70 rokov kňazstva Benedikta XVI.

Matej Gavlák
14. júla 2021
  Cirkev

Zdroj: cbcpnews.net

Pred niekoľkými dňami oslávil emeritný pápež Benedikt XVI. okrúhle 70. výročie svojej kňazskej vysviacky. Pri tejto príležitosti sme sa bližšie pozreli na jeho život, pričom sme čerpali z dvoch hlavných zdrojov: Život Benedikta XVI. – prvý diel ( vyd. 2020) a Benedikt XVI.: posledný testament. Na oboch publikáciách spolupracoval Benediktov osobný životopisec, Peter Seewald spolu so samotným emeritným pápežom. Kým prvá kniha je oficiálnym životopisom 265. nástupcu sv. Petra, druhá je robená formou rozhovorov s Benediktom.

Seminarista, farár, učiteľ

Joseph Ratzinger nastúpil na teologické štúdiá na Mníchovskej univerzite v roku 1947. Jeho odborom bola fundamentálna teológia a dogmatika. Ako sa vyjadril sám Benedikt, v týchto rokoch „sme verili že vedieme Cirkev do novej budúcnosti“, „cítili sme, že Cirkev môže žiť nanovo“ a že nastáva „veľký čas zlomu“.1 Joseph bol vnímaný ako plachý, skromný, zbožný a zbehlý v dejinách.

29. júna 1951 bol Joseph spolu so svojím bratom Georgom vysvätený za kňaza. Prvú omšu slúžil budúci pápež aj spolu s Georgom 8. júla 1951, no potom sa ich cesty definitívne rozišli. Zatiaľ čo starší brat šiel na Mníchovské hudobné kolégium, mladšieho zo súrodencov poslali na faru ku kostolu Svätej krvi v Mníchove-Bogenhausene. Povojnová doba bola v Nemecku obdobím plných kostolov a veľkých procesií. Farský život však Joseph viedol iba jeden jediný rok. Počas neho napísal hneď niekoľko pozoruhodných teologických diel, čo neutieklo pozornosti jeho nadriadených, ktorí zmenili jeho životnú dráhu.

V októbri 1952 musel teda Joseph Ratzinger nastúpiť na seminár vo Freisingu. Sám Ratzinger sa vyjadril, azda prekvapivo, že bol z tohto rozhodnutia smutný a že len ťažko sa mu opúšťalo svojich farníkov. V seminári to pre neho nebolo jednoduché: ako učiteľ bol mladší ako mnohí študenti a v očiach seminaristov ho umenšovalo aj to, že na fare pôsobil iba jeden rok. Joseph v tomto období slúžieval omše v miestnej katedrále, kde aj spovedal – zväčša študentov Freisingského seminára. O ďalší rok získal na Mníchovskej univerzite doktorát z teológie, čo mu otvorilo dvere do vysokého sveta učencov. V roku 1954 – vo veku len 27 rokov – sa stal profesorom dogmatiky a fundamentálnej teológie vo Freisingu, a bol tak najmladším profesorom teológie na svete. V tej dobe si obľúbil rezance s vanilkovou polevou a Mozartove skladby, čo ho, podľa súčasníkov „skvelo vystihovalo“.

Mladý liberál?

Oficiálny Benediktov životopisec, Peter Seewald v pápežskej biografii prekvapivo uvádza: „Ratzinger mal nálepku – v kontraste s jeho neskoršími postojmi – expresívne progresívneho teológa, čo veľmi nesedí s jeho zvyčajným vyobrazovaním“.2 Tento pohľad nebol úplne neodôvodnený, veď mladý Ratzinger bol priateľom dvoch podivných teológov: Karla Rahnera a Hansa Ursam von Balthasara. Najmä s Rahnerom –, ktorý bol od Jospeha o 23 rokov starší – sa stali „ľudsky veľmi blízkymi“.3

Z tohto obdobia je známe Ratzingerovo „proroctvo“ o Cirkvi „malej, ale mystickej“ a varovanie pred postupujúcou sekularizáciou západného sveta. Joseph bol presvedčený, že v budúcnosti príde Cirkev o všetku politickú moc a hoci bude malá, bude o to svätejšia.

