako sme povedali, politika má prirodzené požiadavky, ktoré dokáže splniť len pravdivé náboženstvo.“

PDF (formát pre tlač)