Vývoj slovenského jazyka. Bernolákovci (1787 – 1844) a štúrovci (1844 – 1852) -

Vývoj slovenského jazyka. Bernolákovci (1787 – 1844) a štúrovci (1844 – 1852)

Branislav Krasnovský
9. marca 2021
  Cirkev  

pokračovanie II. časti

Spisovné obdobie slovenčiny sa začína od roku 1787, kedy sa do života uviedla prvá kodifikovaná forma slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, ktorá je pomerne podrobne spracovaná a zdokumentovaná slovenskými jazykovedcami. Treba uviesť, že za podporou národných jazykov vo vtedajšej Habsburskej monarchii stáli najmä Mária Terézia a jej syn Jozef II. (osvietenstvo), známi svojimi reformami. K týmto aktivitám sa pripájali aj slovenskí vzdelanci (M. Bel, J. Papánek, M. Kollár a iní).

Osobitný význam pre rozvoj spisovnej slovenčiny malo rozhodnutie Jozefa II. (1780 – 1790) zriadiť na Bratislavskom hrade seminár pre výchovu kňazov, ktorí mali v duchu reforiem pôsobiť medzi slovenským ľudom. Tento novozriadený seminár sa stal ideovou i organizačnou základňou bernolákovského hnutia. Vďaka Bernolákovcom potom vznikla prvá spisovná forma slovenčiny – tzv. bernolákovčina, založená na kultúrnej západoslovenčine a čiastočne stredoslovenských nárečiach.

Kodifikačné pravidlá bernolákovčiny v hovorenej i písanej podobe sformuloval Anton Bernolák. (najmä diela Kritická filologická rozprava o slovanských písmenách, 1787 a Grammatica Slavica, 1790). Pravopis bernolákovčiny je diakritický a uplatňuje sa v ňom princíp foneticko-fonologický a morfologický.

Zdroj obrázka: wikimedia commons

Celonárodné uplatnenie však bernolákovčina nedosiahla, najmä evanjelickí vzdelanci stále uvažovali o presadení češtiny ako spisovného jazyka Slovákov. Pôvodne to mala byť jej oficiálna biblická podoba (B. Tablic, J. Palkovič), neskôr jej minimálne poslovenčená forma (J. Kollár). Bernolákovčina z verejného života natrvalo ustúpila až po roku 1851.

Obdobie štúrovskej kodifikácie slovenčiny (1844 – 1852)

Obdobie štúrovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny sa vymedzuje rokom 1844, keď bola štúrovská spisovná slovenčina oficiálne uznaná, a rokom 1852, keď vyšla príručka s novou kodifikáciou pravopisu. Toto obdobie charakterizuje rozmach národno uvedomovacieho procesu, ktoré úzko súviselo so spoločenskou a politickou aktivitou mladšieho pokolenia slovenských vzdelancov – štúrovcov.

Štúrovci predložili požiadavku prijať a kodifikovať takú formu spisovnej reči, ktorá by bola živá, perspektívna a ktorá by národ zjednocovala a reprezentovala jeho svojbytnosť – to znamená kultivovanú stredoslovenčinu, ktorá bola podľa štúrovcov všetkým Slovákom najbližšia a bola schopná zjednocovať a reprezentovať národnú svojbytnosť. Jej prvotná podoba už bola slovenskej vzdelanej verejnosti známa z Kollárovho diela Narodnie zpiewanky (1834). Neoficiálne sa o zavedení novej spisovnej slovenčiny rozhodlo na porade 14. februára 1843, po stretnutí s bernolákovcom Jánom Hollým a na prvom zasadaní spolku Tatrín v Turčianskom Svätom Martine v dňoch 26. – 28. augusta 1844.

Novú spisovnú slovenčiku sformuloval a kodifikoval Ľudovít Štúr, ústredná osobnosť štúrovského hnutia. Svoje rozhodnutie prijať za spisovnú reč kultúrnu stredoslovenčinu zdôvodnil v diele Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a kodifikačné pravidlá novej spisovnej reči podal v spise Náuka reči Slovenskej (1846).

Portrét Ľudovíta (Ludevít Velislav) Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa z polovice 19.storočia
zdroj obrázka: wikimedia commons

Kodifikácia novej spisovnej slovenčiny sa štúrovcom nepresadzovala ľahko. Literárna tvorba, vydávanie novín a časopisov, či príprava povstania 1848 – 1849 si vyžadovala financie, štúrovskú koncepciu spisovného jazyka kritizovali aj katolícki mladší bernolákovci a evanjelickí prívrženci slovakizovanej češtiny. Veľmi aktívnymi kritikmi štúrovskej koncepcie boli M. M. Hodža a Ján Kollár, ktorý odmietavé stanovisko k štúrovskej koncepcii predstavil v zborníku Hlasowé o potrebe jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky, ktorý vyšiel v Prahe v roku 1846. V zborníku sú aj ďalšie odmietavé príspevky českých i slovenských národovcov.

Po týchto vystúpeniach proti štúrovskej slovenčine, respektíve proti jej pravopisu sa ozval M. Hattala za skupinu mladých bernolákovcov. Svoju kritiku zacielil na štúrovský pravopis. Postavil sa za uplatnenie etymologického princípu a za slavizáciu slovenského pravopisu, tzn. za zavedenie ä, y, mäkkého ľ, za písanie dvojhlások ie, ia, za zavedenie dlhého ó a pod. Kodifikačné pravidlá a opis tejto „upravenej” slovenčiny M. Hattala podal v spise Grammatica linguae slovenicae (1850). Jej podobu v praxi mali verejnosti priblížiť prvé dva zväzky zborníka Poklady kazateľského rečníctva I —II (1849), redigované Andrejom Radlinským, ktorý bol spočiatku prívržencom Kollárovej staroslovienčiny a sám v spise Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí (1850) podal jej kodifikačné pravidlá. Takto po revolúcii 1848 – 1849 k bernolákovskej a štúrovskej spisovnej slovenčine (používala sa aj biblická forma češtiny) pribudla aj oficiálna „opravená” čeština.

dokončenie v IV. časti


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024