Zaujímavý je postoj mladého Ratzingera k vtedajším pápežom. Seevald uvádza:

Roncalliho predchodca, Pius XII. poznačil jeho (Josephovu) mladosť. „Bol pápežom, bodka.“ Avšak, ako sa stával starším, Pacelliho „ceremoniálne, veľké gestá a celková majestátnosť“ sa mu začali priečiť, kým Ján XXIII. „ma fascinoval od počiatku, zvlášť svojou nekonvenčnosťou. On bol tak priamy, jednoduchý, ľudský.“4

Na samotnom II. vatikánskom koncile do istej miery spolupracoval so svojím „priateľom“, Rahnerom, vďaka čomu bol na koncile „priradený“ do liberálneho krídla. O voľbe pápeža Pavla VI. sa vyjadril: „Pre nás nebolo žiadnym prekvapením, že arcibiskup Montini bol zvolený za pápeža“, keďže „pre nás stelesňoval kontinuitu koncilu v duchu pápeža Jána.5

Po II. vatikánskom koncile nesmierne stúpla Ratzingerova popularita. Bol neustále vyhľadávaný novinármi, aby objasnil, „čo sa na koncile vlastne udialo“ a rovnako tak bol pozývaný prednášať na viaceré evanjelické teologické fakulty. Od tohto momentu sa však začína Joseph Ratzinger vedome dištancovať od toho, čo nazýva „príliš progresívnymi snahami“.6 V tých rokoch hovorieval, že „niet dôvodu na skepticizmus“ ohľadom koncilu, no v Poslednom testamente sa zdôveril: „Človek uvažuje, či učinil alebo neučinil veci správne.7

Kardinál a prefekt

Ešte počas koncilu bol Ratzinger profesorom na Münsterskej univerzite a neskôr sa dostal na Tübingenskú univerzitu, kde sa stal kolegom Hansa Künga. V tomto období mu vyšla kniha Úvod do kresťanstva, ktorá sa stala veľmi rýchlo klasikou medzi teologickými prácami a zožala veľký medzinárodný úspech.

Avšak po 25 rokoch v rôznych profesorských pozíciách bol Joseph Ratzinger Pavlom VI. v marci 1977 vymenovaný za arcibiskupa Mníchova a Freisingu a ešte v tom roku ho pápež prijal aj do kolégia kardinálov. S Karolom Wojtylom sa prvýkrát osobne stretol rovnako tak v tomto roku, aj keď o ňom Ratzinger počul už skôr, ešte počas koncilu. Podľa vlastných slov sa spolu rozprávali po nemecky, pretože „(Wojtyla) rozprával nemecky veľmi dobre. Bol to jeho prvý a najlepší cudzí jazyk…8

25. novembra 1981 bol kardinál Joseph Ratzinger menovaný Jánom Pavlom II. za prefekta Kongregácie pre náuku viery, čo bola funkcia, ktorú zastával až kým sa sám nestal najvyšším pontifikom. Práve na tejto pozícii si Joseph získal svoju povesť „pevného konzervatívca“, keďže neochvejne bránil katolícke učenie o antikoncepcii, či homosexualite, odsúdil takzvanú „teológiu oslobodenia“ a viacerých liberálnych teológov zbavil ich funkcií. Došlo však aj na kontroverzie. Ratzinger nesúhlasil s ekumenickým medzináboženským stretnutím Jána Pavla II. v Assisi a prvého stretnutia sa ani nezúčastnil. Druhého však už áno. Sám k tomu hovorí: „Pred druhým stretnutím v Assisi mi (pápež) povedal, že by ho potešilo, keby som ho sprevádzal, tak som s ním šiel.9

V roku 1997, keď kardinál dosiahol vek 70 rokov, požiadal pápeža Jána Pavla II., aby ho uvoľnil z funkcie prefekta Kongregácie pre náuku viery, aby sa mohol stať „archivárom vo Vatikánskych archívoch“ a zamestnancom Vatikánskej knižnice, ale pápež návrh zamietol.

Benedikt XVI.

19. apríla 2005 sa nad Sixtínskou kaplnkou zjavil biely dym, jasné znamenie toho, že bol zvolený 265. nástupca sv. Petra. Zanedlho sa na balkóne Chrámu sv. Petra objavil bývalý kardinál Jospeh Ratzinger, teraz už ako pápež Benedikt XVI. Spomína: „Stále som dúfal, že to nebudem ja, aj keď už od prvého dňa bolo zrejmé, že to na mňa môže padnúť. Prišlo mi na myseľ meno Benedikt XVI. – a za ním meno sv. Benedikta – to by mohlo byť to pravé pre mňa.10

Na pápežskej inauguračnej omši, 24. apríla 2005 vyhlásil: „Nie sme nejaký náhodný, nezmyselný produkt evolúcie. Každý z nás je ovocím Božej myšlienky, každý z nás je chcený, milovaný, nenahraditeľný.11

Počas svojich siedmich rokoch na Petrovom stolci navštívil Benedikt niekoľko krajín vrátane Českej republiky, Turecka, Brazílie, Británie, či USA, kde sa ostro postavil proti sexuálnym škandálom duchovných. Sňal exkomunikáciu z niekoľkých tradicionalistických biskupov vrátane Marcela Lefebvra. Rovnako vydal dekrét, ktorý umožňuje anglikánskym kňazom vstup do Katolíckej cirkvi s tým, že si môžu ponechať niektoré svoje zvyklosti. Pokračoval vo svojom boji proti moderným liberálnym ideológiám, ktorých zhubný vplyv sa plne prejavuje až dnes. Slávna je jeho reč o „diktatúre relativizmu“. Okrem iného vyhlásil:

„(Existuje istá) diktatúra relativizmu, ktorá nič neuznáva za pravdu a jediným meradlom pre ňu je len ego a túžby človeka. Mať jasnú vieru podľa cirkevných ustanovení je neraz označované za „fundamentalizmus“. Napriek tomu, relativizmus – tzn. unášanie sa každým možným učením – sa zdá byť jediným akceptovateľným postojom dnešných noriem.12

O takzvanom „technologickom pokroku“ sa vyjadril: „Ak technologický pokrok nie je sekundovaný pokrokom v etickej formácii človeka… potom vôbec nejde o pokrok, ale o hrozbu pre človeka a pre svet13 a finančné nadnárodné korporácie nazval „zotročovateľmi“.

V roku 2007 potom vydal motu proprio Summorum pontificum, ktorá umožňuje kňazom slúžiť tradičnú liturgiu bez toho, aby potrebovali na to povolenia od svojich biskupov. Povolenie latinských omší sa ukázalo byť prozreteľnostné a každým rokom navštevuje tradičné omše stále viac veriacich.

Zdá sa však, že jeho konzervatívne vedenie posvätného úradu sa nepáčilo mnohým liberálnym biskupom, pričom niektorí z nich mohli proti pápežovi aktívne konšpirovať. Na svetlo sveta prenikli aj údajné závažné Benediktove slová ako napríklad: „moja moc končí za tamtými dverami“, či slová, ktoré vyriekol priamo na svojej inauguračnej omši 24. mája 2005: „Modlite sa za mňa, aby som neutiekol pred vlkmi.14

Nech už stálo v pozadí čokoľvek, pápež Benedikt XVI. 11. februára 2013 zo svojho úradu šokujúco abdikoval. Podľa jeho vlastných slov tak učinil „zo zdravotných dôvodov“. Dostal titul „emeritný pápež“ a ako taký stále žije za múrmi Vatikánu. Až do roku 2019 žil skutočne v ústraní, no v inkriminovanom roku sa nečakane dvakrát ozval. Najprv, keď v apríli 2019 publikoval list, v ktorom sexuálne zneužívania v Cirkvi dával za vinu „sexuálnej revolúcii 60. rokov15 – čo liberálov, samozrejme, rozzúrilo – a potom, keď spolu s kardinálom Sarahom dokonca napísal knihu s názvom Z hĺbky našich sŕdc, kde bránili kňazský celibát. Kniha pritom vyšla v čase, kedy ultraliberálne krídlo Cirkvi dúfalo, že by Benediktov nástupca, pápež František, mohol povoliť aspoň amazonským kňazom ženbu, čo by mohlo byť „riešením nedostatku klerikov“.16 Liberálne médiá v oboch prípadoch obviňovali Benedikta, že podrýva Františkovu autoritu.

Emeritný pápež Benedikt XVI. dodnes žije v kláštore Mater Ecclesiae nachádzajúcom sa vo Vatikánskom mestskom štáte.

1 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s. 228, 229

2 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s.304

3 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s. 318

4 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s. 409

5 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s. 410

6 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: A Life, s. 502

7 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: The Last Testament, s. 172

8 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: The Last Testament, s. 189

9 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: The Last Testament, s. 198

10 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: The Last Testament, s. 206

11 SEEWALD, P.: Benedict XVI.: The Last Testament, s. 212

12 Homília pred konkláve, 18. apríla 2005

13 Spe Salvi (encyklika)

14 https://twitter.com/card_r_sarah/status/1043789548982022144

15 https://www.nytimes.com/2019/04/11/world/europe/pope-benedict-letter-sex-abuse.html

16 https://www.theguardian.com/world/2020/jan/14/cardinal-denies-manipulating-pope-benedict-over-priestly-celibacy

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!